Podcast o Hudobný romantizmus 19. storočia

Kapitoly

Čo znamená romantizmus?

Klávesy, struny a veľké mená

Hudba s príbehom a bez neho

Dejiny v pozadí hudby

Veľké diela, veľké výroky

Hudobný život a slovenská stopa

Znovuobjavenie minulosti

Historizmus a muzeálna kultúra

Tieň Beethovena

Programová hudba a literatúra

Géniovia a ich príbehy

Ženy v hudbe a národné školy

Od klasicizmu k emóciám

Majstri piesne a klavíra

Programová hudba a veľký orchester

Klavír vs. Harmónium

Prvé konzervatórium

Koncertná kultúra

Talianski majstri

Francúzska scéna

Ruský priekopník

Éra po Napoleonovi

Ciele Viedenského kongresu

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: …počkať, takže celé to slovo vlastne nemá nič spoločné s romantikou, ako ju chápeme dnes? Že „romantizmus“ pôvodne označoval stredoveké rytierske romány?

Šimon: Presne tak! Pôvodne to bolo o veľkých dobrodružstvách, fantázii a citoch v príbehoch, nie o večeri pri sviečkach. Až neskôr sa ten význam preniesol na umenie, ktoré bolo veľmi emotívne a plné fantázie.

Barbora: Tak to je skvelý začiatok! A pre vás, ktorí ste sa práve pripojili, počúvate Studyfi Podcast. Dnes sa so Šimonom ponárame do hudobnej histórie 19. storočia. Šimon, prečo je práve toto obdobie také dôležité?

Šimon: Pretože vtedy sa hudba úplne zmenila. Skladatelia prestali byť len „remeselníkmi“, ktorí píšu na objednávku. Stali sa z nich umelci, géniovia, ktorí cez hudbu vyjadrovali svoje najhlbšie pocity, myšlienky a dokonca aj politické názory.

Barbora: Dobre, poďme na to. Ak by si mal vybrať jeden nástroj, ktorý sa stal symbolom 19. storočia, ktorý by to bol?

Šimon: Jednoznačne klavír. Zrazu bol takmer v každej meštianskej domácnosti. Bol to taký Netflix tej doby. Ľudia sa okolo neho stretávali, hrali si populárne melódie z opier alebo vlastné skladby.

Barbora: A keď povieme klavír a 19. storočie, asi každému napadne jedno meno... Franz Liszt. Vraj preniesol na klavír to, čo Paganini objavil pre husle. Čo to presne znamená?

Šimon: Znamená to, že posunul hranice možného. Paganini bol husľový virtuóz, doslova rocková hviezda svojej doby. A Liszt videl jeho techniku a povedal si: „Toto chcem dokázať na klavíri.“ Vytvoril skladby, ktoré boli tak technicky náročné, že ich nikto iný nevedel zahrať. Bol to showman!

Barbora: Takže klavírny kúzelník. Ale nebol sám. Máme tu aj ďalších velikánov ako Schubert alebo Schumann. Čím boli oni výnimoční?

Šimon: Schubert bol majstrom piesne. Jeho cykly ako *Zimná cesta* alebo *Krásna mlynárka* sú dodnes vrcholom piesňovej tvorby. Dokázal dokonale prepojiť hudbu a poéziu.

Barbora: A Schumann? Mám tu zapísané názvy jeho zbierok: *Láska básnika* a *Láska a život ženy*. Znie to... no, dosť romanticky.

Šimon: A presne také to aj je! Schumann bol zase génius v zachytení nálad a krátkych okamihov, hlavne v klavírnych skladbách ako *Karneval* alebo *Detské scény*. A zaujímavosť, rok 1840, kedy sa konečne oženil so svojou láskou Clarou Wieck, sa nazýva jeho „rokom piesní“, pretože vtedy ich zložil viac ako 120.

Barbora: To ma privádza k ďalšej otázke, ktorá sa často objavuje na testoch. Programová a absolútna hudba. Znie to zložito, ale asi to tak nie je, však?

Šimon: Vôbec nie. Predstav si to jednoducho. Programová hudba je ako filmový soundtrack. Snaží sa ti hudbou vyrozprávať konkrétny príbeh, opísať obraz alebo udalosť. Napríklad symfonická báseň, čo je žáner, ktorý vymyslel práve Liszt.

Barbora: A absolútna hudba je teda...? Hudba bez titulkov?

Šimon: Presne tak! Je to hudba, ktorá si vystačí sama so sebou. Neopisuje nič konkrétne, jej krása je v nej samotnej – v melódii, harmónii, štruktúre. Typickým príkladom sú symfónie od Beethovena alebo Brahmsa.

Barbora: Takže, ak skladba má názov ako napríklad „Búrka“, je to pravdepodobne programová hudba. Ak sa volá „Symfónia č. 5 c mol“, je to absolútna hudba.

Šimon: Chápeš to úplne správne. Je to kľúčový rozdiel v tom, ako skladatelia v romantizme pristupovali k tvorbe.

Barbora: Hudba sa nikdy nedeje vo vákuu. Aká historická udalosť zásadne ovplyvnila Európu na začiatku tohto obdobia?

Šimon: Určite Viedenský kongres v roku 1815. Ten v podstate nanovo usporiadal Európu po napoleonských vojnách. Určili sa nové hranice, obnovili sa monarchie a vytvoril sa systém, ktorý mal zabrániť ďalším veľkým vojnám.

Barbora: A na druhej strane Atlantiku sa tiež diali veľké veci. Deklarácia nezávislosti...

Šimon: Áno, to je síce o niečo staršia udalosť, konkrétne 4. júl 1776, ale jej myšlienky o slobode a nezávislosti silno rezonovali aj v Európe 19. storočia a inšpirovali mnohé národné hnutia. Práve vtedy vznikali národné hudobné školy, ktoré sa snažili do hudby vložiť prvky folklóru a národnej identity.

Barbora: Ako napríklad Dvořák v Amerike, však? Jeho pobyt v USA ho inšpiroval k napísaniu dvoch slávnych diel.

Šimon: Presne! Sú to Symfónia č. 9 „Z Nového sveta“ a Sláčikové kvarteto F dur, známe ako „Americké“. Počuješ v nich inšpiráciu indiánskou a afroamerickou hudbou. Je to dokonalý príklad prepojenia hudby a prostredia.

Barbora: Mám tu jeden citát: „Symfónia musí byť ako svet.“ Kto to povedal a čo tým myslel?

Šimon: To je slávny výrok Gustava Mahlera. Myslel tým, že symfónia by mala obsiahnuť všetko – radosť, smútok, prírodu, ľudskú existenciu, filozofiu. Jeho symfónie sú presne také – rozsiahle, komplexné a emocionálne nabité. Jeho ôsma symfónia má dokonca prezývku „Symfónia tisícov“ kvôli obrovskému počtu účinkujúcich.

Barbora: A čo napríklad slávne *Obrázky z výstavy*? To je tiež programová hudba, však?

Šimon: Áno, to je učebnicový príklad. Zložil ich Modest Musorgskij ako spomienku na svojho priateľa, maliara Hartmanna. Každá časť hudobne opisuje jeden z jeho obrazov a pomedzi ne znie téma „Promenády“, ktorá znázorňuje prechádzanie sa po výstave.

Barbora: Fantastické. A keď sme pri inšpirácii iným umením, symfonická báseň *Tak riekol Zarathustra* od Richarda Straussa je inšpirovaná filozofickým dielom...

Šimon: Friedricha Nietzscheho. Tú úvodnú fanfáru pozná každý z filmu *2001: Vesmírna odysea*. Je to dokonalý príklad, ako sa hudba prepájala s filozofiou a literatúrou.

Barbora: Ako sa vlastne v 19. storočí šírila hudba? Dnes máme Spotify, ale vtedy?

Šimon: Kľúčovú úlohu zohrali hudobné vydavateľstvá ako Breitkopf & Härtel alebo Peters. A obrovský vynález bola litografia – technika, ktorá umožnila rýchlu a lacnú tlač nôt. Zrazu si noty mohol kúpiť aj bežný človek.

Barbora: Vznikala aj hudobná kritika. Čo sa hodnotilo viac – samotné dielo alebo výkon interpreta?

Šimon: Zaujímavé je, že na začiatku sa kritici zameriavali hlavne na hodnotenie kompozície. Kritika interpretácie, teda ako dobre niekto zahral, prišla až neskôr. Dnes je to samozrejme prepojené.

Barbora: A nemôžeme zabudnúť na slovenskú stopu. Kto bol Ján Levoslav Bella?

Šimon: Bol to náš najvýznamnejší skladateľ 19. storočia. Predstaviteľ národného romantizmu. Pôsobil ako kňaz, no neskôr sa naplno venoval hudbe. Jeho opera *Wieland der Schmied* je považovaná za prvú slovenskú národnú operu.

Barbora: A dokonca aj Franz Schubert strávil nejaký čas na Slovensku!

Šimon: Áno, a to konkrétne v Želiezovciach. V rokoch 1818 a 1824 tam pôsobil ako učiteľ hudby dcér Johanna Karla Esterházyho. Hovorí sa, že práve tam načerpal inšpiráciu pre niektoré svoje diela ovplyvnené miestnym folklórom.

Barbora: To je úžasné prepojenie. Takže, ak si to zhrnieme, romantizmus bol o emóciách, individualite, príbehoch a hľadaní národnej identity. Šimon, ďakujem ti veľmi pekne za tento exkurz.

Šimon: Rado sa stalo. Je to fascinujúce obdobie, ktoré formovalo hudbu tak, ako ju poznáme dnes.

Barbora: Takže nielenže sa vytvárala úplne nová hudba, ale ľudia v 19. storočí sa začali obzerať aj späť. Ako to vlastne začalo?

Šimon: Presne tak. Nebolo to len o búraní starého. Vznikla doslova hudobná história ako veda. Mená ako Francois-Joseph Fétis alebo Raphael Georg Kiesewetter boli priekopníkmi, ktorí začali systematicky skúmať hudbu minulosti.

Barbora: A neostalo to len v knihách, však? Viem, že niekto slávny vzkriesil jedného barokového génia...

Šimon: Správne, mieriš na Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. On má na svedomí jedno z najväčších znovuobjavení v dejinách hudby. V roku 1829 v Berlíne uviedol Matúšove pašie od Johanna Sebastiana Bacha.

Barbora: Sto rokov po Bachovej smrti! To musela byť udalosť.

Šimon: Obrovská. Bach bol vtedy vnímaný skôr ako starožitnosť pre odborníkov. Mendelssohn ho predstavil ako živé, emocionálne dielo. Tým v podstate odštartoval obrovskú Bachovu renesanciu, ktorá trvá dodnes.

Barbora: S tým súvisia asi aj pojmy ako historizmus a eklekticizmus, však? Znie to trochu ako z hodiny dejepisu.

Šimon: Trochu áno, ale je to jednoduché. Historizmus je, keď sa umelci vedome vracajú k starým štýlom – napríklad stavali budovy, čo vyzerali ako gotické hrady, a skladatelia písali v barokovom štýle.

Barbora: A eklekticizmus?

Šimon: To je v podstate mixovanie. Predstav si, že si skladateľ a povieš si: 'Zoberiem si trochu harmónie od Bacha, rytmus z ľudovej piesne a dramatickosť od Beethovena.' Spájaš a kombinuješ rôzne prvky.

Barbora: To viedlo k niečomu, čo sa volá „muzeálna kultúra“?

Šimon: Áno, to je skvelý postreh. Znamená to, že hudba minulosti sa začala vnímať ako poklad, ktorý treba chrániť a uchovávať v koncertných sálach – ako exponáty v múzeu. A práve preto bol záujem o minulosť často spojený s úpravami a transkripciami. Chceli, aby stará hudba znela moderne a bola prístupná pre vtedajšie publikum.

Barbora: Keď hovoríme o 19. storočí, jednému menu sa asi nevyhneme. Beethoven.

Šimon: Absolútne. Ludwig van Beethoven bol pre skladateľov 19. storočia ako obrovská hora, ktorú museli buď obísť, alebo na ňu vyliezť. Jeho dielo bolo tou najväčšou inšpiráciou pre symfonickú tvorbu.

Barbora: Prečo práve on?

Šimon: Lebo zmenil pravidlá hry. Rozšíril symfóniu, urobil ju dramatickejšou, osobnejšou. Hudba už nebola len pekná, mala vyjadrovať hlboké myšlienky a city. Jeho 9. symfónia, kde spojil orchester so zborom, to bola revolúcia!

Barbora: A kto sa odvážil na tú horu liezť?

Šimon: Skoro všetci! Brahms, Bruckner, Dvořák, Mahler... Všetci sa s Beethovenovým odkazom museli nejakým spôsobom vyrovnať. Napríklad prvá Brahmsova symfónia bola dokonca nazvaná „Beethovenovou desiatou“.

Barbora: Niektorí sa ale vydali inou cestou, však? Spojili hudbu s príbehmi a literatúrou.

Šimon: Presne tak. Tento nápad sa zrodil hlavne vo Francúzsku. Hector Berlioz a jeho Fantastická symfónia z roku 1830 je dokonalý príklad. Je to v podstate hudobný psychologický triler v piatich častiach o umelcovej nenaplnenej láske.

Barbora: Wow. A kto prišiel s konceptom symfonickej básne?

Šimon: To bol ďalší velikán, Franz Liszt. Vyvinul techniku tematických transformácií. To znamená, že jedna hlavná melódia sa počas skladby mení a vyvíja, presne ako postava v románe. Hudba rozpráva príbeh.

Barbora: To znie ako filmová hudba, ešte predtým ako existoval film!

Šimon: V podstate áno! A nebolo to len o symfóniách. Robert Schumann písal pre klavír poetické cykly ako Motýle alebo Karneval, kde každý kúsok predstavoval postavu alebo náladu. Zmenil klavírnu hudbu na veľmi osobnú, poetickú výpoveď.

Barbora: Keď sme pri Schumannovi... On je zaujímavý aj tým, že založil hudobný časopis, však?

Šimon: Áno, Nový časopis pre hudbu. A bol to práve on, kto svetu predstavil dvoch géniov. O Chopinovi napísal slávnu vetu: „Klobúk dole, páni, génius!“ a na konci kariéry objavil mladého Johannesa Brahmsa.

Barbora: Zaujímavé je, že veľa týchto skladateľov nepochádzalo z hudobníckych rodín. Liszt, Schumann, Brahms...

Šimon: To je pravda. Ukazuje to, ako sa zmenilo postavenie umelca. Už to nebol len remeselník, ale vnímaný génius, často osamelý a nepochopený. Mimochodom, viete, ktoré dve hudobné legendy sa narodili v tom istom roku, 1810?

Barbora: Tipujem... Chopin a Schumann?

Šimon: Bingo! A Schumann žil o niečo dlhšie. Ale obaja zomreli relatívne mladí. Tak ako Franz Schubert, ktorý zomrel len rok po svojom idole, Beethovenovi, v roku 1828.

Barbora: Často hovoríme o mužoch, ale za každým velikánom stála... silná žena, nie?

Šimon: Nepochybne! A často boli samy skvelými umelkyňami. Klara Wiecková, neskôr Schumannova manželka, bola jednou z najlepších koncertných klaviristiek svojej doby. Fanny Henselová, sestra Felixa Mendelssohna, bola nadaná skladateľka, aj keď jej doba veľmi nepriala.

Barbora: A čo národné školy? Hudba sa stala aj nástrojom identity, že?

Šimon: Absolútne. V Čechách máme Bedřicha Smetanu s jeho cyklom symfonických básní Má vlast alebo sláčikovým kvartetom „Z môjho života“, v ktorom spracoval aj stratu sluchu. A v Rusku vznikla slávna „Mocná hŕstka“ – skladatelia ako Musorgskij či Korsakov, ktorí chceli vytvoriť autentickú ruskú hudbu.

Barbora: To je fascinujúce, ako sa hudba preplietala s politikou a spoločnosťou. A presne o tomto prepojení si povieme viac nabudúce, keď sa zameriame na operu a jej spoločenskú úlohu.

Barbora: Takže klasicizmus bol o pravidlách a poriadku... ale potom prišiel romantizmus a všetko obrátil hore nohami, však?

Šimon: Presne tak! Zrazu nešlo o dokonalú formu, ale o hlboké city. O fantáziu, o národnú hrdosť. Umelci sa zmenili zo sluhov šľachty na slobodných géniov.

Barbora: A to sa muselo prejaviť aj v hudbe. Väčší orchester, bohatšie harmónie?

Šimon: Jednoznačne. A prepojenie s literatúrou a folklórom. Perfektným príkladom je náš Ján Levoslav Bella. Snažil sa spojiť európsky romantický štýl so slovenskými prvkami.

Barbora: Ten strávil väčšinu života v zahraničí, však? Ale jeho opera Kováč Wieland je považovaná za jeden z prvých slovenských operných pokusov.

Šimon: Áno, je to jeden zo zakladateľov našej profesionálnej hudby. Ale poďme na chvíľu k velikánom, ktorí definovali toto obdobie.

Barbora: Dobre, skúsme taký malý kvíz. Kto je považovaný za absolútneho kráľa piesňovej tvorby? Ten, čo spojil poéziu s geniálnou melódiou?

Šimon: To musí byť Franz Schubert. Jeho život bol krátky, ale stihol vytvoriť základ hudobného romantizmu. A keď sme pri klavíri... mám tu pár diel, skúsme ich priradiť.

Barbora: Sem s nimi!

Šimon: Takže, máme tu Fantáziu „Pútnik“, Transcendentálne etudy a Karneval.

Barbora: Hmm... Pútnik znie ako Schubert. Etudy, to bude ten virtuóz Liszt. A Karneval... ten bude od Schumanna, však?

Šimon: Bingo! Robert Schumann bol fascinujúci. Dokonca si vymyslel fiktívne postavy – Eusebia a Florestana – ktoré reprezentovali dve stránky jeho osobnosti a objavovali sa v jeho hudbe aj textoch.

Barbora: To znie trochu... schizofrenicky.

Šimon: Možno, ale hlavne neuveriteľne kreatívne!

Barbora: A čo keď hudba rozpráva konkrétny príbeh? Mám na mysli Hectora Berlioza.

Šimon: Áno, jeho Fantastická symfónia z roku 1830 je prelomová. Inšpirovala ho neopätovaná láska k herečke Harriet Smithsonovej. Premenil svoju posadnutosť na päťčasťovú symfóniu.

Barbora: To je celkom dramatický spôsob, ako sa vyrovnať s odmietnutím.

Šimon: To teda je! A prišiel s novou technikou, „idée fixe“ alebo fixnou myšlienkou. Je to melódia, ktorá predstavuje jeho milovanú a objavuje sa v každej časti symfónie, vždy trochu inak.

Barbora: A Berlioz nebol len skladateľ. On napísal aj slávnu učebnicu inštrumentácie, však?

Šimon: Presne tak, bol to majster orchestrácie. Na rozdiel napríklad od Brahmsa, ktorý bol geniálny skladateľ, ale nepísal toľko teoretických textov.

Barbora: Fascinujúce. A práve o Brahmsovi a ďalších velikánoch neskorého romantizmu si povieme viac už o chvíľu.

Barbora: A keď už hovoríme o klávesových nástrojoch... aký je vlastne rozdiel medzi klavírom a harmóniom? Okrem toho, že harmónium znie ako keby malo astmu.

Šimon: To je celkom presné! Kým klavír má struny, na ktoré udierajú kladivká, harmónium funguje na princípe vzduchu. V podstate je to príbuzný organu, len menší.

Barbora: Rozumiem. Takže na domáce hranie bol asi populárnejší... no, asi oba, že?

Šimon: Presne tak. Ale na to, aby ste sa stali profesionálom, potrebovali ste formálne vzdelanie.

Barbora: A kde vlastne vzniklo prvé konzervatórium v Habsburskej monarchii? Tipovala by som Viedeň.

Šimon: Dobrý tip, ale vedľa. Bolo to v Prahe. Praha bola vtedy obrovským hudobným centrom.

Barbora: Wow, to by som nepovedala! Takže všetci tí slávni hudobníci mali kam chodiť do školy.

Šimon: Áno, a to formovalo aj celý koncertný život. Dokonca aj to, ako koncerty dnes vyzerajú.

Barbora: Myslíš ten tradičný model? Predohra, potom koncert pre sólistu a nakoniec symfónia?

Šimon: Presne ten. A tu je prekvapivá vec... nepochádza z 18. storočia, ako si mnohí myslia. Tento formát sa ustálil až okolo roku 1850.

Barbora: To je oveľa neskôr, ako som čakala! A čo tí virtuózi? Boli vtedy ako dnešné rockové hviezdy?

Šimon: V podstate áno! Ale ich virtuozita bola viac tvorivá. Nebolo to len o dokonalom zahraní nôt. Bolo to spojené s improvizáciou priamo na pódiu.

Barbora: Takže každý koncert bol unikátny zážitok. Fascinujúce... To úplne mení pohľad na vtedajších umelcov. Poďme sa teraz pozrieť na konkrétne mená...

Barbora: Takže opera nebola len o veľkolepých kulisách, ale hlavne o hudbe. Kto boli tí géniovia, ktorí ju tvorili?

Šimon: Presne tak! Začnime v Taliansku, kolíske opery. Mali tam dvoch velikánov. Vincenzo Bellini nám dal diela ako *Norma*, *Námesačná* a *Puritáni*.

Barbora: A ten druhý?

Šimon: Gaetano Donizetti. Ten bol extrémne plodný. Jeho najznámejšie sú *Nápoj lásky*, *Dcéra pluku* a *Don Pasquale*.

Barbora: *Nápoj lásky*... To znie ako niečo, čo by som potrebovala pred skúškou z dejepisu.

Šimon: Možno by pomohol! Ale skôr je to o láske než o vedomostiach.

Barbora: Dobre, presuňme sa do Francúzska. Kto tam udával tón?

Šimon: Tam to bolo pestré. Giacomo Meyerbeer, hoci bol Nemec, dominoval v Paríži s operami *Hugenoti* a *Afričanka*.

Barbora: A čo tí praví Francúzi?

Šimon: Charles Gounod a jeho *Faust* alebo *Rómeo a Júlia*. Potom samozrejme Georges Bizet a jeho nesmrteľná *Carmen*. A nesmieme zabudnúť na Jacquesa Offenbacha a jeho *Hoffmanove poviedky*.

Barbora: Carmen, tú pozná snáď každý, však? Aj keď možno nevie, že je to opera.

Šimon: Presne tak, jej melódie sú dnes prakticky všade.

Barbora: A čo východ Európy? Napríklad Rusko?

Šimon: Tam bol priekopníkom Michail Ivanovič Glinka. Je považovaný za otca ruskej klasickej hudby.

Barbora: A jeho kľúčové diela?

Šimon: Jeho dve hlavné opery sú *Život za cára* a *Ruslan a Ludmila*. Tým v podstate založil ruskú národnú operu.

Barbora: Páni, to je zoznam mien a diel! Bellini, Donizetti, Gounod, Bizet, Glinka... toľko neuveriteľnej hudby. Takže teraz, keď poznáme tvorcov, poďme sa pozrieť bližšie na samotné árie. Čo robí niektoré z nich takými slávnymi?

Barbora: Takže to sme uzavreli... a teraz sa poďme pozrieť na poslednú veľkú tému. Politika 19. storočia. Znie to trochu sucho, priznávam.

Šimon: Ale vôbec to tak nie je! Je to obdobie plné drámy a zvratov. A všetko sa to začína jedným obrovským stretnutím.

Barbora: Myslíš Viedenský kongres, však? Ten, čo mal upratať ten neporiadok po Napoleonovi.

Šimon: Presne tak. Napoleon doslova prekreslil mapu Európy. Po jeho porážke sa museli veľmoci dohodnúť, čo ďalej. A to bol hlavný cieľ kongresu.

Barbora: Takže... obnoviť starý poriadok? Vrátiť všetko tak, ako to bolo predtým?

Šimon: V podstate áno. Išlo o obnovu hraníc a monarchií, ktoré zničili revolúcie a vojny. Chceli vrátiť čas, akoby sa nič nestalo.

Barbora: To znie ako snaha vtesnať džina späť do fľaše.

Šimon: Výborné prirovnanie! A presne tak sa to aj neskôr ukázalo.

Barbora: Aké boli teda tie hlavné ciele? Okrem vrátenia hraníc.

Šimon: Kľúčová bola rovnováha síl. Žiadna krajina nemala byť taká silná, aby ohrozovala ostatné. Chceli zabrániť ďalšiemu Napoleonovi.

Barbora: Logické. A čo tie revolúcie, ktorých sa tak báli?

Šimon: To bol ďalší bod. Posilnili konzervativizmus a monarchický systém. Myšlienky slobody a rovnosti boli pre nich... no, veľmi nebezpečné.

Barbora: Takže Viedenský kongres v podstate na desaťročia "zmrazil" Európu v starých koľajach.

Šimon: Presne tak. A to ovplyvnilo politiku aj kultúru celého storočia. Ale ako vieme, tlak sa nedá udržať navždy.

Barbora: Výborne. A tým sme sa dostali na koniec našej dnešnej cesty. Prešli sme si všetko od priemyselnej revolúcie až po politické zmeny 19. storočia.

Šimon: Dúfam, že to bolo pre vás užitočné a možno aj trochu zábavné.

Barbora: Určite áno! Šimon, ďakujem ti veľmi pekne. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Počujeme sa nabudúce v ďalšej časti Studyfi Podcastu!