Podcast o Hudobné formy a cykly

Kapitoly

Návrat domov

Repríza nie je kópia

Coda - veľké finále?

Sonátový cyklus - hudobný seriál

Štruktúra a odchýlky

Starší brat - suitový cyklus

Od tanca k symfónii

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Predstav si koniec veľkého dobrodružného filmu. Hlavný hrdina sa po dlhej ceste konečne vracia domov. Je to stále on, ale po všetkých tých zážitkoch je iný, skúsenejší.

Viktória: A presne o tomto je repríza v sonátovej forme! Je to veľkolepý návrat domov po dramatickom dobrodružstve v rozvedení. Počúvate Studyfi Podcast.

Tomáš: Dobre, takže repríza v podstate opakuje témy z úvodu, z expozície. V čom je teda ten hlavný, kľúčový rozdiel?

Viktória: Tým najdôležitejším princípom je tonálne zjednotenie. Predstav si to tak, že všetky témy – hlavná, vedľajšia aj záverečná – sa už držia doma. Všetky zaznejú v hlavnej tónine.

Tomáš: Takže už žiadne 'výlety' do iných tónin, ako to bolo v expozícii?

Viktória: Presne tak! Jej modulačná funkcia, teda prechod medzi tóninami, už nie je potrebná. Preto sa táto časť, medziveta, často skráti alebo úplne zmení.

Tomáš: A je repríza vždy len taká verná kópia, akurát v jednej tónine?

Viktória: Vôbec nie! A to je na tom to skvelé. Môže byť neúplná, ak niektorá téma chýba. Alebo dokonca inverzná, kde je poradie tém presne opačné.

Tomáš: To znie ako keby hrdina prišiel domov a kompletne si poprehadzoval nábytok v izbe.

Viktória: Presne tak! Takže kľúčové je tonálne zjednotenie, ale skladatelia sa s tým stále vedeli kreatívne pohrať.

Tomáš: Takže skladatelia mali kopu pravidiel, ale zároveň aj priestor na kreativitu. To znie ako ideálna práca. Ale čo koniec skladby? Predpokladám, že to nie je len o tom, zahrať posledný akord a odísť z pódia.

Viktória: Presne tak. Na to slúži takzvaná coda. Je to vlastne záverečná časť, ktorá potvrdzuje hlavnú tóninu a uzatvára celú skladbu. Ale... nie je to len nejaký jednoduchý záver.

Tomáš: Aha, čiže taká hudobná bodka za vetou?

Viktória: Áno, ale niekedy je to skôr bodka, inokedy celý odsek. Rozlišujeme totiž malú a veľkú codu. Malá coda je naozaj len pár taktov na záver. Ale tá veľká... tá môže byť obrovská.

Tomáš: A v čom je veľká coda iná?

Viktória: Zvyčajne je v zrýchlenom tempe a môže mať dokonca vlastnú tému. Tá sa síce často odvodí z niečoho, čo už v skladbe zaznelo, ale skladateľ ju môže spracovať úplne novým spôsobom. Niekedy tak intenzívne, že hovoríme o druhom rozvedení.

Tomáš: Druhé rozvedenie? Počkaj, to znie, akoby sa po hlavnom príbehu filmu začal ešte jeden, kratší. Taká potitulková scéna v Marvelovke.

Viktória: To je perfektné prirovnanie! Presne tak. Niekedy k tomu druhému rozvedeniu pridajú skladatelia dokonca ešte druhú reprízu. Takáto rozsiahla coda sa potom považuje za samostatný diel sonátovej formy.

Tomáš: Dobre, takže máme sonátovú formu, ktorá je ako jeden diel seriálu – má expozíciu, rozvedenie, reprízu a codu. Ale čo celý seriál? Celá symfónia alebo koncert?

Viktória: Skvelá nadväznosť. Tu sa dostávame k sonátovému cyklu. Je to vlastne najdôležitejší a najrozšírenejší typ cyklu, ktorý spája viacero častí do jedného veľkého celku.

Tomáš: Takže to je tá super-štruktúra, ktorá drží pohromade napríklad symfóniu.

Viktória: Presne. Vyvinul sa v 18. storočí a ustálil sa na štyroch častiach. A kľúčové pravidlo je, že aspoň jedna časť, zvyčajne tá prvá, musí byť v sonátovej forme. To je základný kameň.

Tomáš: A kto mal najväčšie zásluhy na dotvorení tejto formy?

Viktória: Určite skladatelia z Mannheimskej školy, ale aj synovia Johanna Sebastiana Bacha, hlavne Johann Christian a Carl Philipp Emanuel. A potom prišiel Beethoven a všetko trochu... okorenil.

Tomáš: Ako to myslíš? Zmenil pravidlá?

Viktória: Dalo by sa to tak povedať. Napríklad zaviedol scherzo namiesto tradičného menuetu ako tretiu časť. Zrazu bola táto časť rýchlejšia, vtipnejšia a rytmicky zaujímavejšia. Od klasicizmu až do konca 19. storočia bol sonátový cyklus dominantný takmer všade – v symfóniách, koncertoch, sonátach, sláčikových kvartetách...

Tomáš: Dobre, tak aký je ten typický recept na štvorčasťový sonátový cyklus? Povedzme, že chcem upiecť symfóniu.

Viktória: Takže, ako prvú ingredienciu potrebuješ rýchlu časť, Allegro, v sonátovej forme. To je základ. Ako druhú pridáš pomalú, lyrickú časť – napríklad Adagio alebo Andante. Formu môže mať rôznu, často je to pieseňová forma alebo variácie.

Tomáš: Rozumiem. Rýchly úvod, potom niečo na upokojenie. Čo ďalej?

Viktória: Tretia časť je tanečná. Pôvodne to bol spomínaný Menuet, neskôr Beethovenovo Scherzo. A na záver, veľké finále. Zvyčajne opäť rýchle, často v sonátovej forme alebo vo forme ronda, aby to bolo naozaj strhujúce.

Tomáš: Znie to ako celkom pevne daný plán. Ale skladatelia asi neboli známi tým, že by slepo dodržiavali pravidlá, však?

Viktória: Vôbec nie! A v tom je tá krása. Niekedy mal cyklus len dve časti, ako napríklad Schubertova slávna „Nedokončená“ symfónia. Inokedy skladatelia spájali časti dohromady, aby plynule prechádzali jedna do druhej bez pauzy. Hovorí sa tomu „attaca“.

Tomáš: A boli aj väčší rebeli?

Viktória: Určite. Napríklad Franz Liszt prišiel s konceptom jednočasťovej sonáty, kde spojil všetky štyri časti do jedného súvislého hudobného prúdu. A taký Hector Berlioz vo svojej Fantastickej symfónii použil niečo, čo nazval „idée fixe“ – jednu melódiu, ktorá sa ako posadnutá myšlienka objavuje vo všetkých piatich častiach.

Tomáš: Päť častí? Takže pridal ešte jednu? Títo skladatelia si naozaj robili, čo chceli.

Viktória: Presne tak. A to nás privádza k staršiemu bratovi sonátového cyklu – k suite.

Tomáš: Suita? To poznám, ale vždy som si to predstavoval len ako zbierku nejakých skladieb, napríklad z baletu Luskáčik.

Viktória: Áno, to je moderné chápanie. Ale pôvodne bola suita najstaršou inštrumentálnou cyklickou formou a jej časti boli tance. Vznikla ešte v renesancii, kedy sa spájali dva tance – jeden pomalý v párnom metre a po ňom jeden rýchly v nepárnom.

Tomáš: Takže to bol taký hudobný tanec v páre.

Viktória: Dá sa to tak povedať. Neskôr, v baroku, sa to celé rozrástlo. Na začiatok sa pridalo prelúdium, medzi tance sa vkladali aj netanečné, spevné časti nazývané „air“, a na koniec niekedy prišli variácie. Za čias Bacha mala suita štyri povinné časti.

Tomáš: A ktoré to boli? Predpokladám, že to neboli valčík a polka.

Viktória: To veru nie. Základ tvorili Allemande, pomalý nemecký tanec. Potom Courante, rýchly francúzsky tanec. Nasledovala Sarabanda, veľmi pomalý a vážny španielsky tanec, a na záver Gigue, energický, často škótsky alebo írsky tanec.

Tomáš: Znie to ako taká tanečná cesta po Európe.

Viktória: Presne. A medzi tieto povinné tance mohli skladatelia vkladať ďalšie, ako napríklad Menuet, Gavotte alebo Bourrée. Jediný z nich, ktorý prežil do klasicizmu, bol práve Menuet, ktorý sa stal súčasťou sonátového cyklu.

Tomáš: A čo sa stalo so suitou potom? Zmizla?

Viktória: Názov áno, ale myšlienka nie. V klasicizme ju nahradili nové druhy ako Serenáda, Divertimento alebo Kasácia. Boli to v podstate zábavné skladby s viacerými časťami, často hrané vonku pri rôznych spoločenských udalostiach. A v romantizme sa pojem suita vrátil, ale už v inom význame – ako cyklus charakterovo odlišných skladieb, často s programovým námetom, ako napríklad Šeherezáda od Rimského-Korsakova. Alebo práve ako výber najlepších častí z opier a baletov.

Tomáš: Páni, dnes to bola naozaj hustá dávka informácií. Od detailnej štruktúry jednej časti až po veľké cykly, ktoré tvoria symfónie. Keby si to mala zhrnúť, čo je ten kľúčový odkaz pre našich poslucháčov?

Viktória: Kľúčové je uvedomiť si, že hudba nie je len náhodný prúd zvukov. Má svoju logiku, svoju architektúru. A formy ako sonátová forma, sonátový cyklus či suita sú vlastne overené plány, ktoré skladateľom po stáročia pomáhali stavať neuveriteľné hudobné katedrály.

Tomáš: Krásne povedané. A pochopenie týchto plánov nám, poslucháčom, môže pomôcť oceniť tú genialitu ešte viac. Viktória, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie. Bolo to fascinujúce.

Viktória: Aj ja ďakujem za pozvanie, Tomáš. Vždy ma teší, keď môžem hovoriť o hudbe.

Tomáš: A my ďakujeme aj vám, naši milí poslucháči, že ste boli s nami. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že budete hudbu odteraz počúvať s ešte väčším záujmom. Toto bol Studyfi Podcast. Počujeme sa nabudúce!