Podcast o Hlavné teórie spotreby

Kapitoly

Úvod do spotreby

Keynesova revolúcia

Veľká hádanka spotreby

Moderné teórie a riešenie

Životný cyklus podľa Modiglianiho

Príjem, ktorý pretrvá

Náhodná prechádzka spotrebou

Fisher a voľba v čase

Zhrnutie a prechod ďalej

Keď psychológia mení pravidlá

Cukríkový experiment

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Čo presne delí trojkára od jednotkára pri otázke o spotrebe a úsporách? Väčšinou je to jedna kľúčová myšlienka, ktorú tak 80 % študentov úplne prehliadne. A my vám dnes ukážeme, ktorá to je.

Tereza: Presne tak. A keď ju pochopíte, už nikdy sa v tom nepomýlite. Počúvate Studyfi Podcast.

Tomáš: Tak poďme na to. Tereza, začnime klasikou. Ešte Adam Smith povedal, že spotreba je jediným účelom výroby. Čo to pre nás znamená?

Tereza: Znamená to, že všetko sa točí okolo nás, spotrebiteľov. Ale klasická a neoklasická ekonómia mala trochu iný pohľad na úspory. Predpokladali, že to, koľko ušetríme, nezávisí od nášho príjmu, ale od úrokovej miery.

Tomáš: Takže, ak banka ponúkne vysoký úrok, viac šetrím. Ak nízky, viac míňam. Logické.

Tereza: Presne. Úspory vnímali ako rastúcu funkciu úrokovej miery. A naopak, spotreba bola klesajúcou funkciou. Vyšší úrok? Menej míňam. A hotovo.

Tomáš: Lenže potom prišiel John Maynard Keynes a zamiešal karty, však?

Tereza: To teda áno. Povedal, že úroková miera je síce fajn, ale hlavným determinantom našej spotreby je... náš príjem. Konkrétne disponibilný príjem, teda to, čo nám ostane po zdanení.

Tomáš: A s tým prišli aj nejaké nové pojmy, ako napríklad MPC.

Tereza: Áno, hraničný sklon k spotrebe, alebo MPC. Je to úplne jednoduché. Hovorí, akú časť z každého eura navyše, ktoré zarobíš, minieš. A Keynes povedal, že táto hodnota je vždy medzi nulou a jednotkou.

Tomáš: Čiže nikdy neminiem viac, ako zarobím navyše. A ani nikdy neušetrím úplne všetko.

Tereza: Presne tak. A ešte je tu APC, priemerný sklon k spotrebe, čo je jednoducho pomer celej tvojej spotreby k celému tvojmu príjmu. Keynes predpokladal, že čím si bohatší, tým menšiu časť príjmu míňaš. Teda, tvoje APC klesá.

Tomáš: A tu sa dostávame k tej hádanke. Keynesova teória predpovedala, že s rastom bohatstva spoločnosti budú ľudia šetriť čoraz väčší podiel svojich príjmov. Čo by mohlo viesť k problému, však?

Tereza: K obrovskému problému. Volalo sa to hrozba sekulárnej stagnácie. Príliš veľa úspor, príliš málo spotreby... a ekonomika by sa mohla zastaviť. Všetci sa toho báli.

Tomáš: Ale nestalo sa to. Prečo?

Tereza: Pretože dáta ukázali niečo úplne iné! Ekonóm Simon Kuznets zozbieral údaje za desiatky rokov a zistil, že ten priemerný sklon k spotrebe, APC, v dlhom období vôbec neklesal. Bol prekvapivo stabilný.

Tomáš: Takže celá Keynesova teória bola zlá?

Tereza: Nie celá. Platila, ale len pre krátke obdobie. V dlhom období sa ľudia správali inak. A ekonómovia museli prísť na to, prečo. To je tá pointa, ktorá odlišuje skvelú odpoveď od priemernej.

Tomáš: Tak ako sa táto hádanka vyriešila?

Tereza: Prišiel ekonóm James Duesenberry s dvoma skvelými postrehmi. Prvý nazval „efekt západky“.

Tomáš: Západky? Ako na dverách?

Tereza: Presne tak. Predstav si, že si zvykneš na určitý životný štandard. Keď ti dočasne klesne príjem, svoje výdavky neznížiš okamžite a rovnako výrazne. Tvoja spotreba je akoby „zaseknutá“ na vyššej úrovni.

Tomáš: To poznám. Aj keď je do výplaty ďaleko, kávu si dám stále tú istú.

Tereza: A druhý bol „demonštračný efekt“. Jednoducho povedané, porovnávame sa so susedmi. Snažíme sa napodobňovať spotrebu ľudí v našom okolí, alebo tých s vyšším statusom.

Tomáš: Takže naša spotreba nezávisí len od nášho príjmu, ale aj od našich zvykov a od toho, čo vidíme okolo seba. To dáva zmysel.

Tereza: Presne. A tieto dva efekty vysvetľujú, prečo je spotreba v dlhom období taká stabilná, aj keď príjmy rastú. A to je kľúč k celej hádanke.

Tomáš: Super, takže Duesenberry vniesol do toho psychológiu – zvyk a porovnávanie sa s ostatnými. Ale čo na to povedali ďalší ekonómovia? Určite sa objavili aj iné, možno ešte prepracovanejšie teórie.

Tereza: Samozrejme! Ekonomika nikdy nespí. V päťdesiatych rokoch prišli dvaja velikáni s teóriami, ktoré sa stali základnými kameňmi modernej makroekonómie. Boli to Franco Modigliani a Milton Friedman.

Tomáš: Dve známe mená, nositelia Nobelovej ceny. S čím prišli?

Tereza: Obaja vychádzali z podobnej myšlienky. Povedali si: Počkajme, ľudia nie sú takí krátkozrakí. Nerozmýšľajú len o tom, čo zarobia a minú dnes. Plánujú. Snažia sa udržať si nejakú stabilnú životnú úroveň.

Tomáš: Teda snažia sa vyhnúť tomu, aby jeden mesiac jedli homáre a druhý suché rožky, však?

Tereza: Presne tak! Obaja tvrdili, že spotreba závisí nielen od súčasného príjmu, ale aj od príjmov, ktoré očakávame v budúcnosti. Snažíme sa našu spotrebu v čase akoby „vyhladiť“.

Tomáš: Dobre, to dáva zmysel. Ako sa líšili ich prístupy? Začnime Modiglianim.

Tereza: Franco Modigliani prišiel s „hypotézou životného cyklu“. Hovorí, že náš príjem sa počas života systematicky mení. Keď sme mladí, zarábame málo, možno si aj požičiavame. V strednom veku, na vrchole kariéry, zarábame najviac – vtedy šetríme a hromadíme bohatstvo.

Tomáš: A potom príde dôchodok, keď príjem z práce klesne na nulu a my začneme tie úspory míňať.

Tereza: Presne. Modiglianiho model predpokladá, že sa snažíme udržať si rovnakú úroveň spotreby počas celého života. A to nám umožňuje práve sporenie a čerpanie úspor. Počas produktívneho veku si odkladáme, aby sme v dôchodku nežili o vode a chlebe.

Tomáš: Takže spotreba podľa neho nezávisí len od platu, ale aj od celkového majetku, ktorý sme si nahromadili.

Tereza: Áno. Jeho spotrebná funkcia to pekne ukazuje. Hovorí, že spotreba C sa rovná súčtu dvoch častí: alfa krát bohatstvo W plus beta krát príjem Y. C = αW + βY.

Tomáš: Znie to ako matematika, ale čo to znamená v praxi?

Tereza: Znamená to, že aj keď máš nízky aktuálny príjem, ale veľký majetok – napríklad si zdedil dom – tvoja spotreba môže byť vysoká. A naopak. A toto rieši aj tú Kuznecsovu hádanku. V krátkom období, ak porovnávame ľudí, tí s vyšším príjmom majú zvyčajne nižší pomer spotreby k príjmu, lebo majetok sa tak nelíši. Ale v dlhodobom horizonte rastie príjem aj majetok celej spoločnosti, takže ten pomer zostáva stabilný.

Tomáš: Rozumiem. Modigliani sa na to pozrel cez optiku celého nášho života. A čo Milton Friedman? Ten išiel na to inak?

Tereza: Friedman prišiel s „hypotézou permanentného dôchodku“. Je to podobné, ale má to iný uhol pohľadu. Rozdelil náš súčasný príjem na dve zložky.

Tomáš: Na aké?

Tereza: Na permanentný príjem a prechodný príjem. Permanentný príjem je tvoj priemerný, dlhodobo očakávaný príjem. Je to tá stabilná časť, s ktorou môžeš počítať. Napríklad tvoj bežný plat po povýšení.

Tomáš: A prechodný príjem?

Tereza: To je dočasná, náhodná odchýlka. Napríklad nečakaný vianočný bonus, výhra v lotérii, alebo naopak, neplatená dovolenka kvôli chorobe. Sú to jednorazové výkyvy.

Tomáš: Dobre, takže mám stabilnú časť a náhodné výkyvy. Ako to ovplyvňuje moje nákupy?

Tereza: Friedmanova hlavná myšlienka je, že naša spotreba závisí takmer výlučne od permanentného príjmu. C sa rovná alfa krát YP. Jednoducho povedané, svoje bežné výdavky prispôsobujeme tomu, čo očakávame, že budeme zarábať dlhodobo.

Tomáš: Takže keď dostanem ten vianočný bonus, nemal by som si hneď utekať kúpiť nové auto?

Tereza: Podľa Friedmana presne tak! Ten bonus, ten prechodný príjem, by si mal zväčša ušetriť. Práve preto, že je dočasný. Tým si opäť „vyhladzuješ“ spotrebu. A toto tiež vysvetľuje tú hádanku. Domácnosti s vysokým aktuálnym príjmom môžu mať vysoký práve ten prechodný príjem, ktorý ale nemíňajú. Preto majú nižší priemerný sklon k spotrebe.

Tomáš: Fascinujúce. Obe teórie, Modiglianiho aj Friedmanova, ukazujú spotrebiteľa ako racionálneho a plánujúceho tvora. Išiel niekto ešte ďalej?

Tereza: Áno! V sedemdesiatych rokoch prišiel Robert Hall a prepojil Friedmanovu hypotézu s niečím, čo sa volá „racionálne očakávania“. To znamená, že ľudia pri svojich odhadoch využívajú všetky dostupné informácie.

Tomáš: Čo z toho vyplynulo? Znie to dosť teoreticky.

Tereza: Vyplynulo z toho niečo prekvapivé. Ak ľudia naozaj plánujú na základe všetkých informácií, potom zmeny v ich spotrebe by mali byť... nepredvídateľné.

Tomáš: Nepredvídateľné? Ako to?

Tereza: Volá sa to „hypotéza náhodnej prechádzky“. Predstav si to takto: tvoja súčasná spotreba už odráža všetko, čo vieš a očakávaš o svojich budúcich príjmoch. Jediné, čo môže tvoju spotrebu zmeniť, je nová, nečakaná informácia. Prekvapenie.

Tomáš: Takže ak očakávam, že ma o pol roka povýšia, nezvýšim spotrebu až potom, ale už teraz, lebo s tým počítam. A spotrebu zmením, len ak ma nakoniec nepovýšia, alebo ma povýšia ešte viac, než som čakal?

Tereza: Presne! Zmenu vyvolá len prekvapenie. To má obrovský dopad napríklad na vládnu politiku. Ak vláda ohlási zníženie daní, ktoré začne platiť o rok, ľudia zareagujú okamžite, nie až o rok. Zmena spotreby nastane len vtedy, ak je táto politika neočakávaná.

Tomáš: Wow. Od Keynesa, kde spotreba závisela len od dnešného platu, sme sa dostali k teórii, kde je takmer nepredvídateľná. Ale nepreskočili sme niekoho? Tieto teórie sa mi zdajú veľmi moderné. Kde sú ich korene?

Tereza: Dobrá otázka! Všetky tieto moderné teórie stoja na pleciach velikána menom Irving Fisher, ktorý pôsobil už na začiatku 20. storočia. On ako prvý formalizoval myšlienku „medzičasovej voľby“.

Tomáš: Medzičasová voľba? To znie ako cestovanie v čase.

Tereza: Trochu. Ide o to, že si neustále vyberáme medzi spotrebou dnes a spotrebou v budúcnosti. Ak dnes míňam menej, teda sporím, môžem vďaka úrokom v budúcnosti spotrebovať viac. A naopak, ak si dnes požičiam, moja budúca spotreba bude nižšia, lebo budem musieť splácať dlh.

Tomáš: Takže Fisher zaviedol do hry úrokovú mieru.

Tereza: Presne. Úroková miera je v jeho modeli cena za presúvanie spotreby v čase. Fisher ukázal, že naša súčasná spotreba nezávisí len od súčasného a budúceho príjmu, ale aj od úrokovej sadzby, za ktorú si môžeme požičať alebo sporiť.

Tomáš: Dobre, skúsme si to zhrnúť. Mali sme tu Keynesa, pre ktorého bola kľúčová výška dnešného platu. Potom prišiel Fisher s myšlienkou, že zvažujeme celoživotný príjem a úroky.

Tereza: Áno, a na ňom stavali Modigliani s hypotézou životného cyklu a Friedman s hypotézou permanentného dôchodku, ktorí detailne rozpracovali, ako ľudia plánujú a vyhladzujú svoju spotrebu.

Tomáš: A nakoniec to zaklincoval Hall s myšlienkou, že ak sme naozaj racionálni, zmeny v našej spotrebe sú v podstate nepredvídateľné, lebo reagujeme len na prekvapenia.

Tereza: Presne tak. Vidíš ten posun od jednoduchého modelu k oveľa komplexnejšiemu a realistickejšiemu pohľadu na ľudské rozhodovanie.

Tomáš: Určite. A to sme ešte nespomenuli všetky psychologické faktory, ktoré do toho vstupujú, ako napríklad netrpezlivosť alebo prokrastinácia... Ale o tom si možno povieme nabudúce. Teraz sme si prešli teoretické základy, ktoré sú kľúčové pre pochopenie.

Tereza: Presne tak. A práve na tieto psychologické faktory sa zameriava behaviorálna ekonómia, ktorej sa venoval napríklad David Laibson. Hovorí, že spotrebitelia sú často nedokonalí v rozhodovaní.

Tomáš: To znie povedome. V jednom prieskume až 76 % ľudí priznalo, že si na dôchodok nesporí dosť. To asi nebude náhoda.

Tereza: Určite nie. Laibson to vysvetľuje konceptom „okamžitého uspokojenia“. Máme tendenciu uprednostniť menšiu odmenu hneď pred väčšou odmenou, ktorá príde neskôr.

Tomáš: Daj nejaký príklad, nech si to viem lepšie predstaviť.

Tereza: Jasné. Predstav si, že ti dám na výber: jeden cukrík dnes, alebo dva cukríky zajtra? Čo si vyberieš?

Tomáš: Jednoznačne jeden dnes! Kto by čakal na zajtra?

Tereza: Väčšina ľudí odpovie rovnako. A teraz druhá otázka: jeden cukrík o 100 dní, alebo dva o 101 dní?

Tomáš: Hmm, tak to už je iné. Keď už čakám 100 dní, ten jeden deň navyše pre dvojnásobnú odmenu vydržím. Zvolil by som dva.

Tereza: A to je presne ono! Toto sa volá časová nekonzistentnosť. Z diaľky sa nám zdá racionálne počkať. Ale keď je tá odmena na dosah ruky... príťažlivosť okamihu často zvíťazí.

Tomáš: Takže v skratke, od Keynesa sme sa dostali až k psychológii, ktorá ukazuje, že sme... no, len ľudia.

Tereza: Presne tak. A pochopenie týchto modelov vám dáva obrovskú výhodu. Nielen na skúškach, ale aj pri vlastných finančných rozhodnutiach.

Tomáš: Super. Týmto by sme dnešnú tému spotreby uzavreli. Tereza, ďakujem ti veľmi pekne za skvelé vysvetlenia.

Tereza: Aj ja ďakujem za pozvanie. A vám, milí poslucháči, držíme palce!

Tomáš: Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!