Podcast o História Nových Zámkov

Kapitoly

Dávno pred pevnosťou

Prvá, zabudnutá pevnosť

Zrod hviezdicovej legendy

Mesto v meste

Pád pevnosti

Oslobodenie a koniec slávy

Zmiznuté obce Lék a Gúg

Rákociho blesk

Zrada a pomsta

Chytenie a poprava

Dôsledky a záver

Přepis

Tomáš: Väčšina ľudí si myslí, že história Nových Zámkov sa začala tou slávnou hviezdicovou pevnosťou. Ale v skutočnosti, príbeh mesta je oveľa starší a zamotanejší.

Sofia: Presne tak, Tomáš. Ešte predtým, než tam stál čo i len jeden obranný múr, bol ten región plný života. A práve tam sa skrýva kľúč k pochopeniu, prečo pevnosť vôbec vznikla.

Tomáš: Takže celá tá slávna pevnosť je vlastne len jedna kapitola z oveľa dlhšej knihy? To ma zaujíma.

Sofia: Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa na túto knihu pozrieme zblízka.

Tomáš: Dobre, Sofia, tak poďme na to. Ak tam nebola pevnosť, čo tam bolo predtým?

Sofia: Boli tam stredoveké osady. Najdôležitejšia bola obec Nyárhíd, čo by sme mohli preložiť ako „letný most“. Prvá zmienka o nej je už z roku 1183!

Tomáš: To je takmer 400 rokov pred postavením prvej pevnosti! Čo bolo na tej osade také dôležité?

Sofia: Viedla cez ňu slávna cesta Via Magna, ktorá spájala Budín s Prahou. A mali tam most cez rieku Nitra, kde vyberali mýto. Takže to bolo strategické a rušné miesto.

Tomáš: Jasné, kde sú cesty a peniaze, tam je vždy rušno.

Sofia: Presne. Okrem nej existovala aj osada Györök. Tieto osady patrili ostrihomskej arcidiecéze, čo je dôležitý detail pre ďalší vývoj.

Tomáš: Dobre, takže máme prosperujúci región, ktorý patrí cirkvi. A potom prišla hrozba, však? Hádal by som, že Turci.

Sofia: Správne. V 16. storočí bolo turecké nebezpečenstvo čoraz reálnejšie. Ostrihomský arcibiskup Pavol Várday sa rozhodol chrániť svoje majetky a v roku 1545 dal postaviť prvú pevnosť.

Tomáš: Moment, prvú? Takže nebola len jedna?

Sofia: Nebola. Táto prvá bola takzvaná palánková pevnosť. Žiadne mohutné kamenné hradby. Predstav si drevené palisády, stĺpy v dvoch radoch, medzi nimi prútené pletivo a všetko vyplnené a omazané hlinou a ílovitým pieskom.

Tomáš: Znie to... trochu provizórne v porovnaní s tým, čo si predstavím pod slovom pevnosť.

Sofia: Možno, ale na svoju dobu to bola účinná obrana! Mala štyri bašty a okolo nej viedla priekopa. Posádku tvorilo asi 450 vojakov. Síce prežila niekoľko tureckých nájazdov, ale tie ju dosť poškodili.

Tomáš: Takže drevená pevnosť nestačila. Viedenská vojenská rada si povedala, že treba niečo poriadne?

Sofia: Presne. Úlohou novej pevnosti už nebolo chrániť len cirkevné statky, ale zastaviť tureckú expanziu smerom k Viedni. A tak sa v rokoch 1573 až 1580 začal stavať skutočný klenot renesančného pevnostného staviteľstva.

Tomáš: A to je tá slávna šesťcípa hviezda, ktorú poznáme z máp a erbu mesta.

Sofia: Áno. Bola to prvá ideálna fortifikačná stavba svojho druhu. Navrhli ju talianski majstri, bratia Baldigarovci. Hradby boli kamenné a tehlové, vysoké 10 metrov a neuveriteľne hrubé – až 18 metrov!

Tomáš: Osemnásť metrov? To je ako päť áut za sebou! To muselo byť nedobytné.

Sofia: Malo to tak byť. Okolo bola 35 metrov široká vodná priekopa naplnená vodou z Nitry. Mala šesť bášt, každá pomenovaná na počesť niekoho dôležitého.

Tomáš: Napríklad?

Sofia: Tak mali sme napríklad Cisársku baštu, pomenovanú po cisárovi Maximiliánovi II., potom Forgáchovu po hlavnom kapitánovi Šimonovi Forgáčovi, a dokonca Českú, lebo české stavy finančne prispeli na stavbu.

Tomáš: Takže to nebola len vojenská stavba, bol to v podstate opevnený mestský štát.

Sofia: Absolútne. Vo vnútri bolo mestečko s rovnými ulicami, ktoré sa krížili v pravom uhle. Stálo tam 500 domov, tri kostoly – uhorský, nemecký a slovenský – väznica, pekáreň, obchody, sklady... Všetko, čo potrebovali na prežitie dlhého obliehania.

Tomáš: A čo voda a jedlo?

Sofia: V strede bolo veľké námestie s obrovskou kamennou studňou. A čo je fascinujúce, v pevnosti bolo takmer 2400 obilných jám naplnených pšenicou, jačmeňom a prosom. Boli pripravení na všetko.

Tomáš: To je neuveriteľná logistika. Skoro ako moderné mesto, len obohnané hradbami a plné vojakov.

Sofia: Dá sa to tak povedať. V čase mieru tam bolo asi 400 vojakov, ale počas vojny ich počet stúpol na tisíc a viac.

Tomáš: Všetko to znie tak dokonale a nedobytne. Ale vieme, že nakoniec padla. Čo sa stalo?

Sofia: Stal sa rok 1663 a obrovská, stotisícová armáda veľkovezíra Ahmeda Köprülüho. Ale k pádu prispela hlavne lesť.

Tomáš: Lesť? Povedz viac.

Sofia: Turci rozšírili falošnú správu, že pár tisíc ich vojakov uviazlo po povodni za Dunajom. Veliteľ pevnosti, Adam Forgách, tomu uveril a vyrazil s takmer celou posádkou von z pevnosti, aby ich porazil. Samozrejme, vonku ho čakala obrovská presila.

Tomáš: Klasická pasca. Koľkí sa vrátili?

Sofia: Z 5 500 vojakov sa zachránilo len 390. Pevnosť zostala takmer bez obrancov. Aj keď sa zvyšok posádky hrdinsky bránil a prisahal, že budú bojovať do poslednej kvapky krvi, osud bol spečatený.

Tomáš: Čo bola tá posledná rana?

Sofia: Po týždňoch obliehania nešťastnou náhodou vybuchol sklad pušného prachu pri Fridrichovej bašte. Bašta bola zničená a obrana prelomená. Forgách sa musel vzdať a Turci vpochodovali do pevnosti. Zriadili si tu provinciu, ejálet, a vládli ďalších 22 rokov.

Tomáš: Ale tých 22 rokov nakoniec uplynulo. Ako sa podarilo pevnosť získať späť?

Sofia: Po drvivej porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 prišiel rad aj na Nové Zámky. V roku 1685 cisárske vojská pod vedením Karola V. Lotrinského a generála Capraru pevnosť obľahli a po urputných bojoch ju dobyli.

Tomáš: To musela byť obrovská udalosť.

Sofia: Obrovská! Hovorí sa, že na pokyn pápeža sa rozozvučali zvony po celej Európe na oslavu tohto víťazstva. Bola to symbolická porážka Osmanskej ríše.

Tomáš: A čo sa stalo s pevnosťou potom? Prečo dnes vidíme už len jej základy?

Sofia: Keď pominulo turecké nebezpečenstvo, pevnosť stratila svoj strategický význam. Udržiavať taký obrovský komplex bolo drahé. A tak cisár Karol III. v roku 1724 nariadil jej zbúranie. Hradby rozobrali v priebehu dvoch rokov a hradnú priekopu zasypali až v roku 1822.

Tomáš: Aký smutný koniec pre taký veľkolepý skvost. Od nedobytnej pýchy Európy po stavebný materiál pre nové domy.

Sofia: Presne tak. Ale jej odkaz žije ďalej v tvare ulíc v centre mesta a v jeho erbe. Pripomína nám fascinujúcu a často aj krutú kapitolu našich dejín.

Tomáš: Takže sme hovorili o tom, ako sa menila mapa osídlenia. Existujú nejaké konkrétne príklady obcí, ktoré už dnes nenájdeme?

Sofia: Určite. Počul si napríklad o obci Lék? Ležala severne od križovatky komárňanskej a nesvadskej cesty, priamo na ľavom brehu rieky Nitry.

Tomáš: Lék... to znie ako niečo z lekárne.

Sofia: Možno, ale s liekmi to nemalo nič spoločné. Pôvodne patrila rodu Poznanovcov, no v roku 1317 sa stala majetkom ostrihomského arcibiskupa. Predstav si tú zmenu.

Tomáš: Zaujímavé. A boli tam aj ďalšie takéto zaniknuté obce?

Sofia: Áno, neďaleko ležal Gúg. Jeho názov je trochu záhada, no pravdepodobne ho dostal po svojom zakladateľovi. Ako keby si ty založil 'Tomášovo'.

Tomáš: To by som bral! Kde presne sa nachádzal?

Sofia: Rozprestieral sa asi dva a pol kilometra od dnešného centra, tiež na ľavom brehu Nitry. Prvýkrát sa spomína v roku 1295, keď ho ostrihomská kapitula kúpila od johanitov.

Tomáš: Takže história týchto miest je plná zmien majiteľov a presunov. Čo presne ale viedlo k ich zániku?

Tomáš: Dobre, takže po všetkých týchto veľkých udalostiach sa poďme pozrieť na jednu konkrétnu, no veľmi dramatickú postavu. Našou poslednou témou je Ladislav Ocskay.

Sofia: Áno, jeho príbeh je ako z filmu. Bol to šľachtic, ktorý študoval u jezuitov, no už ako 15-ročný sa stal husárom. Najprv bojoval na strane cisára, dokonca pod Eugenom Savojským.

Tomáš: Ale my ho poznáme z Rákociho povstania, však?

Sofia: Presne tak. V roku 1703 sa pridal ku kurucom a rýchlo sa stal jedným z najlepších Rákociho bojovníkov. Vyslúžil si prezývku „Rákociho blesk“. Bol povýšený na generála a viedol tisíce vojakov proti cisárskym, teda labancom.

Tomáš: Rákociho blesk... to znie naozaj impozantne. Musel byť neuveriteľne schopný.

Sofia: Bol. Ale tu prichádza ten zvrat. Neskôr kurucov zradil a prešiel na stranu labancov.

Tomáš: Čože? A čo na to kuruci?

Sofia: Predstavte si ten šok a hnev. Jeho zrada spôsobila v kuruckom vojsku obrovský rozkol. A samozrejme... prisahali mu pomstu. A nebola to len taká planá vyhrážka.

Tomáš: Takže sa ho rozhodli dolapiť. Ako sa im to podarilo?

Sofia: Na túto misiu sa podujal kapitán Adam Jávorka. Zistil, že Ocskay je v kaštieli vo Vrbovom. V prestrojení sa tam vkradol a zistil jeho plány.

Tomáš: To znie ako nejaký špionážny triler!

Sofia: Presne! Jávorka ho potom v noci zajal a priviedol do Nových Zámkov. Vojenský súd ho odsúdil na smrť napichnutím na kôl.

Tomáš: To je... brutálne.

Sofia: Áno. Jeho brat Alexander však prosil o miernejší trest. Nakoniec rozsudok zmenili na sťatie. Popravili ho 3. januára 1710 na námestí, kde je dodnes pamätná tabuľa.

Tomáš: A pomohla jeho smrť kurucom? Vrátili sa ich úspechy?

Sofia: Žiaľ, nie. Zlaté časy kuruckej armády sa už nevrátili. Povstanie pomaly smerovalo ku koncu, ktorý spečatil Satmársky mier v roku 1711.

Tomáš: Takže dnes sme prebrali naozaj veľa. Od stavovských povstaní až po osobný príbeh zrady a trestu. Sofia, ďakujem ti veľmi pekne za všetky informácie.

Sofia: Aj ja ďakujem za pozvanie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a prajeme úspešný deň.

Tomáš: Dopočutia nabudúce!