Podcast o Gotické a renesančné umenie

Kapitoly

Carcassonne: Viac než len hrad

Zrod gotiky: Bazilika Saint-Denis

Katedrály svetla: Chartres a Paríž

Sklenené steny a hovoriace sochy

Tvár stredovekého človeka

Architektúra ako ornament

Emócie vytesané do dreva a kameňa

Revolúcia na drevenej doske

Emócie severu

Záhrada plná tajomstiev

Dve tváre oltára

Zrod talianskej renesancie

Perspektíva a humanizmus

Přepis

Michal: Väčšina ľudí si myslí, že gotické umenie je len o temných, strašidelných hradoch a chrličoch. Ale v skutočnosti... je jeho hlavnou myšlienkou presný opak. Svetlo.

Nina: Presne tak, Michal. Je to celé o tom, ako dostať čo najviac svetla do obrovských kamenných stavieb. Znie to ako protirečenie, však?

Michal: Totálne! Ako sa im to podarilo? To si musíme vysvetliť. Počúvate Studyfi Podcast.

Michal: Dobre, Nina, tak kde začneme našu gotickú cestu? Možno niekde, kde by to ľudia čakali najmenej?

Nina: Výborný nápad. Začnime vo Francúzsku, v meste Carcassonne. Väčšina ho pozná ako obrovskú stredovekú pevnosť. A to aj je, ale je to oveľa viac.

Michal: Čo si pod tým mám predstaviť? Vidím mohutné hradby, veže... vyzerá to nedobytne.

Nina: A bolo! Tento fortifikačný systém sa budoval hlavne za vlády rodu Trencavel, niekedy od roku 1082. Okolo roku 1130 začali masívne obnovovať staré rímske múry a stavať nové. Carcassonne nebolo len pevnosťou, ale rušným politickým a hospodárskym centrom.

Michal: Takže tam normálne žili ľudia, obchodovalo sa... nebol to len vojenský tábor.

Nina: Absolútne. Mali tam trhy, remeselníkov, vyberali mýto. Postavili tam aj Hrad grófov, Château Comtal. A srdcom mesta bola Bazilika Saint-Nazaire, ktorá bola pôvodne románska, ale neskôr ju rozšírili práve gotickými prvkami. Bol to symbol bohatstva a moci.

Michal: Dobre, takže gotika sa postupne vkrádala do existujúcich stavieb. Ale kde to celé naozaj začalo? Kde si niekto povedal: „Hej, postávme niečo úplne nové, gotické!“?

Nina: Skvelá otázka! Za rodisko gotiky sa považuje Bazilika Saint-Denis, dnes je to predmestie Paríža. A za všetkým stál istý opát Suger, ktorý okolo roku 1135 prišiel s revolučnou myšlienkou.

Michal: Čo to bolo za myšlienku? Viac zlata?

Nina: Skoro! Viac svetla! Saint-Denis bol hlavný chrám francúzskeho kráľovstva, pohrebisko kráľov. Suger chcel, aby bol interiér doslova prežiarený božským svetlom. A na to potreboval dostať preč tie masívne, hrubé románske steny.

Michal: Počkať, ale tie steny držali strechu, nie? Ako sa ich mohol zbaviť?

Nina: A tu prichádza ten génius gotiky — lomený oblúk a krížová rebrová klenba. Predstav si to ako kostru. Celá ťarcha klenby sa preniesla zo stien do štyroch bodov a odtiaľ von z budovy pomocou oporného systému. Steny zrazu nemuseli nič niesť.

Michal: A keďže steny nemuseli nič niesť... mohli do nich urobiť obrovské diery!

Nina: Presne! Obrovské diery, do ktorých vložili farebné vitrážové okná. Z masívnej tmavej pevnosti sa stal presvetlený, duchovný priestor. To bola revolúcia.

Michal: Takže od Saint-Denis sa to už len šírilo ďalej. Spomínam si na tie slávne katedrály ako Notre Dame v Chartres a v Paríži.

Nina: Áno, tie sú dokonalými príkladmi. Katedrála v Chartres, prestavaná po požiari okolo roku 1194, je slávna hlavne svojimi vitrážami. Z pôvodných 186 okien sa zachovalo až 152! To je neuveriteľné.

Michal: A tie rozetové okná, tie obrovské kruhové... Tie sú fascinujúce. Ako ich vyrábali?

Nina: Bola to mravčia práca. Do sklenenej taveniny pridávali rôzne minerály, aby získali farby. Potom rezali malé kúsky skla do požadovaných tvarov a spájali ich olovenými pásikmi. Vznikali tak celé príbehy.

Michal: A kto to platil? To muselo byť extrémne drahé.

Nina: Financovala to kráľovská rodina, ale aj bežní ľudia – hlavne remeselné cechy. Preto na mnohých oknách nájdete výjavy tesárov, obuvníkov či kožušníkov pri práci. Je to taký stredoveký „product placement“.

Michal: To je skvelé! A Notre Dame v Paríži?

Nina: Tá je zase ukážkou dokonalosti oporného systému. Všetky tie oporné oblúky, ktoré vidíš zvonku, nie sú len na ozdobu. Doslova podopierajú centrálnu loď a umožňujú jej stúpať do závratnej výšky. Gotika je vlastne taký high-tech stredoveku.

Michal: Okrem katedrál, existuje nejaká stavba, ktorá tú myšlienku „stien zo svetla“ dotiahla do extrému?

Nina: Určite áno. Kráľovská kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži. Kráľ Ľudovít IX. ju dal postaviť v rokoch 1238 až 1248, aby v nej uchoval najvzácnejšie relikvie, vrátane Kristovej tŕňovej koruny.

Michal: A čo je na nej také špeciálne?

Nina: Horné podlažie takmer nemá steny. Je to v podstate len kamenná kostra vyplnená obrovskými vitrážovými oknami od podlahy až po strop. Keď tam vojdeš za slnečného dňa, máš pocit, že si vstúpil dovnútra drahokamu.

Michal: Páni. A čo sochy? Tie boli tiež dôležité, však? Vidíme ich na všetkých portáloch.

Nina: Nesmierne. Boli to vlastne komiksy pre negramotných ľudí. Napríklad na portáli katedrály v Štrasburgu je slávne zobrazené podobenstvo o desiatich pannách. Päť múdrych, ktoré sú pripravené na príchod ženícha-Krista, a päť pochabých, ktoré nie sú.

Michal: A je tam aj nejaký zloduch, nie?

Nina: Áno! Medzi tými nepripravenými pannami stojí pokušiteľ, taký falošný ženích, diabolská postava, ktorá im na chrbte ukrýva hady a jaštery. Je to vizuálne stvárnenie morálneho ponaučenia: buďte pripravení.

Michal: Všetky tie sochy – Kristus, anjeli, diabli – pôsobia dosť symbolicky. Začali niekedy gotickí umelci zobrazovať aj reálnych ľudí s reálnymi emóciami?

Nina: To je kľúčový posun, ktorý sa v gotike udial. Vynikajúcim príkladom je socha Uty z Naumburského dómu v Nemecku, vytvorená okolo roku 1260. Je to jedna zo sôch zakladateľov kostola.

Michal: V čom je iná?

Nina: Anonymný umelec, ktorého voláme Naumburský majster, sa nesnažil vytvoriť len nejaký symbol. Zachytil osobnosť. Uta si elegantne pridŕža plášť, jej pohľad je zamyslený, trochu melancholický. Pôsobí ako skutočná, živá žena so svojimi pocitmi.

Michal: Takže už to nie je len o Bohu a svätých, ale aj o človeku.

Nina: Presne tak. V soche Uty vidíme zárodok humanizmu a realizmu, ktorý naplno prepukne až v renesancii. Gotika nebola len o stavaní do výšky, ale aj o hlbšom pohľade do vnútra človeka.

Michal: Fascinujúce. Od obrovských hradieb sme sa dostali až k psychológii vytesanej do kameňa. To je teda poriadny oblúk.

Michal: Takže keď si to zhrniem, vrcholná gotika bola hlavne o výške, svetle a snahe dostať sa čo najbližšie k nebu. Ale čo prišlo potom? To sa už nedalo stavať vyššie, či áno?

Nina: To je skvelá otázka, Michal. Presne tak, dosiahli akýsi limit. A tak sa pozornosť v neskorej gotike presunula od výšky k... zložitosti a dekorácii. Architekti sa začali viac hrať s formou.

Michal: Hrať s formou? Ako to myslíš?

Nina: Začali vznikať takzvané halové kostoly. Predstav si jeden obrovský, jednotný priestor bez prevýšenej hlavnej lode. Skvelým príkladom je Kostol jakobínov vo francúzskom Toulouse.

Michal: A prečo bol takýto priestor lepší?

Nina: Pre dominikánov, ktorí si ho objednali, to bolo ideálne. Boli to kazatelia, takže potrebovali, aby sa zvuk dobre šíril. A v tomto jednotnom priestore bola akustika úžasná.

Michal: Aha, takže to malo praktický dôvod. A je tam aj niečo... vizuálne zaujímavé?

Nina: A či je! Majú tam slávny stĺp v tvare palmy. Z jedného kamenného stĺpa sa rozbieha až 22 rebier klenby. Vyzerá to presne ako koruna palmy.

Michal: Palma v kostole? To znie dosť exoticky.

Nina: Presne tak. A tento trend, kde dekorácia víťazí nad funkciou, vidíme aj v Anglicku. Kaplnka King's College v Cambridge má slávnu vejárovú klenbu.

Michal: Vejárová klenba? To je čo?

Nina: Predstav si, že rebrá klenby sa rozbiehajú zo stien ako otvorený vejár. Je to taká hustá sieť, že sa v nej úplne strácajú pôvodné nosné rebrá. Je to viac ozdoba ako konštrukcia.

Michal: Dobre, takže architektúra bola čoraz ozdobnejšia. A čo sochárstvo? Zmenilo sa aj to?

Nina: Áno, a veľmi výrazne. Sochári sa zamerali na emócie a realizmus. Pozri sa napríklad na náhrobok Filipa Smelého od Clausa Slutera. Po jeho obvode sú postavy trúchliacich mníchov.

Michal: A čo je na nich také zvláštne?

Nina: Sú anonymní, ukrytí v kapucniach. Ale ten smútok cítiš len z toho, ako majú naaranžovanú drapériu. Niekedy ani nemajú poriadne telo, len tú látku. Je to čistý symbol smútku.

Michal: Wow, to je silné. A v našich končinách?

Nina: Tu bol absolútnou hviezdou Veit Stoss a jeho obrovský oltár v Krakove. Má trinásť metrov! Pracoval na ňom dvanásť rokov a jeho štýl ovplyvnil aj nášho Majstra Pavla z Levoče.

Michal: A čo zobrazuje?

Nina: Ústrednou scénou je smrť Panny Márie, obklopenej apoštolmi. Sú to obrovské sochy z lipového dreva, polychrómované a pozlátené. Ten detail a emócie v tvárach sú neuveriteľné.

Michal: Znie to pompézne. Boli všetky oltáre takéto farebné?

Nina: Práveže nie! A to nás privádza k Tilmanovi Riemenschneiderovi. Jeho Oltár svätej Krvi v Nemecku je výnimočný tým, že... nie je farebný.

Michal: Počkaj, akože nie je? Nechal len holé drevo?

Nina: Presne tak! Iba ho nalakoval. Chcel nechať vyniknúť prirodzenú krásu lipového dreva a svoje majstrovské rezbárske schopnosti. To bolo v tej dobe naozaj odvážne.

Michal: Odvážne a asi aj lacnejšie, nie?

Nina: Možno trochu. Ale hlavne to bola umelecká voľba. A keď sme pri inováciách, musíme spomenúť flámskych maliarov. Tí priniesli doslova revolúciu vďaka olejomaľbe.

Michal: Olejomaľba? To je tá, čo schne pomaly?

Nina: Áno, a to im umožnilo pracovať s detailmi, svetlom a tieňom ako nikomu predtým. Robert Campin a jeho Oltár Mérode je plný skrytých symbolov.

Michal: Akých napríklad?

Nina: Scéna Zvestovania sa odohráva v bežnom meštianskom dome. Biela ľalia symbolizuje Máriinu čistotu. A na pravom krídle je svätý Jozef, ako vyrába pascu na myši... čo je symbol pasce na diabla.

Michal: Pasca na diabla? To sú teda detaily. A kto sú tí ľudia naľavo?

Nina: To sú donátori. Objednávatelia diela. Je to prvýkrát, čo vidíme bežných ľudí zobrazených v sakrálnom výjave. A potom prišiel majster detailu, Jan van Eyck.

Michal: To meno poznám. Čo namaľoval?

Nina: Okrem iného aj slávny Portrét manželov Arnolfiniovcov. Je to obraz, ktorý je vlastne manželská zmluva a svedectvo zároveň.

Michal: Ako to? Je tam právnik niekde schovaný?

Nina: Skoro. V zrkadle na stene sa odráža celá miestnosť a v nej dve postavy. A nad zrkadlom je nápis: „Jan van Eyck tu bol, 1434.“ On sám bol svedkom sobáša a namaľoval sa tam!

Michal: Počkať, čože? Takže on spravil vlastne prvú selfie... alebo skôr fotobombu v dejinách umenia?

Nina: Presne tak sa to dá povedať! A to je pre neskorú gotiku typické – neuveriteľný zmysel pre detail, realizmus a skryté významy. Ale tento svet plný symbolov už pomaly klopal na dvere úplne novej éry.

Michal: Tak, a poďme na našu poslednú veľkú tému. Od gotiky sa presunieme k niečomu, čo všetci poznáme aspoň podľa mena – renesancia. Ale pozrieme sa na ňu trochu inak... na severe a v Taliansku.

Nina: Presne tak, Michal. Sú to dva fascinujúce svety, ktoré sa navzájom ovplyvňovali, ale mali aj svoje špecifiká. Začnime na severe, vo Flámsku, s Rogierom van der Weydenom.

Michal: Máme tu jeho obraz 'Snímanie z kríža'. Je... veľmi intenzívny. Tie postavy vyzerajú, akoby naozaj cítili bolesť.

Nina: To je presne ono! Severná renesancia kládla obrovský dôraz na pátos a mystiku. Weyden bol v tom majster. Všimni si tie dramatické záhyby látok – všetko to zdôrazňuje smútok a súcit.

Michal: A je to obrovské, viac ako dva metre na dva metre. Pre koho to vlastne maľoval?

Nina: Toto si objednal lukostrelecký cech. A tu je malý detail pre pozorných... v rohoch obrazu sú namaľované maličké kuše. Je to taký skrytý podpis objednávateľa.

Michal: To je skvelé! Takže si vlastne dali do obrazu svoje logo.

Nina: V podstate áno. Weyden tu namaľoval Krista, Pannu Máriu, ktorá od žiaľu omdlieva v rovnakej pozícii ako jej syn, Jána Evanjelistu a Máriu Magdalénu. Je to scéna plná ľudskej emócie.

Michal: Dobre, od smútku prejdime k... no, neviem ani, ako to nazvať. Hieronymus Bosch a jeho 'Záhrada pozemských rozkoší'. To je úplne iný svet.

Nina: To rozhodne je. Bosch bol kazateľ kresťanstva, ale cez veľmi surrealistické vízie. Tento triptych je ako komiks o osude ľudstva.

Michal: Komiks? Rozveď to.

Nina: Naľavo máš raj a stvorenie človeka. V strede je svet plný nahých postáv, fantastických zvierat, obrovského ovocia... proste symbol pozemských, pominuteľných radovánok.

Michal: A napravo... to vyzerá ako nočná mora.

Nina: To je peklo. A je plné fascinujúcich detailov. Napríklad tam nájdeš takzvaný Loštický pohár, ktorý sa vyrábal na Morave a spájal sa so syfilisom. Alebo postava 'Stromového muža', o ktorej si niektorí myslia, že je to Boschov autoportrét.

Michal: Počkať, takže on sa namaľoval do pekla?

Nina: Možno ako varovanie! Celý obraz je vlastne morálne posolstvo: pozor na hriechy, lebo takto to môže dopadnúť.

Michal: To je dosť temné. A zdá sa, že v Nemecku pokračovali v podobnom duchu. Matthias Grünewald a jeho Isenheimský oltár.

Nina: Áno, a tento oltár mal veľmi špecifický účel. Bol namaľovaný pre kaplnku v nemocnici, kde sa liečili ľudia s kožnými chorobami. Preto je Kristovo telo na kríži zobrazené tak expresívne, pokryté ranami a zničené.

Michal: Aby sa s ním pacienti mohli stotožniť?

Nina: Presne. Ale tu je ten zvrat. Tento oltár bol sklápací. Cez týždeň videli túto trpiacu verziu. Ale v nedeľu sa oltár roztvoril...

Michal: A čo bolo vnútri?

Nina: Scény Zvestovania, anjelský chór a hlavne Zmŕtvychvstanie Krista. Zrazu videli Krista nie trpiaceho, ale žiariaceho a víťazného. Bola to vizuálna pripomienka nádeje a spásy.

Michal: Takže sever bol o dráme a detailoch. A čo Taliansko? Tam to odštartoval Giotto di Bondone, je tak?

Nina: Áno, Giotto je kľúčový. S ním sa v Európe naplno rozbehla tabuľová maľba na dreve. Jeho 'Madony' sú revolučné.

Michal: Ako to? Vyzerajú ako klasické zobrazenia Márie s Ježišom.

Nina: Ale pozri sa bližšie. Mária už nie je len strnulá byzantská ikona. Pôsobí ako dôstojná, no ľudská matka. Nežne drží svoje dieťa. A malý Ježiš už nie je miniatúrny dospelý, ale živé dieťa, ktoré sa vrtí.

Michal: Takže im vlastne vdýchol život. To je ten veľký posun.

Nina: Presne tak. Používal techniky ako temperu, zlaté pozadie, ale postavy modeloval svetlom a tieňom, aby pôsobili trojrozmerne. Priniesol do maľby humanizmus.

Michal: A keď hovoríme o humanizme a technike, musíme spomenúť Piera della Francesca a jeho 'Bičovanie Krista'. Ten obraz je... zvláštny. Sú tam akoby dve scény naraz.

Nina: A to je jeho najväčšia záhada! Naľavo bičujú Krista, napravo stoja traja muži a o niečom diskutujú. Dodnes sa vedú spory o tom, čo to presne znamená. Ale kľúčová je tu perspektíva.

Michal: Všetko sa zbieha do jedného bodu, však?

Nina: Perfektne. Architektúra ťa doslova vťahuje do scény Kristovho utrpenia. Je to geometricky, racionálne skomponované dielo. To je čistá renesancia – spojenie viery, matematiky a umenia.

Michal: A na záver tu máme niečo zo Slovenska! Teda, z Trnavy. Jóannes Sambucus.

Nina: Áno! Bol to slávny renesančný vzdelanec. Jeho kniha emblémov je dokonalou ukážkou renesančného myslenia. Spájal obraz, text a morálne posolstvo.

Michal: A tento konkrétny emblém, 'Štúdium staroveku', to v podstate zhŕňa, nie? Návrat k antike ako zdroju múdrosti.

Nina: Presne o tom bola celá renesancia. Znovuzrodenie antických ideálov krásy, vedy a humanizmu. A Sambucus to krásne vizuálne zhrnul.

Michal: Úžasné. Od drsného severu po racionálny juh, od obrovských oltárov po malé knižné emblémy... Renesancia bola naozaj neuveriteľne pestrá. Nina, veľmi pekne ti ďakujem za skvelý prehľad.

Nina: Aj ja ďakujem, Michal. Bola to radosť.

Michal: A ďakujeme aj vám, naši poslucháči, že ste s nami vydržali až do konca. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vás umenie bude baviť rovnako ako nás. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!