Podcast o František Švantner: Nevesta hôr a slovenská literatúra

Kapitoly

Štruktúra a žáner

Autorov štýl a jazyk

Postavy a hlavné témy

Dej a kompozícia

Literatúra po roku 1918

Demokracia a pluralita

Centrá literárneho života

Spolky, časopisy a vydavateľstvá

Prípadová štúdia: František Švantner

Rozbor diela: Nevesta hôr

Odkaz a prínos

Avantgardné skupiny

Vydavateľstvá a záver

Přepis

Sofia: Takže v tomto románe sa naozaj stiera hranica medzi snom a skutočnosťou?

Matej: Presne tak! Je to jeden z najsilnejších prvkov. A práve preto je to tak fascinujúce na analýzu.

Sofia: Úplne chápem! Vitajte pri Studyfi Podcast, kde sa dnes ponoríme presne do takejto analýzy.

Matej: Dobre, takže poďme na to. Zvonku to vyzerá celkom štandardne. Dielo má tri hlavné časti, každá s vlastným nadpisom.

Sofia: A tie sa ďalej delia, správne?

Matej: Áno, na kapitoly označené rímskymi číslicami. Prvá časť má sedem kapitol, druhá a tretia po šesť.

Sofia: To znie prehľadne. Ale tušíme, že v tom bude nejaký háčik.

Matej: Presne tak. Žánrovo je to... komplikované. Hoci má rozsah románu a epické prvky, obsahuje aj neuveriteľne veľa lyrických pasáží. Sú tam opisy prírody, vízie, halucinácie...

Sofia: Takže realita sa mieša s fantáziou?

Matej: Absolútne. Hranica medzi snom a skutočnosťou je takmer neviditeľná, čo je pre román dosť netypické. Postavy sa menia, dej plynie, ale ten snový podtón je tam stále prítomný.

Sofia: A ako autor dosahuje tento efekt? Aký je jeho štýl?

Matej: Je veľmi špecifický. Hovoríme o naturizme. To znamená spontánnosť, predstavivosť, snovosť a iracionalizmus. Autor sa nebojí pracovať s mýtmi a podvedomím.

Sofia: To sa musí odraziť aj v jazyku, však?

Matej: Určite. Má bohatú slovnú zásobu, často používa citácie z Biblie, historizmy a knižné slová. Čo sa týka viet, je to pestré — používa neúplné vety na vyjadrenie emócií, ale aj jednoduché vety a dlhé súvetia.

Sofia: A čo umelecké prostriedky? To je vždy dôležitá časť analýzy.

Matej: Tu je kráľom. Najmä pri opisoch prírody. Dominujú metafory a personifikácie, kde príroda vystupuje ako živá bytosť. A postavy sú často prirovnávané k zvieratám, čo len podčiarkuje ich pudovú stránku.

Sofia: Dobre, poďme k postavám. Kto je v centre diela?

Matej: Hlavným hrdinom a zároveň rozprávačom v prvej osobe je hájnik Libor. Vracia sa po rokoch z mesta a snaží sa znovu nájsť svoje miesto v prírode. Ale... nedarí sa mu.

Sofia: A o koho bojuje? Predpokladám, že je tam nejaká osudová žena.

Matej: Samozrejme! Je ňou Zuna, dcéra slepého mlynára. Je to tajomná bytosť, spätá s prírodou, taká „nevesta hôr“. O jej priazeň súperí okrem Libora aj uhliar Tavo a krčmár Weinhold.

Sofia: Každý z iného dôvodu, stavím sa.

Matej: Presne. Tavo je živočíšny a nárokuje si ju pudovo, Weinhold zase kvôli majetku. A potom je tu ešte záhadný „On“, prezývaný Vlkolak, vojak-dezertér, ktorý všetko zamotá.

Sofia: A čo je teda hlavnou témou? Boj o lásku?

Matej: To je jedna línia. Ale tá hlavná je hlbšia — je to súboj prírody a civilizácie. Libor, poznačený mestom, nedokáže žiť v súlade s prírodou a prehráva nielen boj o Zunu, ale aj boj sám so sebou.

Sofia: Ako sa tento boj odohráva? Zhrňme si dej.

Matej: Libor sa vracia do rodného kraja a spomína na Zunu. Dedinčania ju ohovárajú, ale on je ňou posadnutý. Dej sa postupne presúva z reality do snov a halucinácií, ako Liborova žiarlivosť rastie.

Sofia: A vtedy sa objaví ten Vlkolak...

Matej: Presne. Libor sa ho rozhodne zabiť, ale nakoniec to dopadne úplne inak. Zunu nezíska nikto z nich. Ona si vyberie zraneného Vlkolaka, no keď zistí, že je slabý, sama ho zabije.

Sofia: Wow. To je dosť drsné. A čo sa stane s Liborom?

Matej: Pre svoju posadnutosť Zunou zanedbal prácu, zhoreli mu humna, pri požiari mu zahynie jeho verný kôň Egus a jeho prepustia zo služby. Zuna na konci jednoducho zmizne v horách — patrí len prírode.

Sofia: Takže idea je, že príroda vždy zvíťazí?

Matej: Presne tak. Civilizovaný človek s ňou nedokáže splynúť. Čo sa týka kompozície, postup je chronologický, ale spomaľovaný lyrickými pasážami a občasnými retrospektívami, teda spomienkami.

Sofia: Fascinujúce. Je to naozaj dielo plné symbolov a hlbokých myšlienok.

Sofia: Takže ten literárny naturalizmus nebol len o opisovaní drsnej reality, ale skôr o návrate k... k niečomu prapôvodnému, ak to tak môžem povedať.

Matej: Presne tak, Sofia! A to nás privádza k jednému z najväčších majstrov tohto smeru, k Františkovi Švantnerovi. Jeho diela sú toho dokonalým príkladom.

Sofia: Dobre, na Švantnera sa veľmi teším, ale mám pocit, že aby sme ho naozaj pochopili, musíme si najprv priblížiť dobu, v ktorej tvoril. Pretože po roku 1918 sa na Slovensku zmenilo... no, vlastne všetko.

Matej: Absolútne všetko. A to je kľúčové! Predtým, než sa ponoríme do tajomných lesov v Neveste hôr, poďme sa pozrieť na tú explóziu, ktorá nastala v slovenskej literatúre po vzniku Československa.

Sofia: Explózia je asi to správne slovo. Zrazu sme mali vlastný štát, teda, spoločný štát, a slovenčina sa stala úradným jazykom. To muselo byť pre spisovateľov ako živá voda, nie?

Matej: Presne! Zrazu nemuseli bojovať len o holé prežitie národa a jazyka. Po prvýkrát v moderných dejinách sa mohli slobodne rozvíjať. Predstav si to tak, že dovtedy hrali futbal na malom, blatistom ihrisku a zrazu ich pustili na obrovský, moderný štadión.

Sofia: Pekné prirovnanie. Ale nebolo to všetko len ružové, však? Spomínal sa tam nejaký čechoslovakizmus.

Matej: Áno, to bol taký háčik. Oficiálna ideológia bola, že existuje jeden československý národ, kde Slováci sú len taká... slabšia vetva. To samozrejme mnohým prekážalo a vytváralo to napätie.

Sofia: Čiže na jednej strane obrovská sloboda a na druhej strane boj o vlastnú identitu v rámci nového štátu. To znie ako recept na poriadny literárny kvas.

Matej: A presne to sa aj stalo! Prvýkrát tu máme obdobie skutočnej plurality. Literatúra bola zrazu uvoľnená, živelná, neregulovaná. Bol to taký... organizovaný chaos. A v tom chaose sa rodili úžasné veci.

Sofia: Dobre, poďme sa na ten organizovaný chaos pozrieť bližšie. Čo to znamená v praxi? Že každý si mohol písať a vydávať, čo chcel?

Matej: V podstate áno. Obdobie prvej republiky bolo charakteristické parlamentnou demokraciou. A to sa odrazilo aj v kultúre. Zrazu tu nebol jeden správny názor, jeden správny štýl. Vznikali desiatky spolkov, časopisov, vydavateľstiev.

Sofia: Takže ak bol niekto katolík, mal svoje platformy. Ak bol evanjelik, tiež. A ak bol ľavicový avantgardista...?

Matej: Mal svoje ešte hlasnejšie platformy! A všetci sa navzájom podpichovali, polemizovali, súťažili. Bol to živý, pulzujúci organizmus. Už to nebolo len o tom, že „národ trpí“. Témy sa rozšírili o psychológiu, sociálne otázky, experimenty s formou...

Sofia: Znie to, akoby sa literatúra presunula z kostola a školy priamo do kaviarne. Kde sa vlastne tento nový literárny život odohrával?

Matej: Výborná otázka! Aj tu nastal veľký posun.

Matej: Tradičné centrá slovenskej kultúry boli vždy Martin, Trnava alebo Liptovský Mikuláš. Martin bol sídlom Matice slovenskej, Trnava a Ružomberok boli katolícke bašty, Mikuláš zase evanjelická.

Sofia: Také konzervatívnejšie, národne orientované centrá.

Matej: Presne. Ale po roku 1918 sa na scénu dostávajú nové, moderné centrá. Predovšetkým Praha, kde študovalo veľa Slovákov, a hlavne Bratislava, ktorá sa stala administratívnym centrom Slovenska.

Sofia: Takže vznikla taká... zdravá rivalita? Medzi starým a novým?

Matej: Obrovská! A to bolo skvelé! Bratislava a Praha prinášali európske trendy, avantgardu, modernizmus. Martin sa snažil držať národnej línie. A tieto svety sa stretávali, iskrilo to medzi nimi a posúvalo to literatúru dopredu.

Sofia: Čiže už to nebolo len jedno centrum, ale celá sieť miest, kde to kultúrne žilo. A predpokladám, že každé z nich malo svoje vlastné inštitúcie, ktoré to poháňali.

Matej: Samozrejme! A nebolo ich málo.

Sofia: Keď sa pozriem na tie poznámky, vidím desiatky názvov. Spolok slovenských spisovateľov, Umelecká beseda, Matica slovenská... a potom tie časopisy – Slovenské pohľady, Elán, DAV... Ako sa v tom má bežný študent vyznať?

Matej: Je to džungľa, to priznávam. Ale dá sa to zjednodušiť. Predstav si to ako dnešné sociálne siete. Každá skupina mala svoj „Facebook“ alebo „Instagram“, kde prezentovala svoje názory.

Sofia: Takže Slovenské pohľady boli taký ten seriózny, tradičný profil, ktorý sleduje celá rodina?

Matej: Presne! A potom tu bol napríklad DAV – to bola tá rebelská, komunisticky orientovaná skupina, ktorá všetko kritizovala a chcela robiť revolúciu. Alebo Elán, ktorý viedol Ján Smrek, ten bol taký... moderný, otvorený svetu, taký literárny influencer svojej doby.

Sofia: A každý tento „profil“ mal svoje publikum a svojich autorov. Čiže ak chcel mladý autor preraziť, musel si vybrať, kam zapadne?

Matej: Presne tak. A vydavateľstvá ako Leopold Mazáč v Prahe alebo Matica slovenská v Martine vytvárali edície, napríklad slávnu EMSA – Edíciu mladých slovenských autorov, ktoré boli ako odrazový mostík pre novú generáciu.

Sofia: To je skvelé. Takže máme tu slobodnú krajinu plnú rôznych názorov a platforiem. A do tohto sveta vstupuje František Švantner. Poďme konečne na neho!

Matej: Áno, poďme na to! František Švantner je dokonalým produktom tejto doby. Nebol priamo napojený na žiadnu z týchto hlučných avantgardných skupín, ale čerpal z tej atmosféry slobody a hľadania.

Sofia: On je predstaviteľom lyrizovanej prózy, alebo naturizmu. Čo si pod tým máme predstaviť?

Matej: Je to smer, ktorý sa odvracia od mesta a civilizácie, od tých politických hádok v kaviarňach. Vracia sa k prírode, k mýtom, k dedine, ale nie k tej realistickej dedine, akú poznáme od Kukučína.

Sofia: Ale skôr k takej mýtickej, baladickej dedine?

Matej: Presne. Hrdinovia sú často samotári, ľudia spätí s prírodou, a dej je plný tajomstva, vášne, a iracionálnych síl. Švantner je v tomto absolútny vrchol. Jeho prvá kniha noviel Malka z roku 1942 to už naznačila, ale dielo, ktorým sa zapísal do dejín, je román Nevesta hôr.

Sofia: Nevesta hôr z roku 1946. To je magický názov. O čom to je?

Matej: Je to jedno z najkomplikovanejších a zároveň najkrajších diel slovenskej literatúry. Je to príbeh o mužovi z mesta, rozprávačovi, ktorý prichádza do horskej osady a je vtiahnutý do sveta plného tajomstiev, mýtov a záhadnej ženy menom Zuna.

Sofia: Zuna. To ona je tá nevesta hôr?

Matej: Presne tak. Ale nie je to len taká obyčajná žena. Postupne zisťujeme, že je akoby stelesnením samotnej prírody. Je neskrotná, tajomná, raz dobrá, raz krutá, presne ako hory.

Sofia: Takže to nie je klasický román s jasným dejom, kde sa niečo začne a nejako to skončí.

Matej: Vôbec nie. Dej je veľmi oslabený. Dôležitejšie sú pocity, atmosféra, lyrické opisy prírody a vnútorné monológy postáv. Realita sa tu mieša so snami, s víziami, s halucináciami. Čítať to je ako blúdiť v hustom, hmlistom lese – je to krásne, ale aj trochu desivé.

Sofia: A kde sa odohráva? Vieme to nejako zaradiť?

Matej: Priestor je symbolický. Švantner sa inšpiroval rodným krajom okolo Mýta pod Ďumbierom, ale v knihe sú miesta pomenované symbolicky. Napríklad osada Pretržiny. Ale kľúčový je ten kontrast medzi „horou“ a „dolom“.

Sofia: Čo to znamená? Hore a dole?

Matej: „Hore“ sú hory, príroda, sloboda, mýtus, dobro. „Dole“ je dedina, civilizácia, pravidlá, zlo, peklo. A postavy sa neustále pohybujú medzi týmito dvoma svetmi.

Sofia: A viem, že okolo názvu bola nejaká zaujímavosť...?

Matej: Áno! Pôvodne sa dielo malo volať Vlkolak, podľa jednej z postáv. Alebo boli aj iné pracovné názvy ako Vlk. Nevesta hôr je oveľa poetickejšie, však?

Sofia: Rozhodne! Vlkolak znie skôr ako horor. Aj keď, z toho čo hovoríš, tam asi tiež bolo dosť napätia.

Matej: To áno, ale je to skôr napätie baladické, mýtické. Je to vrchol slovenského naturizmu.

Sofia: Takže v čom je ten najväčší prínos Nevesty hôr? Prečo by sme si ju mali prečítať aj dnes?

Matej: Pretože Švantner priniesol niečo úplne nové. Ukázal, že román nemusí byť len o spoločnosti a politike. Že sa dá ísť oveľa hlbšie, až k archetypom, k základom ľudskej existencie, k večnému boju dobra a zla v nás.

Sofia: A k tomu spojeniu človeka s prírodou, ktoré je dnes možno aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.

Matej: Určite. On pracuje s mytizáciou – postava Zuny sa stáva mýtom, prírodnou bytosťou. Ale zároveň aj s demytizáciou – postava rozprávača, Libora, si na konci uvedomí, že on, človek z mesta, nikdy nemôže úplne splynúť s týmto svetom. Nedokáže sa stať „ženíchom hôr“.

Sofia: Takže je to vlastne veľmi moderný konflikt. Snaha o návrat k prírode, ale zároveň vedomie, že sme sa od nej už príliš vzdialili.

Matej: Presne tak. Švantner týmto dielom posunul slovenský román na úplne novú úroveň. A bohužiaľ, jeho tvorbu prerušila predčasná smrť v roku 1950. Jeho posledný, historický román Život bez konca, už vyšiel posmrtne a ani neprešiel finálnou autorskou úpravou.

Sofia: Aká škoda. Ale zanechal po sebe naozaj silný odkaz. Takže, aby sme to zhrnuli: obdobie po roku 1918 prinieslo do slovenskej literatúry demokraciu, pluralitu a neuveriteľnú energiu, ktorá umožnila vznik takých výnimočných a originálnych smerov, ako bol naturizmus, ktorého vrcholom je práve Švantnerova Nevesta hôr.

Matej: Lepšie by som to nepovedal. Bola to zlatá éra slobody a experimentovania. Éra, ktorá sa však, žiaľ, po roku 1948 na dlhé desaťročia skončila.

Sofia: A presne o tom, čo sa dialo s literatúrou po tomto zlome, keď slobodu nahradila ideológia, sa budeme rozprávať nabudúce. Bude to celkom iný príbeh.

Sofia: A tým sa dostávame k našej poslednej téme. Spisovatelia predsa nepracovali len sami, však? Potrebovali sa spájať.

Matej: Presne tak. Hlavne od tridsiatych rokov začali vznikať menšie skupiny s jasným programom. Bol to prejav toho, ako sa literatúra začala diferencovať.

Sofia: Takže sa začali formovať také... názorové bubliny?

Matej: Môžeme to tak povedať. Známa bola napríklad ľavicovo orientovaná skupina DAV, ktorá vznikla z pražského študentského združenia.

Sofia: Tí mali aj vlastný časopis, však?

Matej: Áno, volal sa tiež DAV. Potom tu bol Spolok mladých slovenských spisovateľov. Tí zase odmietali staršie spolky a vydali známy Almanach.

Sofia: A samozrejme, nesmieme zabudnúť na nadrealistov.

Matej: Tí sa prezentovali hlavne zborníkom Áno a nie. Boli veľmi interdisciplinárni, spájali vedu a umenie.

Sofia: Super. Ale kde tieto všetky skupiny svoje diela vydávali?

Matej: Vydavateľských možností bolo veľa. Boli tu spolkové, ako Matica slovenská, družstevné, ako Živena, ale aj súkromné či štátne.

Sofia: Takže scéna bola naozaj pestrá. Matej, ďakujem ti za skvelý prehľad nielen o organizáciách, ale o celom tomto literárnom období.

Matej: Rado sa stalo. Verím, že to našim poslucháčom pomohlo zorientovať sa.

Sofia: Určite áno! Tak priatelia, to bol pre dnešok Studyfi Podcast. Počujeme sa nabudúce!