Podcast o Filozofické teórie pôvodu života a duše

Kapitoly

Ako to všetko začalo?

Hypotéza prvá: Kozmická panspermia

Diera v príbehu o panspermii

Extrémofily a druhá šanca

Život ako večná vlastnosť Zeme

Záhada samoplodenia

Potrebuje život „pomocnú ruku“?

Kedy prichádza duša?

Hypotéza samoplodenia

Čo na to veda?

Filozofický pohľad

A čo Boh ako prvá príčina?

Koná duša priamo?

Substancia a akcident

Dôkazy z praxe

Sily a hmota

Reťazec poznania a záver

Přepis

Sofia: Predstav si, že je polnoc. Sedíš za stolom, všade okolo teba sú knihy a zvýrazňovače. Učíš sa na písomku z biológie a zízaš na definíciu života. A vtedy ti hlavou prebleskne otázka... ako to všetko vlastne začalo?

Michal: Presne tak. Nie, ako sa vyvinuli opice na ľudí, ale ten úplne prvý moment. Ten okamih, keď sa z neživej hmoty – z kameňov, vody a chemikálií – stalo niečo... živé. Tá prvá iskra.

Sofia: Je to jedna z najväčších záhad vedy a filozofie. Počúvate Studyfi Podcast. Dnes sa pozrieme na najznámejšie hypotézy o vzniku života.

Michal: Pripravte sa, bude to jazda plná meteoritov, extrémnych baktérií a poriadne veľkých filozofických otázok. Ale sľubujem, že to podáme zrozumiteľne.

Sofia: Dobre, Michal, začnime rovno vo veľkom štýle. Prvá teória znie ako zo sci-fi filmu. Čo ak život vôbec nevznikol na Zemi?

Michal: Presne! Toto je hypotéza kozmickej panspermie. Predstav si, že vesmír je plný drobných zárodkov života, takých mikroskopických semienok, ktoré cestujú medzihviezdnym priestorom na prachových časticiach alebo meteoritoch.

Sofia: Takže sme v podstate všetci potomkovia mimozemšťanov?

Michal: V istom zmysle áno! Podľa tejto teórie tieto „embryá“ života jednoducho dopadli na Zem, keď tu našli vhodné podmienky – takú úrodnú pôdu – a začali sa vyvíjať. Život by tak bol starší ako naša planéta.

Sofia: Znie to fascinujúco, ale nemalo by to pár háčikov? Vesmír asi nie je práve najpohostinnejšie miesto na cestovanie.

Michal: Máš úplnú pravdu. Kritici tejto hypotézy poukazujú hneď na niekoľko obrovských problémov. Po prvé, teplota. V medzihviezdnom priestore je okolo mínus 273 stupňov Celzia. To je absolútna nula.

Sofia: Brrr. To by asi žiadne embryo neprežilo.

Michal: Presne. Potom je tu absencia kyslíka a intenzívne ultrafialové žiarenie, ktoré by zničilo akúkoľvek známu formu života. A to najlepšie na koniec...

Sofia: Čo môže byť horšie ako absolútna nula a smrtiace žiarenie?

Michal: Vstup do atmosféry! Keď meteorit vletí do našej atmosféry, zahreje sa na tisíce stupňov Celzia. To je ako poslať krehký balíček cez vnútro Slnka a čakať, že príde neporušený.

Sofia: Takže táto teória je v podstate mŕtva?

Michal: No, a je tu ešte jeden logický problém. Táto hypotéza vlastne nerieši pôvod života. Iba ho posúva niekam inam do vesmíru. Stále nevieme, kde a ako vzniklo to prvé „semienko“.

Sofia: Takže to vyzerá na slepú uličku. Alebo predsa len existuje nejaká nádej pre panspermiu?

Michal: A tu prichádza zvrat! V 90. rokoch vedci objavili niečo úžasné – extremofily. Sú to mikroorganizmy, ktoré milujú extrémne podmienky.

Sofia: Milujú? Akože sa im páči tam, kde by všetko ostatné okamžite zomrelo?

Michal: Presne tak! Žijú pri sopečných prieduchoch na dne oceánov, vo vriacej vode, v kyseline, v rádioaktívnom prostredí, dokážu prežiť absolútne sucho... Sú to takí superhrdinovia mikrosveta.

Sofia: Waw. Takže teoreticky, nejaký super-odolný extremofil by tú cestu vesmírom možno prežiť mohol?

Michal: Teoreticky áno. Ukazuje to, že život je oveľa odolnejší, než sme si mysleli. Takže hypotéza panspermie nie je úplne vyvrátená, len extrémne, extrémne nepravdepodobná. Stále je to fascinujúca myšlienka.

Sofia: Dobre, opustime vesmír a vráťme sa na Zem. Aká je ďalšia hypotéza v poradí?

Michal: Táto je ešte staršia a filozofickejšia. Volá sa hypotéza prvotného života a hovorí, že život je večnou vlastnosťou sveta. Že tu bol vždy, rovnako ako pohyb.

Sofia: Počkaj, akože život nikdy nevznikol, lebo nikdy neskončil? Že celá Zem bola kedysi jeden veľký, žeravý, živý organizmus?

Michal: Presne takúto predstavu mali niektorí myslitelia. A podľa nich anorganické látky – kamene, kovy – sú vlastne len odumreté časti tohto pôvodného mega-organizmu, ktoré vznikli ochladzovaním Zeme.

Sofia: To je teda poriadne divoká predstava. Čo na to hovorí súčasná veda?

Michal: Súčasná veda hovorí jednoznačné „nie“. Vďaka paleontológii vieme, že v najstaršom období Zeme, v takzvanej archaickej ére, tu život jednoducho nebol. Objaviť sa začal až oveľa neskôr.

Sofia: A asi by mu ani nebolo dobre na povrchu z tekutej lávy, však?

Michal: Ani trochu. Pri teplotách nad 200 stupňov Celzia sa rozkladajú bielkoviny, ktoré sú základom života, ako ho poznáme. Takže túto hypotézu môžeme s kľudným svedomím odložiť do poličky s nápisom „zaujímavý historický nápad“.

Sofia: Dobre, takže život neprišiel z vesmíru a nebol tu odjakživa. To nás privádza k najznámejšej, ale aj najkomplikovanejšej myšlienke – že život vznikol sám od seba, priamo tu na Zemi z neživej hmoty.

Michal: Áno, to je hypotéza samoplodenia, alebo odborne abiogenéza. Ale tu sa to začína deliť na dva prúdy. Prvý je samoplodenie v absolútnom zmysle.

Sofia: Čo to znamená?

Michal: Znamená to, že neživá hmota, len tak, sama od seba, vďaka svojim vlastným silám a vlastnostiam, dokázala vytvoriť život. Že v tej „prapolievke“ na ranej Zemi sa náhodne pospájali molekuly a zrazu... bum! Život.

Sofia: A to je reálne? Znie to ako mágia.

Michal: No, podľa mnohých filozofov a vedcov je to logicky nemožné. Tvrdia, že neživá hmota nemôže dať to, čo sama nemá. A ona život nemá.

Sofia: To znie ako hádanka. Nemôžeš niekomu darovať peniaze, ak žiadne nemáš v peňaženke.

Michal: Presne! Je to filozofický argument, že bytie nemôže vzniknúť z ne-bytia. Podľa tohto pohľadu je medzi živou a neživou hmotou taký zásadný, substanciálny rozdiel, že ho hmota sama nedokáže preklenúť. Ani za miliardy rokov a v tých najlepších podmienkach.

Sofia: Takže ak neživá hmota nedokáže stvoriť život sama od seba... čo potom? Znamená to, že potrebovala nejaký vonkajší impulz? Nejakú „pomocnú ruku“?

Michal: A tým sa dostávame k druhej verzii – samoplodeniu v širšom zmysle. Táto myšlienka pripúšťa, že život sa vynoril z hmoty, ale nie vďaka jej vlastným silám. Tvrdí, že hmota v sebe mala potenciál pre život, ktorý bol do nej vložený zvonka.

Sofia: Zvonka? Akože nejakou vyššou mocou?

Michal: Presne. Napríklad svätý Augustín mal teóriu takzvaných „rationes seminales“, čiže zárodočných dôvodov. Predpokladal, že Boh pri stvorení vložil do hmoty akési „semienka“ či „programy“ pre život, ktoré sa aktivovali, až keď nastali správne podmienky.

Sofia: Takže hmota bola len nosičom, ale ten plán, tá informácia, prišla odinakiaľ.

Michal: Presne tak. Iná, modernejšia verzia hovorí, že hmota má potenciál pre život, ale na jeho aktualizáciu, na ten prechod z možnosti na skutočnosť, je potrebný špeciálny zásah Boha. Že sily prírody na to samy nestačia.

Sofia: A prečo by nestačili?

Michal: Pretože, ako sme už spomenuli, živá hmota má v sebe niečo, čo neživá nemá – princíp života, ktorý organizuje hmotu pre dobro celého organizmu. A tento princíp, ktorý niektorí nazývajú duša, presahuje čisto materiálne sily. Podľa tohto názoru je špeciálny Boží zásah jediným racionálnym vysvetlením, ako mohlo „niečo“ vzniknúť tam, kde predtým nebolo.

Sofia: Keď už hovoríme o duši ako o zdroji života, to otvára ďalšiu fascinujúcu otázku, hlavne pri ľuďoch. Kedy presne tento zdroj života vzniká? Hneď pri počatí?

Michal: O tomto sa vedú debaty už od staroveku. Dlho prevládal názor, ktorý sa volá teória oneskorenej animácie. Podľa nej ľudská duša vstupuje do tela až vtedy, keď je organizmus dostatočne vyvinutý, keď má sformované orgány.

Sofia: Takže embryo by malo najprv len taký „rastlinný“ život, potom „zvierací“ a až nakoniec ten ľudský?

Michal: Presne. Ale dnes sa tento pohľad považuje za prekonaný. Vieme, že spojením spermie a vajíčka vzniká prvá bunka s kompletným a unikátnym genetickým kódom. A tento kód riadi celý vývoj od úplného začiatku.

Sofia: Inými slovami, ten „operačný systém“ je tam nahratý od prvej sekundy.

Michal: Presne tak! A ak je duša zdrojom všetkých aktivít a organizácie tela, potom musí byť prítomná od samého počiatku až do smrti. Je to jeden a ten istý človek, ktorý sa dynamicky vyvíja.

Sofia: Takže zhrnuté, prešli sme od života z vesmíru, cez večný život až k životu, ktorý vznikol na Zemi, či už sám alebo s pomocou. Je jasné, že definitívnu odpoveď stále nemáme.

Michal: A to je na tom to krásne. Núti nás to premýšľať, skúmať a klásť si tie najväčšie otázky. A to je podstata vedy aj filozofie. Myslím, že sme si na úvod naložili celkom dosť, čo povieš?

Sofia: Rozhodne. A od pôvodu života sa teraz môžeme posunúť k niečomu hmatateľnejšiemu...

Sofia: Takže ak sme minule uzavreli, že vesmír má svoj poriadok, prirodzene sa natíska otázka... a čo život? Odkiaľ sa tu vlastne vzal?

Michal: Presne tak, Sofia. To je jedna z najväčších otázok vôbec. A filozofi, rovnako ako vedci, sa ju snažia zodpovedať už tisícročia.

Sofia: Dobre, tak kde začneme? Predpokladám, že nejaká teória o spontánnom vzniku života z neživej hmoty je asi najstaršia, však?

Michal: Áno, a je to aj najrozšírenejšia hypotéza. Nazýva sa teória sebareprodukcie alebo, jednoduchšie, samoplodenia. Hovorí, že život vznikol spontánne a priamo z anorganickej hmoty.

Sofia: Čiže... blato sa zmenilo na žabu?

Michal: V podstate áno, to je tá najprimitívnejšia predstava. Ale podporovali ju aj veľkí myslitelia ako Anaximander či Demokritos v staroveku. V novoveku ju oprášili evolucionisti, najmä Ernst Haeckel.

Sofia: Haeckel... to meno mi niečo hovorí. On to nejako vylepšil, však?

Michal: Snažil sa. Vymyslel na to kopu vedecky znejúcich pojmov. Hovoril o "archogónii", čo znamená niečo ako "prvotné rodenie". Tvrdil, že neživá hmota vlastnou silou vytvorila akýsi "archiplasson"...

Sofia: Archi... čo? To znie ako niečo, čo by som si objednala v gréckej reštaurácii.

Michal: Možno. Z tohto "prvotného materiálu" sa potom stal "bioplasson", ktorý mal tendenciu tvoriť organizmy. A na začiatku bola podľa neho takzvaná "monera" – úplne jednoduchá protoplazma bez jadra, ale už so schopnosťou žiť.

Sofia: Okej, znie to ako celkom premyslená teória. Podarilo sa to niekedy niekomu dokázať? Zopakovať v laboratóriu?

Michal: A tu narážame na prvý problém. Empirický. Určite si pamätáš na Louisa Pasteura z biológie.

Sofia: Jasné! Ten, čo dokázal, že život nevzniká len tak z ničoho, napríklad v špinavej bielizni. S tými bankami s labutím krkom.

Michal: Presne on. Jemu sa proces sebareprodukcie nikdy nepodarilo vyvolať. A na základe svojich experimentov vyhlásil slávnu vetu: "Omne vivum ex vivo" – každý živý tvor pochádza zo živého tvora.

Sofia: A to je predsa prírodný zákon, nie? Tým by to malo byť vyriešené.

Michal: No, je to trochu zložitejšie. Filozoficky je to argument, ktorý sa nazýva "začarovaný kruh". Tvrdíš niečo, čo sa snažíš dokázať. Navyše, je tu ešte jeden háčik.

Sofia: Aký?

Michal: My predsa nemáme absolútnu istotu, že prírodné zákony sú nemenné. Vieme len, že sa nemenia, pokiaľ sú podmienky rovnaké. Ale my nevieme s istotou povedať, aké boli podmienky na Zemi pred miliardami rokov, keď mal život vzniknúť.

Sofia: Aha, takže čisto experimentálne sa to nedá ani dokázať, ani vyvrátiť. Sme v slepej uličke.

Michal: Presne tak. A preto musíme zapojiť filozofické uvažovanie.

Sofia: Dobre, som pripravená. Aký je hlavný filozofický argument proti tomu, aby život vznikol z neživej hmoty?

Michal: Základný problém je v samotnej podstate života a neživota. Živá hmota sa od neživej zásadne líši. Má v sebe niečo, čo filozofi nazývajú "inbredný pohyb" alebo imanentná činnosť. Je to vnútorný pohon, schopnosť konať sama zo seba.

Sofia: Ako keď rastlina rastie smerom k slnku alebo sa ja rozhodnem zdvihnúť ruku.

Michal: Presne. Kdežto neživá hmota, povedzme kameň, sa hýbe len vtedy, keď naň pôsobí nejaká vonkajšia sila. Riadi sa len "tranzitívnym pohybom". Nemá vnútorný cieľ ani organizáciu.

Sofia: Rozumiem. Kameň sám od seba nerozhodne, že sa premení na vtáka.

Michal: Presne. A tu je jadro problému. Z filozofického hľadiska je život vyššou formou bytia. Neživá hmota je vo vzťahu k životu ako ne-bytie vo vzťahu k bytiu. A je absurdné, aby si ne-bytie dalo samo zo seba bytie. Aby niečo, čo niečo nemá, si to samo dalo.

Sofia: To dáva zmysel. Nula nemôže sama zo seba spraviť jednotku.

Michal: Vynikajúca analógia. To, čo nie je, nemôže konať. A vytvorenie života je akt, je to konanie.

Sofia: Dobre, ale čo ak neživá hmota nekonala sama od seba? Čo ak bola len nástrojom v rukách nejakej vyššej sily? Povedzme Boha?

Michal: Výborná otázka, Sofia! To je ďalšia verzia tejto teórie, ktorú rozoberali najmä scholastickí filozofi. Predstavme si Boha ako rezbára a hmotu ako jeho dláto.

Sofia: Okej, takže dláto samo o sebe sochu nevytvorí, ale v rukách rezbára áno. Problém vyriešený?

Michal: Nie tak rýchlo. Je tu jeden zásadný rozdiel. Dláto a rezbár pracujú s niečím, čo už existuje. Rezbár berie kus mramoru, ktorý má svoju vlastnú existenciu, a len ho modifikuje. Dáva mu novú, náhodnú formu – formu sochy.

Sofia: Aha, on nevytvára mramor z ničoho. On ho len tvaruje.

Michal: Presne tak! A toto je kľúčové. Nástroj môže pracovať len na niečom, čo už *je*. Nemôže pracovať na ničom. Vytvorenie života z neživej hmoty by nebola len modifikácia, ale stvorenie úplne novej, substanciálnej existencie. A na to sa nástroj použiť nedá, pretože nástroj predpokladá, že už je s čím pracovať.

Sofia: Takže ak by Boh použil hmotu ako nástroj na stvorenie života, vlastne by to znamenalo, že život je len nejaká náhodná forma neživej hmoty. A to sme už predtým povedali, že nie je.

Michal: Chápeš to dokonale. Z tohto pohľadu je existencia každej veci, či už živej alebo neživej, priamym výsledkom konania prvej príčiny, Boha, bez akýchkoľvek nástrojov. Nástroj môže prísť na rad až potom, keď už niečo existuje a treba to upraviť.

Sofia: Wow. Takže z filozofického hľadiska je teória samoplodenia, či už sama o sebe alebo s pomocou Boha ako nástrojára, dosť problematická.

Michal: Presne tak. Záver je, že neživá hmota sama o sebe nemôže priniesť život, pretože život je niečo kvalitatívne vyššie. A nemôže byť ani nástrojom na jeho vznik, pretože nástroj nemôže udeliť samotnú existenciu.

Sofia: Páni, to je na zamyslenie. A zanecháva to tú hlavnú otázku stále otvorenú. Ak nie takto, tak ako? O tom sa ale asi porozprávame nabudúce.

Sofia: A tým sa dostávame k poslednej veľkej téme dnešnej epizódy, ktorá na to všetko nadväzuje. Je to téma duše. Michal, toto je niečo, čo fascinuje ľudí odjakživa.

Michal: Presne tak, Sofia. A dnes sa na to pozrieme z jedného konkrétneho uhla. Otázka znie: Koná naša duša priamo, alebo na to používa... nejaké nástroje?

Sofia: Nástroje? Akože duša má nejaké... kladivo a kliešte?

Michal: Skoro. Filozofi by ich nazvali skôr "sily" alebo "fakulty". Ide o to, či napríklad akt myslenia alebo cítenia vychádza priamo z podstaty duše, alebo prostredníctvom niečoho, čo je od nej odlišné.

Sofia: Dobre, to znie dosť abstraktne. Prečo je ten rozdiel dôležitý?

Michal: Je kľúčový. Poďme na to cez jeden základný rozdiel. Filozofi rozlišujú medzi substanciou a akcidentom.

Sofia: Substancia a akcident. To sú pojmy, ktoré potrebujeme vysvetliť.

Michal: Určite. Substancia je to, čo existuje samo o sebe, je to podstata veci. Teda napríklad duša. Je tu, existuje, je základom. Je stála.

Sofia: Okej, takže duša je substancia. A akcident?

Michal: Akcident je niečo, čo sa deje, ale nie je to trvalé. Je to nejaká činnosť alebo vlastnosť. Napríklad to, že práve teraz rozmýšľam, alebo že cítim radosť. Táto myšlienka o chvíľu pominie, radosť vystrieda iný pocit. Činnosť raz je a raz nie je.

Sofia: Chápem. Činnosť je dočasná, substancia je trvalá. A ako to súvisí s tými nástrojmi duše?

Michal: Tu je tá pointa. Nemôžeš mať dočasnú, menlivú činnosť, ktorá by pramenila priamo z trvalej, nemennej substancie. To by bol logický skok. Zdroj činnosti musí byť na rovnakej úrovni ako činnosť samotná. Musí to byť tiež akcident.

Sofia: A tento akcident... to je tá "sila" alebo "fakulta", o ktorej si hovoril?

Michal: Presne tak! Sila myslieť, sila cítiť, sila tráviť... to sú tie nástroje. Sú odlišné od samotnej duše, hoci z nej vychádzajú. Ak by neboli, diali by sa veľmi zvláštne veci.

Sofia: Aké zvláštne veci? Daj nejaký príklad.

Michal: No, predstav si, že by sa sily nelíšili od duše. Duša ako substancia existuje nepretržite, však? Kým sme nažive, je tu.

Sofia: Áno, jasné.

Michal: Keby činnosti vychádzali priamo z nej, tak by sme museli všetky naše životné funkcie vykonávať... nepretržite a naraz. V jednom momente by si musela jesť, spať, bežať, myslieť, smiať sa aj plakať.

Sofia: To by bol poriadny chaos! A asi by som sa veľmi rýchlo unavila. Takže to, že môžem prestať myslieť na jednu vec a začať myslieť na inú, dokazuje, že nejde o priamy akt duše?

Michal: Presne. Ukazuje to, že máme "možnosť" alebo "silu" myslieť, ktorú aktivujeme, kedy chceme. Alebo ďalší príklad – vnútorný boj.

Sofia: Ako keď neviem, či si mám dať po večeri ešte zmrzlinu?

Michal: Napríklad. Alebo si predstav psa, ktorý miluje svojho pána, ale ten pán ho občas hreší. V psovi sa bije láska a strach. To sú protichodné emócie.

Sofia: A jedna duša nemôže byť priamym zdrojom dvoch protichodných vecí naraz.

Michal: Presne tak! Duša je jednoduchá, nezložená. Nemôže v sebe hostiť takýto konflikt. Preto hovoríme, že tieto protichodné aktivity pochádzajú z rôznych síl – sily lásky a sily strachu, ktoré medzi sebou súperia.

Sofia: Dáva to zmysel. Takže máme rôzne sily pre rôzne činnosti. Vegetatívne, zmyslové, intelektuálne...

Michal: Áno. Máme sily pre výživu a rast, potom sily pre zmyslové vnímanie – zrak, sluch, pamäť, predstavivosť. A nakoniec, u človeka, rozum a vôľu.

Sofia: A sú všetky tieto sily na rovnakej úrovni? Alebo sú niektoré viac... duchovné ako iné?

Michal: To je skvelá otázka. Niektoré sú bytostne spojené s hmotou. Napríklad zrak. Bez oka, bez hmotného orgánu, nemôžeš vidieť. Sila videnia je teda ponorená do hmoty, je spojená s celým organizmom, nielen s dušou.

Sofia: Takže ak by som prišla o oko, stratila by som aj tú "silu videnia"?

Michal: Áno, presne. Pretože existencia tej sily bola podmienená existenciou toho orgánu. Ale potom sú tu dve sily, ktoré sú podľa tejto filozofie iné.

Sofia: Rozum a vôľa?

Michal: Správne. Tvrdí sa, že intelekt a vôľa vo svojom konaní nie sú vnútorne závislé od hmoty. Môžeš myslieť na abstraktné koncepty ako spravodlivosť alebo nekonečno, ktoré nemajú fyzickú podobu. Preto sa hovorí, že ich zdrojom je samotná duša.

Sofia: Fascinujúce. Takže ak to zhrniem, existuje tu akýsi reťazec. Na začiatku je objekt – niečo, čo vnímame alebo o čom premýšľame.

Michal: Áno. Od objektu sa dostávame k aktu – k samotnej činnosti, ako je videnie alebo myslenie.

Sofia: Od aktu sa dostávame k sile, ktorá ten akt umožňuje. Teda k možnosti vidieť alebo myslieť.

Michal: A od sily sa konečne dostávame k jej ultimátnemu zdroju, ktorým je substancia – teda samotná duša.

Sofia: Takže ak chceme pochopiť dušu, musíme pozorovať, čo človek robí, aké má schopnosti a čo je objektom jeho záujmu. To nám spätne odhalí niečo o jeho vnútri.

Michal: Presne tak, Sofia. Je to cesta od vonkajších prejavov k vnútornému zdroju. A to je krásna myšlienka na záver nielen tejto témy, ale aj celej našej dnešnej epizódy.

Sofia: Absolútne. Prešli sme si dnes naozaj veľa, od základov filozofie prírody, cez vznik života, až po tajomstvá fungovania duše. Verím, že to našim poslucháčom poskytlo veľa podnetov na zamyslenie.

Michal: Dúfam v to. Filozofia nie je o hotových odpovediach, ale o kladení správnych otázok. A myslím, že sme si ich dnes položili dosť.

Sofia: S tým môžem len súhlasiť. Michal, veľmi pekne ti ďakujem, že si si opäť našiel čas a podelil sa s nami o svoje vedomosti. Bolo to ako vždy obohacujúce.

Michal: Ja ďakujem za pozvanie. Vždy sa sem rád vraciam.

Sofia: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste si dnešnú epizódu Studyfi Podcastu užili a odnášate si z nej niečo nové. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!