Podcast o Filozofické pohľady na pôvod života a dušu

Kapitoly

Záhada prvej iskry

Život z vesmíru?

Prekážky na ceste

Večný život?

Teória samoplodenia

Pasteurov protiútok

Môže kameň ožiť?

Boží nástroj alebo záhradník?

Teória oneskorenej animácie

Duša od prvého momentu

Duša a jej nástroje

Prečo by sme robili všetko naraz

Vnútorný boj a rôzne oddelenia

Kde teda tie sily sú?

Duša a jej tajomné sily

Tri veľké druhy života

Môže sa fotka sama vyfarbiť?

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Tereza: Predstav si ohnivú guľu letiacu nočnou oblohou. Meteorit. Pre niekoho je to len úkaz, ale pre vedca v 19. storočí to bola revolučná myšlienka... Čo ak to nebol len kameň, ale vesmírny posol, ktorý priniesol na Zem prvú iskru života?

Tomáš: Presne tak. Táto myšlienka nedala spávať mnohým. Počúvate Studyfi Podcast.

Tereza: Tomáš, tak poďme na to. Ako teda vznikol život na Zemi? To je asi jedna z najväčších otázok, aké si môžeme položiť.

Tomáš: Absolútne. A odpovedí, alebo skôr hypotéz, je hneď niekoľko. Začnime tou, ktorú si už načrtla – hypotézou kozmickej panspermie.

Tereza: Panspermia... znie to ako niečo zo sci-fi filmu.

Tomáš: Trochu aj áno. Predstav si, že život nevznikol priamo tu, na Zemi. Namiesto toho, jeho zárodky, také malé vesmírne „semienka“, putujú vesmírom na kométach, asteroidoch alebo len tak v kozmickom prachu.

Tereza: A keď narazia na planétu s dobrými podmienkami, ako bola kedysi Zem, tak sa tam jednoducho... usadia a začnú rásť?

Tomáš: Presne! Ak nájdu „úrodnú pôdu“, vyvinú sa z nich živé organizmy. S touto myšlienkou prišiel okolo roku 1865 H. E. Richter. Ale... má to niekoľko háčikov.

Tereza: To mi je jasné. Ako by niečo také mohlo prežiť cestu vesmírom? Veď je tam extrémna zima, potom obrovské teplo pri vstupe do atmosféry, radiácia...

Tomáš: Vidíš, uvažuješ ako správny kritik. Presne toto sú hlavné argumenty proti. Bavíme sa o teplotách blízkych absolútnej nule, čiže mínus 273 stupňov Celzia. O ultrafialovom žiarení, ktoré by zničilo všetko živé.

Tereza: A čo ten dopad? To musí byť poriadna šupa.

Tomáš: To teda je! Pri vstupe do atmosféry sa meteorit zahreje na tisícky stupňov. To by neprežil žiadny známy organizmus. Navyše, táto hypotéza nerieši pôvodnú otázku, len ju presúva inam. Odkiaľ sa tie zárodky vzali vo vesmíre?

Tereza: Dobre, tak čo ďalšia teória? Existuje niečo... menej vesmírne?

Tomáš: Ale áno. Existovala aj hypotéza prvotného života. Tá tvrdila, že život je večnou vlastnosťou sveta. Že existoval vždy, rovnako ako pohyb. A že kedysi bola celá Zem jeden veľký živý organizmus v tekutom stave.

Tereza: Počkaj, celá planéta ako jeden živý tvor? To znie ešte divokejšie ako panspermia.

Tomáš: Veru. A s tým majú dnešní vedci problém. Z paleontológie vieme, že v určitých érach na Zemi proste žiadny život nebol. Takže ani táto hypotéza neobstojí.

Tereza: Takže sme späť na začiatku. Zdá sa, že pôvod života je stále veľkou záhadou. A presne o ďalších teóriách sa budeme baviť nabudúce.

Tereza: A práve tu sa dostávame k tej najväčšej záhade zo všetkých. Prešli sme si vznikom vesmíru, formovaním Zeme... ale všetko to bola len, povedzme, mŕtva hmota. Skaly, voda, plyny. A potom sa stalo niečo neuveriteľné. Zrazu sa na tejto planéte objavil život. Ako?

Tomáš: Presne tak, Tereza. To je otázka, ktorá trápila filozofov a vedcov tisícročia. A jednou z najstarších a najvplyvnejších odpovedí je hypotéza sebareprodukcie, alebo ak chceš, samoplodenia.

Tereza: Samoplodenie? To znie... trochu ako mágia. Že by sa život len tak zrodil z blata?

Tomáš: V podstate áno, presne tak si to mnohí predstavovali! Od starovekých Grékov ako Anaximandros až po novovekých mysliteľov ako Lamarck a Haeckel. Verili, že za správnych podmienok môže život vzniknúť priamo z anorganickej, neživej hmoty.

Tereza: Takže taký vedecký Abradakabra a zrazu máme baktériu?

Tomáš: Skoro. Ernst Haeckel to v 19. storočí obliekol do vedeckého jazyka. Hovoril o „archogónii“ – prvotnom rodení. Predstavoval si, že neživá hmota vlastnou silou vytvorila akýsi prvotný sliz, ktorý nazval „archiplasson“.

Tereza: Archi-čo? To znie ako niečo, čo by som našla na dne chladničky po dovolenke.

Tomáš: Presne! A tento „archiplasson“ sa potom premenil na „bioplasson“, živý sliz, z ktorého vznikla prvá jednoduchá bunka, takzvaná „monera“. Bez jadra, bez orgánov, len taký základný živý fľak.

Tereza: Dobre, znie to ako sci-fi, ale myšlienka, že život vznikol z neživého, je základom aj modernej biológie, nie? Abiogenéza a tak ďalej.

Tomáš: Áno, ale ten mechanizmus je kľúčový. Táto stará hypotéza tvrdí, že to bol spontánny, priamy proces. A tu narážame na problémy.

Tereza: A hádám, že tým problémom bol Louis Pasteur. Pamätám si zo školy jeho experimenty s bankami s labutím krkom. Dokázal, že život vzniká len zo života.

Tomáš: Presne tak. Jeho slávny výrok „omne vivum ex vivo“ – všetko živé pochádza zo živého – sa stal takmer zákonom. Ukázal, že ani v bohatom výživnom roztoku nevznikne život sám od seba, ak ho sterilizuješ a zabrániš prístupu mikróbov zo vzduchu.

Tereza: Takže prípad uzavretý. Samoplodenie je mýtus. Alebo nie?

Tomáš: No, tu sa to filozoficky komplikuje. Vyhlásiť Pasteurov princíp za absolútny prírodný zákon je trochu... logický faul. Nazýva sa to „začarovaný kruh“.

Tereza: Ako to? Veď to experimentálne dokázal.

Tomáš: Dokázal to za podmienok, ktoré panujú na Zemi dnes. Ale my predsa riešime otázku úplne prvého vzniku života. Ak povieme, že život *vždy* vzniká len zo života, tak sme vlastne len popísali stav, aký je teraz, ale nevysvetlili sme, ako ten prvý život vôbec začal. Zacyklili sme sa.

Tereza: Aha! Takže hovoríme, že to platí teraz, ale nemuselo to platiť pred štyrmi miliardami rokov. Podmienky na Zemi boli vtedy úplne iné – žiadny kyslík, iná atmosféra, iné teploty...

Tomáš: Presne. A keďže s istotou nevieme, aké tie podmienky boli a či vtedy neplatili trochu iné pravidlá hry, nemôžeme túto hypotézu čisto empiricky, experimentálne, ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Musíme si na pomoc zobrať filozofiu.

Tereza: Dobre, tak poďme na to filozoficky. Kde je ten háčik v myšlienke, že sa neživá hmota sama od seba zmení na živú?

Tomáš: Ten základný problém filozofi vidia v rozpore so zákonmi bytia. Poďme na to krok za krokom. Čo zásadne odlišuje živú hmotu od neživej? Napríklad teba od stola, za ktorým sedíš?

Tereza: No... ja dýcham, rozmýšľam, hýbem sa sama od seba. Stôl len... je. Potrebuje mňa, aby som ho posunula.

Tomáš: Perfektné! To, čo si opísala, filozofi nazývajú „inbredný“ alebo imanentný pohyb. Život je činnosť, ktorá vychádza zvnútra bytosti a v nej aj ostáva. Je to jej podstatná dokonalosť. Neživá hmota má len „tranzitívny“ pohyb – je hýbaná zvonka.

Tereza: A stôl nemá žiadny vnútorný cieľ, zatiaľ čo všetky bunky v mojom tele spolupracujú, aby som ja ako celok fungovala. To je to, čo sa myslí pod „cieľovou organizáciou“?

Tomáš: Presne tak! Všetky časti živého organizmu smerujú k dobru celku. A teraz prichádza kľúčová filozofická zásada: nikto nemôže dať to, čo nemá. Latinsky „nemo dat quod non habet“.

Tereza: Rozumiem. Ak neživá hmota v sebe nemá život, nemá ten imanentný pohyb, tú cieľovú organizáciu... nemôže si ju sama od seba dať.

Tomáš: Presne. Bolo by to absurdné. Bolo by to akoby z ne-bytia vzniklo bytie. Akoby kameň, ktorý nemá schopnosť lietať, zrazu sám od seba vzlietol. Z filozofického hľadiska je hypotéza samoplodenia v tomto absolútnom zmysle jednoducho logický nezmysel.

Tereza: Dobre, takže hmota sama od seba život stvoriť nemohla. Ale čo ak jej niekto pomohol? Čo ak to bola len nástroj v rukách vyššej moci? Napríklad Boha.

Tomáš: To je presne druhá, taká umiernenejšia verzia tejto teórie. Nazvime ju hypotéza v širšom zmysle. Už svätý Augustín prišiel s myšlienkou takzvaných „rationes seminales“ – semenných dôvodov.

Tereza: Semenné dôvody? To znie zaujímavo. Ako to myslel?

Tomáš: Predstavoval si, že Boh pri stvorení vložil do hmoty akési spiace zárodky, potenciál pre život. A keď nastali správne podmienky, tieto „semená“ sa prebudili a život sa z hmoty vynoril. Nebolo to teda čisto dielo hmoty, ale naplnenie Božieho plánu.

Tereza: To je taká... elegantnejšia verzia. A čo dnešné podobné teórie? Predpokladám, že už nehovoria o „semenných dôvodoch“.

Tomáš: Dnes sa skôr hovorí o tom, že neživá hmota v sebe obsahuje život *potenciálne*. A sily prírody, ako chemické reakcie a fyzikálne zákony, boli len nástrojom v Božej vôli na aktualizáciu tohto potenciálu.

Tereza: Ako dláto v ruke sochára. Mramor má potenciál stať sa sochou, ale potrebuje sochára a dláto, aby sa ňou stal.

Tomáš: Krásna analógia, ale bohužiaľ, aj tu narážame na filozofický problém. A ten problém je práve v tom dláte. Nástroj, ako dláto, môže pracovať len na niečom, čo už *existuje*. Upravuje, modifikuje existujúci mramor.

Tereza: A hmota, ktorá ešte nemá život, je vo vzťahu k životu... ničím. Neexistuje. Takže nástroj nemá na čom pracovať.

Tomáš: Presne! Nástroj nemôže pracovať na ničom. Nemôžeš použiť dláto na to, aby si vytvorila mramor z prázdnoty. Udelenie samotnej substanciálnej existencie – teda stvorenie niečoho, čo predtým nebolo, ako je život – musí byť priamym aktom prvej príčiny, Boha. Nemôže sa to udiať cez sprostredkovateľa alebo nástroj.

Tereza: Takže ani táto verzia, kde je hmota len nástrojom, filozoficky neobstojí? Pretože by to znamenalo, že život nie je niečo podstatne nové, ale len akási úprava, nehoda, „akcidentálna forma“ neživej hmoty.

Tomáš: Presne si to vystihla. Ak by to tak bolo, potom by neexistoval podstatný rozdiel medzi živým a neživým, čo je v rozpore s našou skúsenosťou. Dochádzame teda k záveru, že neživá hmota nemohla priniesť život. Ani sama od seba, pretože nemôže dať to, čo nemá. A ani ako nástroj, pretože nástroj nedokáže udeliť bytie.

Tereza: Páni. Takže sme sa dostali do slepej uličky? Čisto materialistické vysvetlenie je filozoficky absurdné a teistické, ktoré používa hmotu ako nástroj, tiež nefunguje. Čo nám teda zostáva?

Tomáš: Zostáva nám pohľad, že vznik života bol priamym zásahom, ktorý prekračuje bežné sily a možnosti hmoty. Ale to už je téma, ktorá nás posúva od filozofie prírody skôr k metafyzike a teológii, ktorej sa môžeme venovať nabudúce.

Tereza: Takže ak je život takýto komplexný a vyžaduje si stvoriteľský akt, kedy presne do toho všetkého vstupuje duša? Je to ako... stlačenie vypínača v momente počatia?

Tomáš: To je skvelá otázka a filozofi sa o ňu hádali celé stáročia. Dlho prevládal názor, ktorý sa volá teória oneskorenej animácie.

Tereza: Oneskorenej animácie? To znie ako niečo z kresleného filmu, ktorý mešká.

Tomáš: V podstate áno. Predstava bola, že duša prichádza až postupne, vo fázach. Najprv má embryo len taký rastlinný, vegetatívny život.

Tereza: Počkaj, akože je najprv ako taká malá fazuľka?

Tomáš: Presne tak. Potom, keď sa vyvinú zmysly, príde zmyslová duša. A až keď je organizmus v podstate hotový, proporčne vyvinutý... až vtedy sa tam nasťahuje tá pravá, ľudská duša.

Tereza: Huh. Takže podľa tejto teórie to na začiatku ešte nie je úplne človek s dušou?

Tomáš: Presne. Túto myšlienku poznal už Tomáš Akvinský. Ale dnes ju už považujeme za nesprávnu.

Tereza: A prečo je nesprávna? Čo sa zmenilo v našom chápaní?

Tomáš: No, v prvom rade... genetika. Hneď ako sa spojí spermia s vajíčkom, vznikne prvá bunka s kompletným genetickým kódom. A tento kód riadi úplne všetko.

Tereza: Čiže ten plán je tam od úplného začiatku.

Tomáš: Presne. Identita toho genetického kódu je rovnaká počas celého života. A keďže sú aktivity rovnaké, musí byť rovnaký aj ich zdroj. A ten zdroj voláme duša. Inými slovami, je tam od počatia až po smrť.

Tereza: To dáva zmysel. A je ešte nejaký ďalší dôvod?

Tomáš: Áno, druhý je čisto filozofický. Duša je jednoduchá, nezložená. Nemôžeš ju pridávať po kúskoch. Buď tam je celá, alebo tam nie je vôbec.

Tereza: Čiže si nekupuješ najprv „štartovací balíček“ duše a potom neupgraduješ na prémiovú verziu.

Tomáš: Presne! A tretí bod je fascinujúci — dvojičky. Keď sa zárodočná bunka rozdelí, tá nová, oddelená bunka je nový človek. Má svoj vlastný genetický kód a dostáva svoju vlastnú, novú dušu.

Tereza: Wow. Takže duša nie je niečo, čo sa delí, ale niečo, čo nanovo vzniká pre tú novú bytosť.

Tomáš: Presne tak. Duša si podľa toho genetického kódu pripravuje svoje vlastné, unikátne telo. Dobre, takže sme si povedali, že duša je zdrojom života od samého začiatku. Ale... je aj bezprostredným zdrojom všetkého, čo sa v tele deje?

Tereza: Takže keď sme minule hovorili o duši ako o princípe života, ostala mi v hlave jedna otázka... Koná tá duša priamo? Alebo na to má nejaké... nástroje?

Tomáš: Nástroje, to je skvelé slovo! A presne si trafila klinec po hlavičke. Vo všeobecnosti sa filozofi zhodujú, že duša nekoná priamo, ale prostredníctvom svojich síl alebo fakúlt.

Tereza: Síl? Znie to trochu ako zo Star Wars. „Použi silu, Tomáš!“

Tomáš: Presne tak! Ale tu je to menej o svetelných mečoch a viac o logike. Poďme na to. Samotná činnosť, napríklad to, že teraz premýšľam, nie je niečo trvalé. Raz je, raz nie je. V jazyku filozofie to voláme akcidentálny akt.

Tereza: Akcidentálny... akože náhodný?

Tomáš: Skôr dočasný, prechodný. Oproti tomu je duša substancia – to, čo je trvalé a podstatné. A tu je kľúčová myšlienka: substancia nemôže byť priamym zdrojom dočasného, akcidentálneho aktu.

Tereza: Počkaj, prečo nie? Zdá sa mi logické, že moja duša priamo spôsobuje moje myslenie.

Tomáš: Predstav si to takto. Keby sa tvoje sily nelíšili od tvojej duše, ktorá existuje nepretržite, čo by to znamenalo? Znamenalo by to, že by si aj nepretržite vykonávala všetky svoje funkcie. Naraz.

Tereza: Všetky? Takže by som súčasne jedla, spala, bežala maratón a nahrávala tento podcast? To by bol celkom výkon.

Tomáš: Presne! A v momente, keď by si prestala čo i len s jednou činnosťou, znamenalo by to, že už nemáš dušu. A to zjavne nie je pravda. Preto musí existovať niečo medzi dušou ako substanciou a samotnou činnosťou. A to sú práve tie sily. Sú to akoby potenciály, ktoré sa aktivujú, keď je to potrebné.

Tereza: Dobre, to dáva zmysel. Existujú na to aj nejaké ďalšie dôkazy?

Tomáš: Určite. Čo taký vnútorný boj? Niekedy sa ti chce niečo urobiť, ale zároveň vieš, že by si nemala. Alebo pes, ktorý miluje svojho pána, ale zároveň sa ho bojí, lebo mu práve stúpil na chvost.

Tereza: Áno, to poznám veľmi dobre. Boj medzi vôľou ísť cvičiť a túžbou ostať na gauči.

Tomáš: Presne! Ak by bola duša priamym zdrojom týchto činností, ako by mohla jedna jednoduchá substancia bojovať sama so sebou? Je to nepochopiteľné. Preto hovoríme, že sú to rôzne sily, ktoré sú v konflikte. Napríklad vôľa proti zmyslovej túžbe.

Tereza: Čiže duša má akoby rôzne oddelenia? Vegetatívne, zmyslové, intelektuálne?

Tomáš: Presne tak. Sila pre výživu je iná ako sila pre zrak, a tá je iná ako sila rozumu alebo vôle. Nedajú sa navzájom zamieňať. Každá má svoju vlastnú prácu.

Tereza: A kde sa tieto sily nachádzajú? Sú len tak v duši? Alebo sú spojené s telom?

Tomáš: To je skvelá otázka na záver. Ony nie sú len v duši ani len v hmote. Sú „zakorenené“ v celej živej bytosti. Všetky funkcie ako jedenie alebo videnie sú totálne závislé od hmoty, od tela. Bez očí nevidíš, bez žalúdka netráviš.

Tereza: Takže zdrojom týchto síl je duša spolu s organizmom... ako celok.

Tomáš: Presne tak. Nie sú to nejaké externé doplnky, ktoré sa pripoja. Vychádzajú zo samotnej podstaty živého tvora. Sú rozšírením substancie, ktoré jej umožňuje konať a žiť vo svete. A o tom, ako sa tieto sily presne prejavujú, si môžeme povedať viac nabudúce.

Tereza: A tým sme, myslím, pekne uzavreli tému hmoty a formy. Ale zostáva nám ešte posledná, možno tá najzaujímavejšia časť — samotný život a duša.

Tomáš: Presne tak. Je to veľká téma na záver. Všetci tušíme, že medzi nami, zvieratami a rastlinami sú nejaké zásadné rozdiely. A filozofia prírody sa snaží presne pomenovať, v čom spočívajú.

Tereza: Dobre, tak poďme na to. Keď sa povie „duša“, znie to dosť abstraktne. Ako môžeme niečo také nehmotné vôbec pochopiť alebo skúmať?

Tomáš: Vieš, je to trochu ako práca detektíva. Dušu priamo nevidíme, ale vidíme jej „stopy“ — teda to, čo robí. Koná totiž prostredníctvom svojich síl.

Tereza: Síl? Akože superschopností?

Tomáš: Skoro. V našom prípade sú to hlavne intelekt a vôľa. Tieto dve sily sú podľa filozofov nezávislé od hmoty. A ich zdrojom môže byť jedine duša.

Tereza: Rozumiem. Takže sledujeme reťazec... Od konkrétneho činu, napríklad že sa rozhodnem zjesť koláč...

Tomáš: ...od toho činu sa dostaneš k sile, ktorá ti to umožnila, teda k vôli a chuti... a od tejto sily sa dostaneš až k jej zdroju — k samotnej duši. Je to reťazec: objekt, akt, sila a nakoniec substancia, teda duša.

Tereza: Okej, to dáva zmysel. Takže pozorovaním činov spoznávame dušu. Ale platí to pre všetko živé? Aj pre môj fikus v obývačke?

Tomáš: No, tu prichádza to kľúčové delenie. Filozofia nerozlišuje milióny druhov ako biológia. Vystačí si s tromi základnými, neprekročiteľnými stupňami života.

Tereza: A tie sú ktoré?

Tomáš: Prvý je vegetatívny život. To sú rastliny. Ich hlavnou činnosťou je výživa, rast a reprodukcia. Nič viac, nič menej.

Tereza: Môj fikus teda sedí.

Tomáš: Presne. Druhý stupeň je senzitívny, alebo zmyslový život. Sem patria zvieratá. Tie už majú zmyslové poznanie a pudy. Cítia, vnímajú, majú isté vedomie.

Tereza: A tretí sme asi my, ľudia.

Tomáš: Áno, to je racionálny život. K tomu všetkému, čo majú zvieratá, pridávame rozum a slobodnú vôľu. A to je ten podstatný rozdiel.

Tereza: Dobre, ale čo evolúcia? Nemohol sa senzitívny život jednoducho vyvinúť z toho vegetatívneho? Proste... postupným zlepšovaním?

Tomáš: Z tohto filozofického pohľadu je to nemožné. Pretože každý vyšší stupeň má niečo úplne nové, čo ten nižší nemal. Vegetatívny život nemá zmysly, senzitívny život nemá rozum.

Tereza: A v čom je problém?

Tomáš: Predstav si to takto — je to akoby si čakala, že čiernobiela fotografia sama od seba získa farby. Farba je úplne nová kvalita, ktorú fotka predtým nemala. Nemôže si ju dať sama sebe. Prechod z nižšieho stupňa na vyšší by bol presne takýto skok — niečo, čo nie je, by si z vlastných síl dalo to, čo je. A to je absurdné. Nebytie nemôže stvoriť bytie.

Tereza: Wow, to je silná myšlienka na zamyslenie. Takže, aby sme si to na záver zhrnuli: dušu poznávame cez jej činy a sily, ako sú rozum a vôľa. A život sa delí na tri základné stupne — vegetatívny, senzitívny a racionálny — medzi ktorými sú neprekonateľné rozdiely.

Tomáš: Presne tak. Je to pohľad, ktorý nám pomáha lepšie pochopiť štruktúru sveta a naše unikátne miesto v ňom. A tým sme na konci nielen tejto témy, ale aj celého nášho dnešného podcastu.

Tereza: Veru tak. Ďakujeme vám všetkým, že ste nás počúvali. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že sa k nám pripojíte aj nabudúce.

Tomáš: Majte sa krásne a dovidenia pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!

Tereza: Ahojte!