Podcast o Filozofia: Stredovek a Renesancia

Kapitoly

Úvod do renesancie

Nové myšlienky a staré korene

Vládca, ktorý sa nebál strachu

Kritici, skeptici a hľadači pravdy

Revolúcia vo hviezdach

Čo je scholastika?

Spor o univerzálie

Rebel Pierre Abélard

Vplyvy z iných kultúr

Vrcholná scholastika a Tomáš Akvinský

Päť ciest k Bohu

Neskorá scholastika a kritici

Vznik kresťanskej filozofie

Patristika a obrana viery

Najväčšia hviezda: Augustín

Vzťah rozumu a viery

Viera verzus rozum

Spor o univerzálie

Vrchol menom Tomáš Akvinský

Kritici a Occamova britva

Politika podľa vlastných pravidiel

Obávaný, nie nenávidený

Prekvapivý republikán

Záverečné zhrnutie

Přepis

Barbora: …počkaj, takže celá tá obrovská zmena sa vlastne začala vďaka obchodu a novým mestám? To je neuveriteľné!

Filip: Presne tak! Nie v palácoch kráľov, ale v rušných prístavoch a na trhoch v Taliansku. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa pozrieme na renesanciu.

Barbora: Takže, prečo práve tam? Čo sa dialo v tých talianskych mestských štátoch?

Filip: V skratke, obchod prekvital. To vytvorilo novú, bohatú vrstvu ľudí – meštianstvo. A títo ľudia mali peniaze aj chuť investovať do umenia a vzdelania, nie len do vojen.

Barbora: Takže namiesto toho, aby všetko diktovala cirkev a šľachta, zrazu mali slovo aj obchodníci a bankári. A čo to znamenalo pre myslenie ľudí?

Filip: Bol to obrovský posun. Začali sa vracať k antike, k starovekému Grécku a Rímu. Ale nebola to len kópia. Prispôsobili si antické myšlienky na svoju dobu. Zrodil sa individualizmus – dôraz na jednotlivca a jeho schopnosti.

Barbora: A to sa prejavilo aj v umení. Už žiadne anonymné diela, ale podpísaní majstri ako Leonardo da Vinci alebo Michelangelo.

Filip: Presne. A tiež obrat k prírode. To dokonca viedlo k panteizmu, teda myšlienke, že Boh je všade v prírode. To bolo vtedy dosť odvážne tvrdenie.

Barbora: Dobre, a čo politika? Zmenilo sa aj to, ako sa vládlo?

Filip: A ako! Tu na scénu prichádza Niccolò Machiavelli. Jeho kniha Vladár je v podstate manuál pre modernú politiku.

Barbora: Počula som o ňom! Hovorí sa, že radil vládcom, aby boli krutí, je to tak?

Filip: Zjednodušene áno. Tvrdil, že cieľom vládcu je udržať moc a stabilitu štátu za každú cenu. A ak si má vybrať, je lepšie, ak sa ho ľudia boja, než aby ho milovali. Láska je vrtkavá, strach trvá.

Barbora: To znie dosť cynicky. Boli aj iní myslitelia, ktorí sa na svet pozerali… optimistickejšie?

Filip: Určite. Napríklad Erazmus Rotterdamský kritizoval cirkev v diele Chvála pochabosti, ale chcel ju reformovať, nie zničiť. Bol to taký intelektuálny rebel.

Barbora: A kto bol ten najväčší skeptik?

Filip: To bol Michel de Montaigne. V podstate povedal: „Hej, spomaľte. Naozaj si myslíte, že všetko viete?“ Presadzoval takzvanú učenú nevedomosť – uvedomenie si vlastných limitov. A to je super dôležité aj dnes.

Barbora: A nesmieme zabudnúť na vedu! Tam sa diali asi najväčšie veci, však?

Filip: Absolútne. Mikuláš Koperník prišiel a povedal: „Mimochodom, Zem nie je stredom vesmíru, všetci obiehame okolo Slnka.“ To bola obrovská facka pre cirkevné dogmy.

Barbora: A potom prišiel Galileo Galilei s ďalekohľadom a Koperníkove teórie potvrdil. Doslova ukázal ľuďom pravdu.

Filip: A potom tu bol Giordano Bruno, ktorý zašiel ešte ďalej. Povedal, že ani Slnko nie je stredom, že vesmír je nekonečný a plný iných svetov. Žiaľ, za tieto myšlienky ho upálili.

Barbora: Wow. Takže renesancia nebola len o krásnom umení, ale aj o odvážnych, často nebezpečných myšlienkach. Fascinujúce! Poďme sa teraz pozrieť na ďalšiu tému.

Barbora: Takže po cirkevných otcoch, ktorí hlavne bránili vieru, prichádza niečo... systematickejšie?

Filip: Presne tak, Barbora. Vitajte v období scholastiky. A tá má úplne iný cieľ.

Barbora: Aký presne?

Filip: Hlavným cieľom už nebola len obrana viery, ale jej rozumové vysvetlenie a obhájenie. Scholastici sa snažili ukázať, že viera a rozum si vôbec neprotirečia.

Barbora: Takže sa dopĺňajú?

Filip: Presne tak. Snažili sa vytvoriť most medzi zjavenou pravdou z Biblie a logickým myslením, ktoré zdedili hlavne od Aristotela. A celé sa to dialo na nových miestach.

Barbora: Už nie len tak po domoch?

Filip: Už nie. Rozvíjalo sa to hlavne na kláštorných a katedrálnych školách, ktoré boli predchodcami univerzít. Používali špecifickú metódu, dialektiku.

Barbora: To znie ako dialóg.

Filip: V podstate áno. Išlo o kladenie otázok a hľadanie logických odpovedí. Ale mali jeden obrovský problém, ktorý riešili celé storočia.

Barbora: A to bol aký?

Filip: Spor o univerzálie. To bola téma číslo jeden.

Barbora: Univerzálie... to znie veľmi všeobecne.

Filip: A presne o to ide! Otázka znela: sú všeobecné pojmy, ako napríklad „človek“, „stôl“ alebo „dobro“, skutočné? Alebo sú to len mená, ktoré dávame veciam v našej hlave?

Barbora: Počkaj, takže riešili, či existuje nejaká dokonalá „idea stola“ niekde mimo konkrétnych stolov?

Filip: Presne! Realisti, inšpirovaní Platónom, tvrdili, že áno, tieto všeobecné pojmy reálne existujú. A potom tu boli nominalisti, ktorí hovorili: „Nie, reálne sú len jednotlivé veci. Pojem je len meno.“

Barbora: A toto ich zamestnávalo celé storočia? Znie to dosť abstraktne.

Filip: Ale malo to obrovské dôsledky pre chápanie Boha, sveta a človeka! A jeden z prvých, kto sa do toho pustil naozaj originálne, bol Pierre Abélard.

Barbora: Abélard! O ňom som počula. Bol to taký mysliteľ-rockstar svojej doby, však?

Filip: Dá sa to tak povedať. Bol známy svojou ostrou logikou a tým, že sa nebál ísť proti prúdu. On tvrdil, že viera musí byť podriadená rozumu.

Barbora: Uf, to muselo mnohých nahnevať.

Filip: To si píš. Jeho argument bol jednoduchý: ak viere nerozumieme, prečo by sme sa k nej mali hlásiť? Vo svojom diele „Áno a nie“ zobral výroky z Biblie a ukazoval ich logické rozpory, aby donútil ľudí premýšľať.

Barbora: Takže pochybovanie bolo pre neho kľúčové?

Filip: Absolútne. Poznať môžeme, len ak pochybujeme a hľadáme. A v spore o univerzálie prišiel s vlastným riešením, konceptualizmom.

Barbora: A to je čo?

Filip: Povedal, že univerzálie nie sú ani reálne veci, ani len obyčajné mená. Sú to koncepty v našej mysli, ktoré vznikajú spojením zvuku a významu. Slovo je slovom, až keď mu dáme význam.

Barbora: Fascinujúce. Ale európske myslenie nebolo izolované, však? Počula som o veľkom vplyve arabských a židovských filozofov.

Filip: Správne. Bez nich by scholastika vyzerala úplne inak. Musíme spomenúť Averroa. Bol to lekár, právnik a filozof, ktorý pre Európu vlastne znovuobjavil Aristotela tým, že prekladal jeho texty.

Barbora: Takže bez neho by možno Aristotela ani nepoznali?

Filip: Presne tak. Tvrdil, že rozum má prístup k pravde a je dôležitý pre poznanie. Ale prišiel s niečím kontroverzným – podľa neho je večný nielen Boh, ale aj hmota.

Barbora: A duša?

Filip: Tvrdil, že je smrteľná. Neuznával posmrtný život, čo bol pre cirkev obrovský problém.

Barbora: A kto bol ďalší?

Filip: Avicenna, ďalší znalec Aristotela. Dokonca mal prezývku „tretí Aristoteles“. Prebral jeho myšlienku, že hmota je večná. Ale na rozdiel od Averroa veril, že ľudská duša je nesmrteľná, hoci nehovoril o vzkriesení tela.

Barbora: Wow. A čo židovská filozofia?

Filip: Tam bol kľúčový Avicebron. Jeho dielo „Prameň života“ malo veľký vplyv, aj keď sa z neho zachovali len útržky. Ukazuje to, aký prepojený bol vtedajší intelektuálny svet.

Barbora: Takže po týchto všetkých vplyvoch a debatách prišiel niekto, kto to všetko spojil do jedného veľkého systému?

Filip: Presne tak. Prichádzame k vrcholu scholastiky a k jej najväčšej hviezde – Tomášovi Akvinskému. Ešte predtým ale musím spomenúť jeho učiteľa, Alberta Veľkého.

Barbora: Veľký? To je dosť sebavedomé meno.

Filip: Ale zaslúžil si ho. Bol to polyhistor a prvý významný filozof, ktorý plne akceptoval Aristotelovo učenie a tvrdil, že je v súlade s vierou. Pripravil pôdu pre svojho geniálneho žiaka, Tomáša.

Barbora: Dobre, tak poďme na Tomáša Akvinského. Čím bol taký výnimočný?

Filip: Tomáš bol génius syntézy. Zobral Aristotelovu filozofiu a prepojil ju s kresťanským učením tak dokonale, že jeho systém, tomizmus, sa stal oficiálnou filozofiou katolíckej cirkvi na celé stáročia.

Barbora: A aký bol jeho pohľad na rozum a vieru?

Filip: Jeho slávna veta znie: „Filozofia je slúžkou teológie.“ Ale to neznamená, že rozum je podradený. Znamená to, že rozum nám pomáha chápať to, čomu veríme. Rozum dokáže veľa, ale sú pravdy, napríklad o Svätej Trojici, kam jednoducho nedosiahne. Tam nastupuje viera.

Barbora: A ako vyriešil ten nekonečný spor o univerzálie?

Filip: Elegantne. Povedal, že všetci majú kúsok pravdy. Univerzálie existujú na troch miestach: pred vecami – v Božej mysli ako vzory; vo veciach – ako ich podstata; a po veciach – v našom rozume ako pojmy, ktoré si vytvoríme.

Barbora: Takže to celé spojil. To je geniálne!

Filip: Presne. A okrem toho je slávny pre svojich päť dôkazov existencie Boha.

Barbora: Päť dôkazov? Takže podľa neho sa dá Božia existencia dokázať logikou?

Filip: Presne tak, ale nie priamo. Sú to takzvané aposteriórne dôkazy – vychádzajú zo skúsenosti so svetom okolo nás. Sú to vlastne cesty, ako sa rozumom dopracovať k Bohu.

Barbora: Dobre, skús mi ich v rýchlosti priblížiť.

Filip: Prvý je dôkaz z pohybu. Všetko, čo sa hýbe, muselo byť niečím pohnuté. Musí existovať nejaký prvý, nehybný hýbateľ, a to je Boh.

Barbora: Logické. Čo ďalej?

Filip: Druhý je z príčiny. Každá vec má svoju príčinu. Musí existovať prvá príčina všetkého, a to je Boh. Tretí hovorí o nutnosti a možnosti. Veci vo svete vznikajú a zanikajú, ich existencia nie je nutná. Musí teda existovať bytosť, ktorá je sama osebe nutná, a to je Boh.

Barbora: Chápem, je to stále o tom, že musí byť nejaký prvý bod.

Filip: Presne. Štvrtý dôkaz je zo stupňov dokonalosti. Vidíme, že veci sú rôzne dobré, krásne a pravdivé. Musí existovať niečo, čo je absolútne dobré, krásne a pravdivé, a to je Boh.

Barbora: A posledný?

Filip: Piaty je z účelovosti. Aj veci bez rozumu, ako planéty alebo rastliny, sa správajú účelne, sledujú nejaký cieľ. Musí existovať inteligentná bytosť, ktorá im tento cieľ dala. A to je Boh.

Barbora: Páni. To je naozaj prepracovaný systém. Človek by si myslel, že týmto sa debata skončila.

Filip: Vo filozofii sa debata nekončí nikdy. Práve naopak, po Tomášovi prišla kritika.

Barbora: Takže jeho systém nebol prijatý všetkými?

Filip: Kdeže. Prišli neskorí scholastici, ktorí tvrdili, že Aristoteles a kresťanstvo k sebe až tak nepasujú. Napríklad Roger Bacon.

Barbora: Ten znie ako vedec.

Filip: A bol ním! Bol to františkán, ktorý tvrdil, že nestačí len logický dôkaz. Potrebujeme aj experimentálne overenie. Zdôrazňoval matematiku a skúsenosť. To bol veľký posun.

Barbora: Takže preč od abstraktných pojmov k praktickému svetu.

Filip: Presne. Ďalší kritik bol Johannes Duns Scotus. Ten rovno povedal, že filozofia a teológia sú dve odlišné disciplíny a nemali by sme sa ich snažiť nasilu spájať. Filozofia skúma bytie, teológia je praktické umenie života.

Barbora: To je celkom radikálny odklon od Tomáša Akvinského.

Filip: A vrcholom kritiky bol William Occam.

Barbora: Occamova britva! O tej som počula! Znie to ako nejaký nástroj na riešenie problémov.

Filip: A presne to aj je! Occamova britva je princíp, ktorý hovorí, že ak máme viacero vysvetlení pre nejaký jav, mali by sme si zvoliť to najjednoduchšie. Britva symbolicky „odreže“ všetky zbytočné predpoklady.

Barbora: Takže žiadne zbytočné komplikácie.

Filip: Presne. Bol to vrcholný predstaviteľ nominalizmu – tvrdil, že reálne sú len jednotliviny, univerzálie sú len mená. A jeho voluntarizmus, teda dôraz na Božiu slobodnú vôľu, otváral dvere úplne novým myšlienkam.

Barbora: Akým napríklad?

Filip: Napríklad, že Boh mohol stvoriť aj úplne iné svety, než je ten náš. To bola myšlienka, ktorá otvárala cestu k modernej vede a filozofii.

Barbora: Takže od dokonalej syntézy Tomáša Akvinského sme sa dostali ku kritike, pochybnostiam a dôrazu na jednoduchosť a skúsenosť. To vyzerá ako koniec jednej éry.

Filip: Presne tak. Scholastika položila základy logického myslenia, ale zároveň sa na jej konci už začínali objavovať myšlienky, ktoré ju prekonali. A práve tie pripravili pôdu pre úplne nové obdobie – renesanciu.

Barbora: A práve tým rozpadom Rímskej ríše sa vlastne vytvoril priestor pre úplne nový spôsob myslenia, však?

Filip: Presne tak. Končí sa antika a začína sa stredovek. A s ním prichádza na scénu kresťanská filozofia. Prvé intelektuálne centrá už neboli grécke akadémie, ale kláštory.

Barbora: Takže všetka vzdelanosť sa presunula za múry kláštorov? Zaujímavé.

Filip: Áno, a toto obdobie delíme na dve hlavné etapy. Prvou je Patristika, teda obdobie cirkevných otcov, a druhou je Scholastika.

Barbora: Dobre, poďme na tú prvú. Patristika. Čo bolo jej hlavnou myšlienkou?

Filip: V skratke — obrana. Teda apologetika. Kresťanstvo bolo nové a muselo obhajovať svoju existenciu pred pohanským svetom a hlavne pred dedičstvom antického rozumu.

Barbora: Čiže taký filozofický súboj?

Filip: Dá sa to tak povedať. Skvelým príkladom je Tertulianus, ktorý povedal slávnu vetu: „Verím, pretože je to absurdné.“ Tým vlastne postavil vieru nad akúkoľvek logiku.

Barbora: To je dosť radikálne. Bol v tomto období aj niekto, kto sa snažil vieru a rozum viac prepojiť?

Filip: Jednoznačne! Najväčšou hviezdou patristiky bol Aurelius Augustinus. To je meno, ktoré si treba zapamätať.

Barbora: Augustín... ten mal vraj celkom divokú mladosť, nie?

Filip: Mal. Bol to taký bohém, rečník a prešiel si rôznymi učeniami, kým sa obrátil na kresťanstvo. Ale práve táto skúsenosť z neho urobila nesmierne hĺbavého mysliteľa.

Barbora: A aké boli jeho kľúčové myšlienky?

Filip: Pre neho bola najdôležitejšia prednosť Boha pred svetom, duše pred telom a... a teraz pozor, prednosť vôle pred intelektom. To je obrovský posun oproti antike, ktorá oslavovala rozum.

Barbora: Vôľa nad rozumom? Čo to presne znamená?

Filip: Znamená to, že nestačí len vedieť, čo je dobré. Musíš to aj chcieť urobiť. Láska k Bohu a vôľa nasledovať ho je pre spásu dôležitejšia než filozofické pochopenie sveta.

Barbora: Takže aký bol podľa neho vzťah viery a rozumu?

Filip: Krásne to zhrnul do vety: „Ver, aby si porozumel.“ Viera je východisko. Rozum je nástroj, ktorý nám pomáha hlbšie pochopiť to, čomu už veríme. Ale nikdy Boha nemôže pochopiť úplne.

Barbora: Aha! Takže viera odomkne dvere a rozum potom upratuje v izbe.

Filip: Perfektné prirovnanie! A presne tento princíp – „viera hľadajúca porozumenie“ – sa stal základom pre celú ďalšiu etapu, ktorou bola scholastika.

Barbora: Takže po patristike, ktorá položila základy, prichádza niečo úplne iné, však? Čo bolo ďalším veľkým prúdom v stredovekej filozofii?

Filip: Presne tak, Barbora. Vitajte pri Scholastike! A toto obdobie je fascinujúce, pretože sa filozofi pokúsili o niečo, čo sa zdalo nemožné... spojiť vieru a rozum do jedného funkčného celku.

Barbora: Spojiť vieru a rozum? To znie ako recept na nekonečné debaty.

Filip: A presne to aj bolo! Hlavným cieľom scholastikov bolo rozumovo vysvetliť a obhájiť kresťanskú vieru. Chceli ukázať, že viera a rozum si neodporujú, ale naopak, dopĺňajú sa.

Barbora: Kde sa tieto myšlienky rodili? Predpokladám, že nie na námestiach.

Filip: Správne, centrom diania boli kláštorné a katedrálne školy. A mali na to špeciálnu metódu – dialektiku. Neustále kládli otázky a hľadali na ne logické odpovede. Bol to taký stredoveký intelektuálny ping-pong.

Barbora: A o čom sa najviac hádali? Aký bol ten najväčší filozofický problém?

Filip: Jednoznačne spor o univerzálie. Zjednodušene povedané, hádali sa o to, či všeobecné pojmy, ako napríklad „človek“ alebo „stôl“, existujú reálne, alebo sú to len mená, ktoré sme si vymysleli.

Barbora: To znie dosť abstraktne.

Filip: Je, ale má to obrovské dôsledky. Napríklad Pierre Abélard prišiel s myšlienkou, že ak viere nerozumieme, prečo by sme sa k nej mali hlásiť? Podraďoval vieru rozumu. A v spore o univerzálie našiel strednú cestu – konceptualizmus. Tvrdil, že slovo dostane význam až vtedy, keď mu ho dá naša myseľ.

Barbora: Zdá sa, že scholastika mala veľa hviezd. Kto je považovaný za ten absolútny vrchol?

Filip: Bezpochyby Tomáš Akvinský. Bol to velikán, ktorý dokázal prepojiť antického filozofa Aristotela s kresťanským myslením. Jeho učenie, tomizmus, ovplyvňuje cirkev dodnes.

Barbora: A jeho slávne dielo je Suma teologická, však?

Filip: Presne tak. V ňom sa venuje všetkému, no najmä vzťahu rozumu a viery. Jeho slávny výrok je, že „filozofia je slúžkou teológie“. Ale nemyslel to ponižujúco! Myslel to tak, že rozum nám pomáha pochopiť to, čomu veríme.

Barbora: A čo jeho dôkazy existencie Boha? O tých som počula.

Filip: Áno, jeho päť dôkazov! Sú to aposteriórne dôkazy, čo znamená, že vychádzajú zo skúsenosti. Napríklad prvý dôkaz hovorí, že všetko na svete je v pohybe, a preto musí existovať nejaký prvý, nehybný hýbateľ. A tým je podľa neho Boh.

Barbora: Takže Akvinský všetko uzavrel a všetci s ním súhlasili?

Filip: Kdeže! Práve naopak. Po ňom prišla neskorá scholastika, ktorá bola voči nemu veľmi kritická. Tvrdili, že Aristoteles do kresťanskej filozofie jednoducho nepatrí.

Barbora: Kto boli títo hlavní kritici?

Filip: Napríklad Roger Bacon. Ten tvrdil, že nestačia logické dôkazy, ale potrebujeme aj experimentálne overenie. Bol viac zameraný na praktický svet. A potom, samozrejme, William Occam.

Barbora: Occamova britva! To poznám. Odrezať všetko zbytočné.

Filip: Presne! Jeho princíp hovorí, že ak máme viacero vysvetlení pre nejaký jav, mali by sme si zvoliť to najjednoduchšie. Aplikoval to aj na filozofiu a teológiu a poriadne tak „oholil“ zložité konštrukcie Tomáša Akvinského.

Barbora: Čiže od čistého rozumu a viery sa postupne dostávame k niečomu praktickejšiemu, k skúsenosti a jednoduchosti. To je skvelý odrazový mostík k renesancii, o ktorej si povieme nabudúce.

Barbora: A to nás plynule privádza k našej poslednej téme, ktorá s mocou úzko súvisí — politická filozofia. A hneď začneme s menom, ktoré každý pozná... Niccolò Machiavelli.

Filip: Presne tak! A stavím sa, že väčšina ľudí si hneď predstaví nejakého bezohľadného tyrana. Slovíčko „machiavelistický“ nemá práve dobrú povesť.

Barbora: To veru nemá. Takže, bol naozaj taký zlý, ako sa o ňom hovorí?

Filip: Vôbec nie, jeho myšlienky boli oveľa zložitejšie. Machiavelli v podstate povedal, že politika má vlastné pravidlá. Nemôžeme ju súdiť podľa bežnej, osobnej morálky.

Barbora: Čo to presne znamená?

Filip: Že hlavným cieľom vládcu je stabilita a bezpečnosť štátu. A na to musí čeliť svetu takému, aký je, nie aký by mal byť. Niekedy to, žiaľ, vyžaduje aj nepopulárne rozhodnutia.

Barbora: A odtiaľ pochádza ten slávny výrok, že je lepšie byť obávaný než milovaný?

Filip: Áno, ale aj ten je často zle chápaný. Ideálne je byť oboje. Ale ak si musíš vybrať, strach je spoľahlivejší ako láska. Kľúčové však je, aby sa strach nezmenil na nenávisť. Vládca nesmie byť krutý bezdôvodne.

Barbora: Takže nejde o tyraniu, ale o pragmatizmus?

Filip: Presne tak. On to nazýval *virtù* – nie cnosť v kresťanskom zmysle, ale skôr politická múdrosť, odvaha a schopnosť konať rozhodne a prispôsobiť sa okolnostiam.

Barbora: Počkaj, ale nebol on zástancom monarchie a silných panovníkov?

Filip: A tu je ten prekvapivý zvrat! Hoci napísal *Vladára* pre panovníka, vo svojom ďalšom diele, *Rozpravy*, obhajoval republiku. Obdivoval staroveký Rím a veril, že slobodní občania a silné zákony tvoria najstabilnejší štát.

Barbora: Takže mýtus „účel svätí prostriedky“ tiež nie je pravdivý?

Filip: Tú vetu nikdy nenapísal. Skôr tvrdil, že pre záchranu štátu musí vládca niekedy urobiť veci, ktoré by v súkromí boli považované za neetické.

Barbora: Takže, Filip, ako by si zhrnul Machiavelliho odkaz pre nás dnes?

Filip: Bol to politický realista. Považuje sa za jedného zo zakladateľov modernej politickej vedy, pretože skúmal politiku takú, aká naozaj je, nie aká by mala byť podľa nejakých ideálov.

Barbora: Fascinujúce. Ďakujem ti, Filip, za ďalšiu skvelú diskusiu. Dnes sme toho prebrali naozaj veľa. Verím, že si naši poslucháči odniesli veľa podnetov na zamyslenie.

Filip: Aj ja ďakujem. A ďakujeme aj vám, že ste boli s nami.

Barbora: Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!