Podcast o Filozofia času a priestoru

Kapitoly

Neuchopiteľný čas

Čas v našej hlave

Psychologický verzus fyzikálny čas

Tri podoby času

Ako si podmaniť čas

Platónova nekonečná nádoba

Aristotelov plný vesmír

Migrácia pojmov

Dva rôzne pohľady

Javisko alebo vzťahy?

Kant verzus Einstein

Zmätok okolo relativity

Kríza mechaniky

Prichádza Einstein

Čas sa spomaľuje

Newton vs. Einstein

Dve dĺžky jedného metra

Existuješ, lebo si užitočný?

Zhrnutie a záver

Přepis

Natália: Predstav si študenta, volajme ho Alex. Sedí za stolom, pred ním otvorená učebnica. Do maturity ostávajú dva týždne, no on má pocit, akoby to boli len dva dni. Čas mu doslova preteká pomedzi prsty.

Marek: Áno, a zároveň si spomína na letné prázdniny, ktoré sa mu zdali ako večnosť. Ten istý Alex, ten istý svet, ale úplne iný pocit z času. Prečo je to tak? Čo to ten čas vlastne je?

Natália: Presne o tom sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Marek: A začneme hneď od Adama, alebo skôr od svätého Augustína. Ten to vystihol geniálne. Povedal niečo v zmysle: „Keby sa ma nikto nepýtal, čo je čas, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem.“

Natália: To poznám! Je to jedna z tých vecí, ktoré cítime, žijeme v nich, ale akonáhle sa ju pokúsime definovať... zmizne. Je neuchopiteľná.

Marek: Presne tak. A Augustín ide ešte ďalej. Hovorí, že minulosť už nie je, budúcnosť ešte nie je. A prítomnosť? Kým ju vnímame, už sa mení na minulosť. Takže dôvod jej bytia je v tom, že čoskoro nebude.

Natália: Uf, to je celkom zamotané. Takže čas vlastne neexistuje, lebo neustále smeruje k svojmu nebytiu?

Marek: Presne takýto filozofický oriešok to je. Ukazuje to, že bežné vnímanie času ako rieky, ktorá plynie, je možno len ilúzia.

Natália: Dobre, takže ak čas nie je „tam vonku“, kde teda je? Niektorí filozofi mali na to dosť prekvapivú odpoveď.

Marek: A jeden z najväčších bol Immanuel Kant. Ten prišiel s radikálnou myšlienkou. Povedal, že všetko prebieha v čase, ale čas sám neprebieha.

Natália: Počkaj, ako to myslel? To znie ako ďalší hlavolam.

Marek: Predstav si to takto: Kant tvrdil, že čas nie je vonkajšia realita, ktorú meriame hodinkami. Namiesto toho je to akoby predinštalovaný softvér v našej mysli. Je to apriórna forma našej senzibility.

Natália: Čiže... máme v hlave akési okuliare, cez ktoré vnímame svet, a jedným sklíčkom tých okuliarov je čas? A bez nich by sme svet vnímať nevedeli?

Marek: Perfektné prirovnanie! Presne tak. Čas je podľa neho v nás vrodený. Je to „duchovný zmysel nášho vnímania“. Vďaka nemu dokážeme usporiadať vnemy za sebou – čo bolo predtým a čo potom.

Natália: Takže to nie veci plynú v čase, ale my a veci plynú... vďaka našej mysli, ktorá vytvára štruktúru času.

Marek: Áno. Neplynie čas, plynú len veci a my. Táto myšlienka úplne obracia naruby naše bežné chápanie. Čas nie je kontajner, v ktorom sa všetko odohráva. Je to spôsob, akým náš mozog spracováva realitu.

Natália: To by vysvetľovalo ten príklad s Alexom na začiatku. Jeho hodinky síce stále tikali rovnako, ale jeho vnímanie času bolo úplne iné.

Marek: Presne tak. Tu sa dostávame k rozdielu medzi objektívnym, matematickým časom – tým na hodinkách – a naším osobným, alebo „psychologickým časom“.

Natália: S tým máme všetci skúsenosť. Minúta čakania u zubára sa zdá dlhšia ako hodina strávená na koncerte alebo s priateľmi.

Marek: Absolútne. Jedna minúta pre toho, kto trpí bolesťou, je oveľa dlhšia ako hodina pre toho, kto sa radostne zabáva. Náš vnútorný stav dramaticky ovplyvňuje naše prežívanie času.

Natália: A ako si teda môžeme tento osobný čas vedome vytvárať alebo do neho vstupovať?

Marek: Najjednoduchším nástrojom je pamäť. Keď si na niečo spomíname, doslova vstupujeme do minulosti. Ale sú aj iné spôsoby – čítanie knihy, sledovanie filmu, počúvanie hudby.

Natália: Keď sa úplne ponorím do dobrého príbehu, mám pocit, že okolitý svet a čas prestanú existovať. Zrazu ubehli tri hodiny a ja som si to ani nevšimla.

Marek: Presne! Umelecké vzrušenie alebo kontemplácia niečoho krásneho nás dokáže „vyviesť von z času“. A samozrejme, najjednoduchší spôsob, ako uniknúť, je spánok a sen.

Natália: To je zaujímavé. Takže máme ten presný, merateľný čas, a potom ten náš pocitový. Dá sa to nejako lepšie uchopiť? Rozdeliť?

Marek: Dá. A je to veľmi praktické. Môžeme si predstaviť, že žijeme akoby v troch rôznych časoch. Nazvime ich T1, T2 a T3.

Natália: Dobre, som zvedavá. Čo je T1?

Marek: Čas T1 je bežný čas bdenia. Ten praktický, každodenný čas našich hodiniek. V ňom sme sa narodili, starneme, chodíme do školy, plánujeme si deň. Je presný, merateľný a väčšinou z neho nechceme alebo nemôžeme len tak vystúpiť.

Natália: To je ten čas, ktorého máme podľa Alexa stále málo.

Marek: Presne ten. Potom je tu čas T2. To je čas snívania. Keď spíme, vstupujeme do úplne iného sveta.

Natália: Tam sa všetko mení. Logika neplatí, naše „ja“ je len pozorovateľom a nemáme nad tým takmer žiadnu kontrolu.

Marek: Áno, v čase T2 neexistuje jasné rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo bude. Sme len unášaní obrazmi, ktoré sa nám javia. Je to čas, ktorý nás presahuje.

Natália: A čo je ten posledný, T3?

Marek: T3 je najzaujímavejší. Je to čas pod kontrolou našej obrazotvornosti a vôle. Je to čas, v ktorom tvoríme – či už je to umelec, ktorý maľuje, vedec, ktorý premýšľa nad hypotézou, alebo študent, ktorý sa snaží kreatívne vyriešiť problém.

Natália: Aha! Takže to je ten stav „flow“, keď sme do niečoho úplne ponorení, sústredení, a naša myseľ pracuje na plné obrátky, ale my ju vedome riadime.

Marek: Presne tak! Je to čas, v ktorom „sme najsilnejší“. V ňom môžeme konať podľa našich predstáv a formovať myšlienky.

Natália: Takže ak tomu správne rozumiem, kľúčom k tomu, aby sme sa necítili ako otroci toho bežného času T1, je kultivovať čas T3.

Marek: Trafená do čierneho. Práve rozvojom času T3, toho kreatívneho a sústredeného času, sa môžeme oslobodiť od „nadvlády obyčajného času“. Potom nebudeme patriť medzi tých, ktorí stále tvrdia, že „nemajú čas“.

Natália: Pretože si ten svoj čas aktívne vytvárame, namiesto toho, aby sme ho len pasívne sledovali, ako uteká.

Marek: Presne tak. Zistíme, že čas nie je len jeden. Pripustiť, že existuje viacero časov – ten praktický, snový, kreatívny – je vlastne spôsob, ako ten vonkajší, tyranský čas „zrušiť“.

Natália: A uvedomiť si, že čas nie je pre všetkých rovnaký a ani v každej situácii nie je rovnaký pre nás.

Marek: Áno. Hoci o ňom hovoríme, akoby bol jedna vec, je múdre uznať, že existuje určitý čas pre každú bytosť a pre každú činnosť. Kľúčové je naučiť sa vedome vstupovať do toho kreatívneho času T3.

Natália: Takže odkaz pre Alexa a všetkých študentov je: nehľadajte viac času, hľadajte kvalitnejší čas. Ten, v ktorom ste najsilnejší a najviac tvoriví.

Marek: A to je myšlienka, ktorá môže zmeniť nielen prípravu na maturity, ale celý pohľad na život. Čas nemusí byť náš nepriateľ, ale naše ihrisko.

Natália: Dobre, ale čo samotný priestor, v ktorom sa toto všetko deje? Ako sa naň pozerali prví veľkí myslitelia?

Marek: Skvelá otázka, Natália. Pre nás je priestor niečo samozrejmé. Ale pre starovekých Grékov to bola obrovská filozofická záhada.

Natália: Predpokladám, že by sme mali začať u Platóna.

Marek: Presne tak. Platón mal pojem „chora“. Je to grécke slovo, pre ktoré vlastne ani nemáme presný slovenský ekvivalent.

Natália: To znie dosť abstraktne. Čo si pod tým predstavoval?

Marek: Zamysli sa nad tým takto... Je to niečo medzi materiálom, z ktorého je vec vyrobená, a miestom, ktoré zaberá. Platón v podstate chápal priestor ako nekonečnú nádobu.

Natália: Nádobu?

Marek: Áno, obrovskú nádobu bez okrajov. A všetko, čo reálne existuje, je uložené v nej. Je to podmienka existencie.

Natália: A čo jeho najznámejší žiak, Aristoteles? Súhlasil s touto nekonečnou nádobou?

Marek: Vôbec nie! Aristoteles to videl úplne inak. Zobral Platónovu ideu a premenil ju na kategóriu „miesto“, po grécky „topos“.

Natália: Dobre, „miesto“ znie oveľa zrozumiteľnejšie.

Marek: To áno, ale definoval ho inak, ako my dnes. Preňho miesto nebolo kus prázdna. Bolo to len povrch, ktorý nejaké teleso bezprostredne obklopuje.

Natália: Takže ako šupka na pomaranči?

Marek: Perfektné prirovnanie! A keďže podľa neho neexistovalo vákuum – teda prázdne miesto – všetko sa muselo niečoho dotýkať. Žiadne medzery.

Natália: Všetko pekne natlačené. Takže jeho vesmír bol konečný?

Marek: Presne tak. Predstavoval si ho ako konečnú guľu. Hovoril, že ako v rade čísel neexistuje nekonečné číslo, tak ani priestor nemôže byť nekonečný.

Natália: Fascinujúce. Takže od nekonečnej nádoby sme sa dostali ku konečnej, plnej guli. Čo však prišlo po nich? Ako sa tieto myšlienky zmenili s príchodom modernej vedy?

Natália: A presne tu sa to začína komplikovať. Bavili sme sa o fyzike, ale zrazu sa zdá, že kĺžeme do filozofie. Ako spolu súvisia pri takých základných veciach, ako sú čas a priestor?

Marek: To je skvelá otázka, Natália, pretože presne tu sa tie dva svety stretávajú a... občas aj trochu iskria. Vieš, pojmy ako čas a priestor nie sú len doménou fyzikov. Sú to takí cestovatelia.

Natália: Cestovatelia? Ako to myslíš?

Marek: No, predstav si, že tieto pojmy majú pas a neustále cestujú medzi filozofiou a fyzikou. Tomuto procesu sa hovorí „migrácia pojmov“. Je to fascinujúce.

Natália: Takže to nie je tak, že fyzici si niečo vymysleli a filozofi o tom potom debatujú?

Marek: Práve naopak! Napríklad... koncepty času a priestoru, ktoré použil Newton vo svojej klasickej mechanike, prišli do veľkej miery priamo z filozofických debát v stredoveku.

Natália: Naozaj? Takže Newton staval na práci filozofov?

Marek: Presne tak. Potom tieto pojmy žili nejaký čas vo svete fyziky. Einstein a jeho teória relativity im dali úplne nový „strih“ a novú podobu...

Natália: A potom sa čo stalo?

Marek: A potom sa, už takto upravené, vrátili späť do filozofie! A filozofi mali zrazu o čom premýšľať nanovo. A tento cyklus sa niekedy opakuje aj viackrát.

Natália: Dobre, takže pojmy cestujú, ale... keď sú vo filozofii a keď sú vo fyzike, znamená to to isté? Alebo si ich každý vykladá po svojom?

Marek: To je kľúčový rozdiel. Koncepty sa líšia podľa kontextu, v ktorom ich použiješ. Vo filozofii sa snažíme pochopiť podstatu. Pýtame sa: Čo je čas? Ako ho vôbec môžeme poznať?

Natália: To znie dosť abstraktne. Čo to znamená v praxi?

Marek: Znamená to, že filozofia rieši dva aspekty. Ontologický – teda „čo to je?“ – a epistemologický – „ako to poznávame?“. Navyše, pre Aristotela znamenal čas niečo iné ako pre Heideggera.

Natália: A fyzika?

Marek: Fyzika ide na to inak. Fyzikálne teórie chcú uchopiť merateľný aspekt javov. Ich definície sú operatívne. Fyzika sa nepýta „čo je čas?“, ale skôr „ako môžeme čas odmerať a použiť vo výpočtoch?“.

Natália: Takže filozofia je o význame a fyzika o meraní. Jednoducho povedané.

Marek: Presne tak. Je to ako láska. Filozof sa pýta, čo je podstata lásky, a fyzik ti zmeria zrýchlený tep a hladinu hormónov. Oboje je platné, ale každé z iného uhla pohľadu.

Natália: To je super prirovnanie! A bol nejaký slávny spor, kde sa tieto dva pohľady stretli?

Marek: Ale áno, a bol to doslova súboj titanov. Na jednej strane Isaac Newton, na druhej Gottfried Leibniz.

Natália: Newton a Leibniz... to znie ako hlavný zápas večera.

Marek: A aj bol! Newton si predstavoval čas a priestor ako absolútne. Boli podľa neho akýmsi obrovským, nemenným javiskom, na ktorom sa odohrávajú všetky fyzikálne procesy.

Natália: Čiže prázdne javisko, ktoré existuje samo o sebe, aj keby sa na ňom nič nedialo?

Marek: Presne. Podľa Newtona by mohol existovať „prázdny čas“ a „prázdny priestor“. Čas, v ktorom nič neplynie, a priestor, v ktorom nič nie je.

Natália: To je zvláštna predstava... A čo na to Leibniz?

Marek: Leibniz s tým ostro nesúhlasil. Pre neho bol čas a priestor relačný. To znamená, že neexistujú samy o sebe, ale sú určené vzťahmi medzi udalosťami a objektmi.

Natália: Počkaj, čiže podľa Leibniza... keby neexistovali žiadne veci a žiadne udalosti, neexistoval by ani čas a priestor?

Marek: Presne tak! Pre neho by bol prázdny vesmír úplne bez zmyslu. Dnes vieme, že realita je zložitejšia. Zdá sa, že niektoré teórie majú prvky oboch pohľadov, sú čiastočne absolútne a čiastočne relatívne.

Natália: Dobre, a kam do tohto všetkého zapadá Immanuel Kant? Jeho meno sa v súvislosti s filozofiou vedy objavuje často.

Marek: Kant na to išiel úplne inak. Podľa neho čas a priestor nie sú veci, ktoré poznávame vonku vo svete. Sú to podmienky nášho poznania. Sú to akoby okuliare, cez ktoré sa na svet pozeráme a bez ktorých by sme ho nedokázali vnímať.

Natália: Takže nie sú vo svete, ale v našej hlave? Ako taký predinštalovaný softvér na vnímanie reality?

Marek: Perfektná analógia! Presne tak. Kant ich nazval apriórnymi kategóriami. Priestor nám umožňuje vnímať veci ako simultánne, vedľa seba. A čas nám umožňuje vnímať udalosti ako postupné, jednu po druhej.

Natália: To znie logicky. Ale čo na to povedal taký Einstein? Predpokladám, že mal na to svoj názor.

Marek: Veru mal. Einstein, aj keď Kanta priamo nemenoval, bol voči filozofom dosť kritický. Povedal, že „preniesli niektoré základné pojmy do nebeských výšin apriorizmu“.

Natália: Inými slovami, že filozofi z toho urobili niečo mystické a nedotknuteľné?

Marek: Presne. A že fyzici potom museli tieto pojmy, hlavne čas a priestor, „zniesť z Olympu“ a prispôsobiť ich tomu, čo nám ukazujú fakty a experimenty.

Natália: Zaujímavé. Ale veľa ľudí si myslí, že práve teória relativity potvrdzuje filozofický relativizmus – že všetko je relatívne, že pravda závisí od pozorovateľa.

Marek: Áno, a to je obrovské nedorozumenie. V teórii relativity nejde o relativizmus pravdy. Ide o to, že meranie niektorých veličín závisí od vzťažnej sústavy, od toho, odkiaľ sa pozeráš.

Natália: Ale to je predsa objektívny fakt, nie? Že meranie závisí od sústavy.

Marek: Presne! To tvrdenie je objektívne a nemá nič spoločné s tým, že by pravda bola relatívna. Navyše, a toto je kľúčové, teória relativity je plná absolútnych vecí, takzvaných invariantov.

Natália: Napríklad?

Marek: Najznámejší je rýchlosť svetla vo vákuu. Tá je rovnaká pre všetkých pozorovateľov, nech sa pohybujú akokoľvek. A samotný časopriestor je tiež absolútny.

Natália: Takže názov „teória relativity“ je vlastne trochu zavádzajúci?

Marek: Je to skôr výsledok historickej náhody. Einsteina a jeho súčasníkov fascinovalo, že čas a priestor, kedysi považované za absolútne, sa ukázali byť relatívne voči pozorovateľovi. Ale to neznamená, že všetko je relatívne.

Natália: Takže sme si vyjasnili vzťah filozofie a fyziky, prešli sme od Newtona cez Kanta až k Einsteinovi... To je naozaj hustá téma. A to sme sa ešte neponorili do toho, čo Einsteinova teória pre čas a priestor vlastne znamená...

Natália: Takže po Newtonovi sme mali jasnú predstavu o absolútnom čase a priestore. Všetko fungovalo ako hodinky. Ale ... asi nie nadlho, však?

Marek: Presne tak, Natália. Koncom 19. storočia sa objavili trhliny. Tento pohľad na svet ako na obrovský stroj – hovoríme tomu mechanicizmus – narazil na vážne problémy.

Natália: A čo ich spôsobilo?

Marek: Elektromagnetizmus. Konkrétne práca Jamesa Clerka Maxwella. Jeho teória o elektromagnetických vlnách sa jednoducho nedala napasovať do starých mechanických modelov.

Natália: Ako to? V čom bol problém?

Marek: No, predstav si vlny na vode. Potrebujú vodu, aby sa šírili, však? Fyzici si mysleli, že aj elektromagnetické vlny, ako svetlo, potrebujú nejaké médium. Nazvali ho „kozmický éter“.

Natália: Éter... to znie dosť mysticky. Našli ho niekedy?

Marek: Vôbec nie! Urobili množstvo experimentov, aby ho zmerali, ale výsledky si navzájom odporovali. Vyzeralo to, že nič také ako éter neexistuje. To bol prvý veľký problém.

Natália: Dobre, takže žiadny éter. A bol tam ešte nejaký ďalší háčik?

Marek: Bol. A ešte väčší. Maxwellove rovnice menili svoj tvar v rôznych pohybujúcich sa sústavách. To bolo v rozpore s klasickým princípom relativity, podľa ktorého by mali byť fyzikálne zákony všade rovnaké.

Natália: Znie to ako slepá ulička. Kto to celé rozlúskol?

Marek: Jeden mladý úradník z patentového úradu! V roku 1905 uverejnil istý Albert Einstein článok, ktorý všetko zmenil. „O elektrodynamike pohybujúcich sa telies“.

Natália: A v ňom predstavil teóriu relativity?

Marek: Presne tak. Ukázal, že newtonovská mechanika nie je univerzálna. Platí pre bežné rýchlosti, ale pre objekty blížiace sa rýchlosti svetla... tam nastupuje Einstein.

Natália: Takže čas a priestor nie sú absolútne, ako si myslel Newton?

Marek: Vôbec nie. Podľa Einsteina sú relatívne. Závisia od rýchlosti pozorovateľa aj pozorovaného objektu. Je to šialené, ale funguje to.

Natália: Počkaj, spomaľ mi to. Čas a priestor sa menia podľa toho, ako rýchlo sa pohybujem? To znie ako sci-fi.

Marek: Ale je to tak. Tu je tá najzaujímavejšia časť... keď sa rýchlosť blíži rýchlosti svetla, ktorá je asi 300 000 kilometrov za sekundu, dejú sa zvláštne veci.

Natália: Aké veci?

Marek: Priestor sa v smere pohybu skracuje, hmotnosť objektu sa zväčšuje a... plynutie času sa spomaľuje.

Natália: Takže keby som letela v superrýchlej rakete, môj čas by plynul pomalšie ako tvoj tu na Zemi?

Marek: Presne tak! Keby si sa priblížila k rýchlosti svetla, tvoje hodinky by išli pomalšie. A pri samotnej rýchlosti svetla... čas by sa pre teba úplne zastavil.

Natália: Páni. Takže žiadne univerzálne tik-tak pre celý vesmír. Každý má svoj vlastný čas.

Marek: Presne. A to nás privádza k dôležitému bodu. Mnoho ľudí si myslí, že Einstein vyvrátil a nahradil Newtona. Ale to je zavádzajúce.

Natália: Ako to? Veď jeho teória hovorí niečo úplne iné.

Marek: Think of it this way... Einsteinova teória je širšia. Newtonova fyzika je v nej obsiahnutá ako špeciálny prípad.

Natália: Špeciálny prípad? Čo to znamená?

Marek: Znamená to, že ak do Einsteinových rovníc dosadíš rýchlosti, ktoré sú malé v porovnaní s rýchlosťou svetla – teda všetky rýchlosti v našom bežnom svete – dostaneš takmer presne Newtonove vzorce.

Natália: Aha! Takže Newton sa nemýlil, len jeho teória mala svoje limity. A my tie relativistické efekty v bežnom živote nevidíme, lebo sa pohybujeme príliš pomaly.

Marek: Presne tak! Preto môžeme stále úspešne používať klasickú fyziku na stavbu mostov alebo výpočet dráhy lopty. Je to skvelý príklad toho, ako veda napreduje – nová teória tú starú nevymaže, ale absorbuje ju a rozšíri jej platnosť.

Natália: Takže invarianty nám pomohli upratať v teórii relativity. Ale zdá sa, že Einsteinov prístup inšpiroval aj filozofov... a to dosť svojsky.

Marek: Presne tak, Natália. Dostávame sa k filozofii vedy a k takzvanému operacionalizmu. Všetko to pekne vystihuje výrok, ktorý sa pripisuje Lordovi Kelvinovi: „Ak môžete zmerať to, o čom hovoríte, a vyjadriť to v číslach, potom o tom niečo viete.“

Natália: A ak nie, tak je to len také... táranie?

Marek: V podstate áno. A na tejto myšlienke postavil celú filozofiu Percy Bridgmann. V roku 1927 prišiel s konceptom „operačnej definície“.

Natália: Operačná definícia? To znie... technicky. Čo to znamená?

Marek: Je to jednoduchšie, než to znie. Podľa Bridgmanna je pojem definovaný súborom meracích operácií. A tu prichádza ten háčik. Ak použiješ dva rôzne spôsoby merania, definuješ dva rôzne pojmy.

Natália: Počkaj, akože... dva rôzne pojmy? Daj príklad.

Marek: Super príklad je dĺžka. Ak meriaš dĺžku stola metrom, ktorý naň priložíš, je to jedna operácia. Ale ak meriaš dĺžku toho istého stola, ktorý okolo teba preletí obrovskou rýchlosťou...

Natália: ...čo by som asi nerobila...

Marek: Jasné. Ale ak by si to robila podľa Einsteinových postupov, bola by to úplne iná sada operácií. Podľa Bridgmanna to teda nie sú dve merania tej istej „dĺžky“, ale dve úplne odlišné vlastnosti. Zrazu kontrakcia dĺžok nedáva taký bolehlav.

Natália: Chápem. Takže to bol vlastne taký psychologický trik, ako stráviť teóriu relativity. Ale nešiel s tým trochu priďaleko?

Marek: A ako! Rozšíril to na všetko. Pýtal sa, ako vieme, že existujú stoly, oblaky alebo hviezdy. Jeho odpoveď? Lebo pojmy „stôl“ a „oblak“ sú pre nás užitočné. Prinášajú výsledky v našej skúsenosti. Takže... existujú.

Natália: Takže ja existujem, lebo som užitočná pre tento podcast?

Marek: Presne tak, si operatívne existujúca. Ale v extrémnej podobe je to nezmysel. Nikdy nezopakuješ meranie úplne presne, takže každé jedno meranie by definovalo nový pojem. Fyzika by nebola o svete, ale o tom, čo robia ľudia.

Natália: Rozumiem. Je to fascinujúca, aj keď trochu šmykľavá myšlienka. Marek, ďakujem ti. Dnes sme prebrali naozaj všetko od relativity až po filozofiu za ňou.

Marek: Rado sa stalo. Kľúčové je pamätať si, že veda je nástroj na pochopenie reality, ale aj samotný nástroj stojí za preskúmanie.

Natália: Presne tak. Takže, milí poslucháči, dúfame, že ste si dnešnú cestu fyzikou a filozofiou užili. To je od nás pre dnešok všetko. Majte sa krásne!

Marek: Dopočutia nabudúce!