Podcast o Existencializmus

Kapitoly

Pocit prázdnoty v online svete

Existencia predchádza esenciu

Prečo práve po vojne?

Sartre vs. Camus: Súboj titanov

Existencializmus na Slovensku

Kľúčoví hrdinovia na maturitu

Zhrnutie a odkaz

Odsúdení k slobode

Sartre a peklo tých druhých

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: Stalo sa ti už, že si len tak skroloval TikTokom alebo Instagramom, pozeral všetky tie dokonalé životy, dovolenky, úspechy... a zrazu si sa cítil úplne prázdny? Akoby si bol len divák v cudzom filme a celé ti to pripadalo tak trochu... absurdné?

Michal: Ten pocit odcudzenia a hľadania zmyslu v zdanlivo nezmyselnom svete... to je presne ten moment, kde sa dotýkaš jadra existencializmu. Nie je to len nejaká zaprášená filozofia z kníh. Je to pocit, ktorý zažívame aj dnes, možno viac ako kedykoľvek predtým.

Barbora: Vitajte pri Studyfi Podcast, kde si zložité témy z maturity vysvetlíme tak, aby ste ich naozaj pochopili. Takže, Michal, hovoríš, že keď sa cítim divne pri pohľade na sociálne siete, som v podstate filozof?

Michal: V istom zmysle áno! Kladieš si základné existenciálne otázky. Existencializmus totiž hovorí presne o tomto: o ľudskej existencii, slobode, zodpovednosti a často aj o pocitoch úzkosti a osamelosti v modernom svete.

Barbora: Dobre, poďme na tú najznámejšiu, ale aj najviac mätúcu vetu: „Existencia predchádza esenciu.“ Čo to preboha znamená v ľudskej reči?

Michal: Znie to zložito, ale predstav si to takto. Esencia je nejaký vopred daný plán alebo podstata. Napríklad nôž má esenciu—bol vyrobený s účelom krájať. Jeho účel existoval skôr, ako samotný nôž.

Barbora: Okej, to dáva zmysel. A človek?

Michal: No a existencialisti tvrdia, že človek sa rodí bez takéhoto plánu. Najprv proste len *existuješ* — si hodený do sveta. A až potom, svojimi rozhodnutiami, činmi a voľbami, si vytváraš svoju vlastnú esenciu, svoju podstatu. Ty sám definuješ, kým si.

Barbora: Takže nikto sa nenarodí ako hrdina alebo zbabelec... stáva sa ním až na základe svojich činov. To je tá „odsúdenosť k slobode“, o ktorej sa toľko hovorí?

Michal: Presne tak. Si slobodný si vybrať, ale zároveň si za tú voľbu plne zodpovedný. A to môže byť desivé. Je to obrovské bremeno, ktoré so sebou prináša úzkosť. Pretože sa nemôžeš na nič vyhovoriť. Ani na Boha, ani na osud, ani na spoločnosť.

Barbora: Tento smer zažil najväčší boom po druhej svetovej vojne. Prečo práve vtedy? Čo sa stalo, že ľudia zrazu potrebovali riešiť tieto otázky?

Michal: Predstav si svet po dvoch brutálnych svetových vojnách. Holokaust, atómové bomby... Všetky staré istoty, viera v pokrok, v rozum, v Boha, v nejaký vyšší poriadok — to všetko bolo v troskách. Svet sa zrazu javil ako chaotické a absurdné miesto.

Barbora: Takže ľudia sa ocitli v situácii, keď staré odpovede už nestačili. Museli si začať klásť úplne nové otázky.

Michal: Presne. A existencializmus im dal jazyk, ako o tom hovoriť. Filozofi ako Jean-Paul Sartre, Albert Camus a Simone de Beauvoir sa snažili nájsť nový základ pre ľudskú existenciu v tomto... nazvime to post-apokalyptickom svete. Ich diela boli hlasom generácie, ktorá prežila katastrofu a hľadala zmysel napriek všetkej tej absurdite.

Barbora: Keď sa povie existencializmus, každému napadnú dve mená: Sartre a Camus. Často sa hádžu do jedného vreca. Boli si naozaj takí podobní?

Michal: To je skvelá otázka, lebo v skutočnosti boli dosť rozdielni, hoci vychádzali z podobných pocitov. Obaja riešili absurditu sveta, slobodu a odcudzenie. Ale ich závery boli iné.

Barbora: V čom bol ten hlavný rozdiel?

Michal: Veľmi zjednodušene: Sartre, ako ateistický existencialista, hovoril, že ak svet nemá zmysel, musíme si ho sami aktívne vytvoriť. Musíme sa „angažovať“ — politicky, spoločensky — a dať svojej existencii zmysel cez činy. Peklo sú pre neho tí druhí, lebo nás svojím pohľadom obmedzujú.

Barbora: A Camus? Ten sa tuším ani sám za existencialistu nepovažoval.

Michal: Presne tak, on sa označoval za filozofa absurdity. Pre Camusa absurdita nie je niečo, čo treba prekonať, ale niečo, s čím treba žiť. Jeho riešením je „vzbura“. Nie revolúcia, ale osobná vzbura proti absurdite tým, že si ju uvedomíme, prijmeme ju, a napriek nej sa snažíme byť šťastní a solidárni. Ako ten jeho Sizyfos, ktorý večne tlačí balvan na kopec. Je to absurdné, ale v tom vedomom boji nachádza svoje šťastie.

Barbora: Takže Sartre je ten akčný hrdina, čo chce zmeniť svet, a Camus je ten filozof, čo si povie „je to celé blbosť, ale aj tak si to užijem“?

Michal: To je asi najlepšie zhrnutie, aké som kedy počul! Áno, presne tak. Sartrov hrdina Roquentin v diele *Hnus* cíti odpor k samotnej existencii a hľadá únik v umení. Camusov Meursault v *Cudzincovi* je k svetu ľahostajný a slobodu nachádza až v prijatí jeho absurdnej povahy.

Barbora: A čo my, Slováci? Mali sme tu nejaký silný existencialistický prúd ako vo Francúzsku? Alebo sme sa len tak prizerali?

Michal: Ako samostatný smer sa u nás nikdy nepresadil. Ale to neznamená, že by sa tie myšlienky v našej literatúre neobjavili. Práve naopak. Hovoríme skôr o „existenciálnych tendenciách“.

Barbora: Kde ich môžeme nájsť?

Michal: Hlavne u autorov, ktorí písali po druhej svetovej vojne alebo počas totality. Dominik Tatarka napríklad. Jeho boj jednotlivca proti tlaku moci, hľadanie vlastnej integrity v diele *Démon súhlasu*... to je čistý existencializmus v praxi.

Barbora: Čiže riešil tú zodpovednosť a voľbu v extrémnych podmienkach.

Michal: Presne. Alebo Alfonz Bednár a jeho román *Sklený vrch*. Postavy sa vyrovnávajú s minulosťou, s pocitmi viny, osamelosti, hľadajú zmysel. Dokonca aj v poézii Milana Rúfusa nájdeš existenciálne otázky o zmysle utrpenia a krehkosti života.

Barbora: Takže aj keď sme nemali vlastného Sartra, témy ako sloboda, zodpovednosť a hľadanie zmyslu v absurdnom systéme boli pre našich autorov veľmi živé.

Michal: Absolútne. Boli to pre nich každodenné otázky prežitia, nielen filozofické úvahy pri káve. A práve preto sú ich diela také silné a autentické.

Barbora: Dobre, poďme to spraviť super praktické pre maturantov. Keby si mal vybrať troch hrdinov, ktorých musí každý poznať, aby pochopil existencializmus, ktorí by to boli?

Michal: Určite číslo jedna: Meursault z Camusovho *Cudzinca*. Je to archetyp odcudzeného človeka, ktorý odmieta spoločenské pretvárky. Jeho ľahostajnosť k smrti matky, vražda Araba... a to jeho slávne „lebo svietilo slnko“... to je dokonalá ukážka absurdity.

Barbora: Súhlasím, toho si pamätá každý. Kto je druhý?

Michal: Antoine Roquentin zo Sartrovho *Hnusu*. On je zase príkladom tej existenciálnej úzkosti. Ten jeho pocit „hnusu“ je uvedomenie si, že veci aj on sám sú len tak, bez dôvodu, sú nadbytočné. Je to nepríjemné čítanie, ale geniálne to vystihuje ten pocit, o ktorom sme hovorili na začiatku.

Barbora: A tretí? Dajme tam niečo iné, možno nie priamo francúzske.

Michal: Tak potom Josef K. z Kafkovho *Procesu*. Hoci Kafka nebol existencialista, jeho dielo je ich veľkou inšpiráciou. Josef K., uväznený v absurdnom a nepochopiteľnom súdnom systéme, je dokonalým obrazom bezmocnosti a odcudzenia moderného človeka voči byrokratickej mašinérii. Ten pocit, že si len číslo v systéme, ktorému nerozumieš... to je veľmi existenciálne.

Barbora: Super. Takže ak si to zhrnieme: existencializmus nie je len filozofia, ale skôr reakcia na krízu zmyslu v 20. storočí. Hovorí nám, že sme slobodní, ale aj plne zodpovední za to, aký zmysel svojmu životu dáme.

Michal: Presne. Základná myšlienka je, že tvoj život nie je vopred napísaný scenár. Ty si autorom, režisérom aj hlavným hercom. A aj keď je svet okolo teba často absurdný a chaotický, práve v tej slobode voľby je tvoja ľudská dôstojnosť.

Barbora: A to je odkaz, ktorý je relevantný aj dnes, keď čelíme vlastným krízam a hľadáme svoje miesto vo svete. Myslím, že po tomto úvode sa už naši poslucháči nemusia báť, keď na maturite vytiahnu túto otázku.

Michal: Dúfam, že nie. A pamätajte, aj keď budete cítiť existenciálnu úzkosť, aspoň už viete, ako sa to odborne volá!

Barbora: Skvelý záver. Vďaka, Michal.

Barbora: A tým sa plynulo dostávame k našej poslednej veľkej téme pre dnešok — existencializmu. Priznám sa, toto znie dosť zložito a možno aj trochu depresívne.

Michal: Môže to tak pôsobiť, ale je to neuveriteľne fascinujúce. A vlastne aj veľmi aktuálne. Je to smer, ktorý sa pýta tie najzákladnejšie otázky o zmysle života.

Barbora: Dobre, tak aké sú tie hlavné znaky? Čo robí existencializmus existencializmom?

Michal: Kľúčové slová sú sloboda a zodpovednosť. Podľa existencialistov sme úplne slobodní vo svojich voľbách. Ale... je tu veľké ale.

Barbora: Vždy je nejaké ale, však?

Michal: Presne tak. S tou slobodou prichádza obrovská zodpovednosť za všetko, čo urobíme. Neexistuje žiadna vyššia moc, ktorá by nám povedala, čo je správne. Sme v tom sami.

Barbora: To znie... ťažko. Asi z toho pramení ten pocit úzkosti, o ktorom sa často hovorí.

Michal: Presne. Nie je to strach z pavúkov alebo z písomky. Je to ťaživý pocit z toho, že si uvedomuješ tú nekonečnú slobodu a zodpovednosť. Si doslova „odsúdený k slobode“.

Barbora: A k tomu sa pridáva pocit absurdity, že? Že svet nemá žiadny zmysel?

Michal: Áno, človek hľadá zmysel, ale vesmír mlčí. To je tá absurdita. A z nej vyplýva aj pocit odcudzenia a osamelosti, ktorý vidíme u mnohých postáv.

Barbora: Poďme ku konkrétnym menám. Kto je takým hlavným predstaviteľom?

Michal: Jednoznačne Jean-Paul Sartre. Francúzsky filozof a spisovateľ. Jeho základná myšlienka je, že „existencia predchádza esencii“. Najprv existujeme, a až potom si svojimi činmi definujeme, kým sme.

Barbora: A jeho najznámejšie diela, ktoré by si maturanti mali pamätať?

Michal: Určite román *Hnus*, kde hrdina prežíva znechutenie z holej existencie. Potom zbierka poviedok *Múr*, ktorá skúma hraničné situácie. A samozrejme dráma *Za zatvorenými dverami*.

Barbora: To je tá s tou slávnou vetou, však?

Michal: Presne. „Peklo sú tí druhí.“ Čo neznamená, že ostatní ľudia sú zlí, ale že sa neustále definujeme cez ich pohľady a súdy, a to nás môže uväzniť.

Barbora: Wow. Takže od idealizmu až po túto existenciálnu úzkosť, dnešná epizóda bola naozaj jazda literárnymi smermi. Zvládli sme toho naozaj veľa.

Michal: To áno. Ale dúfam, že sme ukázali, že literatúra nie sú len nudné knihy, ale živé myšlienky, ktoré sa týkajú aj nás dnes. Sloboda, zodpovednosť, láska, spoločnosť... všetko to tam je.

Barbora: Absolútne. Takže, to je od nás pre dnešok všetko. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Učte sa s nami aj nabudúce!

Michal: Majte sa pekne!