Podcast o Drevo: Štruktúra, vlastnosti a degradácia

Kapitoly

Úvod do moderného dreva

Prečo je drevo supermateriál

Výzvy a riešenia

Nielen stavby

Svet Ihličnanov: Tracheidy

Listnáče: Špecialisti v Akcii

Ešte Bližšie: Anatómia Bunkovej Steny

Stavebné kamene dreva

Lignín: Superlepidlo prírody

Keď sa drevo kazí

Súboj s teplom

Ako horí drevo?

Fázy zahrievania

Pyrolýza: Skutočný oheň

Tlejúce uhlie a popol

Fyzika v plameňoch

Tepelné vlastnosti dreva

Anatómia a hustota

Povrch a vlhkosť

Zhrnutie a záver

Přepis

Peter: Takže už dávno neplatí, že drevo je len na chatky a nábytok? Hovoríme o obrovských, viacposchodových budovách?

Viktória: Presne tak! A nielen to. Predstav si haly alebo mosty s rozpätím sto metrov... čisto z drevených konštrukcií. Dnes je to úplne bežné.

Peter: Sto metrov! To je neuveriteľné. Dobre, toto si musíme rozobrať. Počúvate Studyfi Podcast, jediný podcast, ktorý vám pomôže s prípravou na skúšky.

Viktória: Drevo zažíva obrovský boom, a to hlavne vďaka jeho vlastnostiam. Je pomerne pevné, ale zároveň ľahké. To je pre stavbárov ako sen.

Peter: Čiže ten pomer pevnosti a hmotnosti je kľúčový. A predpokladám, že sa s ním aj dobre pracuje, však?

Viktória: Áno, ľahko sa opracúva a spája. Plus má skvelé izolačné vlastnosti, tepelné aj zvukové. A čo je dôležité, vytvára pre človeka príjemnú mikroklímu.

Peter: A je to obnoviteľný zdroj! To je obrovské plus v dnešnej dobe. Pri správnom hospodárení nám lesy dorastajú.

Viktória: Samozrejme, nie je to dokonalé. Drevo má aj svoje, povedzme, nálady.

Peter: Nálady? Čo tým myslíš?

Viktória: Napríklad pohlcuje vlhkosť, čomu hovoríme hygroskopicita. A potom mení svoje rozmery – napúča alebo sa zosúša.

Peter: Aha, takže to treba pri stavbe zohľadniť. A čo tie ďalšie nálady?

Viktória: Ďalšou je anizotropia. Znie to zložito, ale v podstate to znamená, že jeho vlastnosti sú v rôznych smeroch odlišné. Pozdĺž vlákien je oveľa pevnejšie ako naprieč.

Peter: Rozumiem. Ale moderné technológie si s tým vedia poradiť, však?

Viktória: Presne tak. Dnes už nepoužívame len masívne drevo. Vyrábajú sa lepené lamelové nosníky, vrstvené dosky a rôzne kompozitné materiály, ktoré tieto nevýhody eliminujú a vlastnosti dreva ešte vylepšujú.

Peter: Takže okrem týchto obrovských konštrukcií, kde všade ešte drevo nájdeme?

Viktória: Och, všade! Od klasiky ako nábytok, cez hudobné nástroje, športové potreby, hračky, až po umelecké predmety. Dokonca sa stáva dôležitým zdrojom chemických surovín a energie, ako biomasa.

Peter: Fantastické. Je to naozaj všestranný materiál s obrovskou budúcnosťou. Poďme sa teraz pozrieť bližšie na jeho vnútornú štruktúru...

Peter: ...takže tie makroskopické vlastnosti, ktoré vidíme voľným okom, sú naozaj len špičkou ľadovca. Čo sa stane, keď sa na drevo pozrieme pod mikroskopom? Čo tam uvidíme?

Viktória: Výborná otázka, Peter! Keď sa ponoríme hlbšie, na takzvanú morfologickú úroveň, objavíme úplne nový svet. Svet jednotlivých buniek, ktoré tvoria to, čo vnímame ako drevo.

Peter: Dobre, tak poďme na to. Predpokladám, že bunky smreku a duba nebudú vyzerať rovnako, však?

Viktória: Presne tak. Sú tam obrovské rozdiely. Začnime s ihličnanmi, tie sú jednoduchšie. Ich štruktúra je tak trochu minimalistická. Až 90-95% ich objemu tvoria jediné bunky – tracheidy.

Peter: Tracheidy. To znie ako niečo z lekárskej drámy. Čo presne robia?

Viktória: No, sú to také multifunkčné bunky. Na jar, keď strom potrebuje veľa vody, vznikajú jarné tracheidy. Sú širšie a majú tenšie steny. Ich hlavnou úlohou je vodivosť – sú ako potrubie, ktoré ťahá vodu a živiny z koreňov až do koruny.

Peter: Aha, takže to sú vodovodné rúry stromu.

Viktória: Presne! Ale potom, v lete, keď rast nie je taký intenzívny, strom začne tvoriť letné tracheidy. Tieto sú užšie, ale majú oveľa hrubšie steny. Ich hlavnou úlohou je mechanická podpora. Sú to nosné stĺpy stromu.

Peter: Fascinujúce! Takže ten istý typ bunky plní dve úplne odlišné funkcie, len podľa toho, kedy v roku vznikne.

Viktória: A presne to vytvára letokruhy! Svetlá časť je jarné drevo s vodivými tracheidami a tmavá časť je letné drevo s tými pevnými. Je to vlastne záznam ročných období priamo v štruktúre dreva.

Peter: Dobre, a čo listnáče? Sú aj ony také jednoduché, alebo to skomplikovali?

Viktória: Tie si povedali: „Prečo by mala jedna bunka robiť všetko?“ a vsadili na špecializáciu. Pevnosť im dodávajú hlavne takzvané libriformné vlákna. Sú to extrémne hrubostenné bunky, ktoré sú tam čisto pre statiku.

Peter: Čiže majú špecializované nosné stĺpy. A čo vodovodné rúry?

Viktória: Na to majú cievy, odborne trachey. A tie sú naozaj zaujímavé, pretože ich usporiadanie delí listnáče do dvoch hlavných skupín. Na priereze ich vidíme ako malé dierky, póry.

Peter: A aké sú to skupiny?

Viktória: Prvá sú kruhovito-pórovité dreviny, ako napríklad dub alebo jaseň. Oni na jar vytvoria veľké cievy usporiadané do jedného kruhu, aby rýchlo naštartovali transport vody. Je to ako postaviť na začiatku sezóny jednu veľkú diaľnicu.

Peter: A tá druhá skupina?

Viktória: To sú roztrúseno-pórovité dreviny, ako buk, javor alebo lipa. Tie majú menšie cievy, ktoré sú rovnomerne roztrúsené po celom letokruhu. Namiesto jednej diaľnice majú hustú sieť menších ciest. A práve toto usporiadanie pórov dáva drevu jeho charakteristickú kresbu a textúru.

Peter: Takže keď sa pozriem na dubový a bukový stôl, rozdiel, ktorý vidím, je vlastne rozdiel v ich „inštalatérskom“ systéme?

Viktória: V podstate áno! Je to priamy dôsledok ich bunkovej architektúry. A tu je dôležitá vec: táto štruktúra nie je dôležitá len pre strom, ale aj pre nás, keď drevo ošetrujeme. Látky na ochranu dreva prenikajú práve cez tieto vodivé cesty.

Peter: Fíha. Takže sme sa dostali od stromu k bunkám. Dá sa ísť ešte hlbšie? Môžeme sa pozrieť priamo na stenu jednej takej bunky?

Viktória: Ale samozrejme! Vitaj na anatomickej úrovni. Bunková stena nie je len nejaká jednoduchá obálka. Je to zložitá, vrstvená štruktúra. Predstav si ju ako sendvič z viacerých vrstiev.

Peter: Aké vrstvy má ten sendvič?

Viktória: Úplne v strede, medzi dvoma bunkami, je stredná lamela. Funguje ako lepidlo, ktoré drží bunky pokope. Potom nasleduje primárna stena a nakoniec sekundárna stena, ktorá má dokonca tri vlastné podvrstvy – S1, S2 a S3.

Peter: To znie... poriadne komplikovane. Z čoho sú tie steny postavené?

Viktória: Je to kompozitný materiál, podobne ako železobetón. Kostru tvoria vlákna celulózy – to sú tie „železné prúty“, ktoré dávajú stene pevnosť v ťahu. A tieto vlákna sú zaliate v amorfnej hmote, v matrici.

Peter: A tá matrica je ten „betón“?

Viktória: Presne tak! Tvorí ju hlavne hemicelulóza a lignín. Lignín je úžasná látka. Pôsobí ako lepidlo a výstuž zároveň, dáva drevu pevnosť v tlaku a chráni ho pred rozkladom. Bez lignínu by bol strom len taká ohybná kopa celulózy.

Peter: A je lignín všade rovnako?

Viktória: Nie, a to je kľúčové! Najviac ho je práve v tej strednej lamele, v tom „lepidle“ medzi bunkami. Smerom dovnútra bunky, k lúmenu, jeho obsah klesá. Takže vonkajšok je tvrdý a odolný a vnútro flexibilnejšie.

Peter: Neuveriteľné. Taká zložitá architektúra v niečom takom malom ako je bunková stena. A predpokladám, že práve táto štruktúra a chemické zloženie nás privádza k ďalšej, ešte detailnejšej úrovni...

Viktória: Presne tak, Peter. Dostávame sa až na molekulárnu úroveň. Pozrieme sa na samotné molekuly celulózy, hemicelulózy a lignínu. Ale to už je téma, ktorá si zaslúži vlastnú kapitolu.

Peter: Takže to, ako sú tie vlákna usporiadané, nám dáva pevnosť. Ale čo je vo vnútri tých vlákien? Z čoho presne sa skladá drevo na chemickej úrovni?

Viktória: Výborná otázka, Peter. Keď sa na drevo pozrieme pod chemickým mikroskopom, je to vlastne fascinujúci koktail makromolekúl. Predstav si to ako stavbu.

Peter: Stavbu? Dobre, to znie zrozumiteľne. Kto sú hlavní stavitelia?

Viktória: Máme tri hlavné zložky, také polymérové superhviezdy, ktoré tvoria 90 až 97 percent dreva. Sú to celulóza, hemicelulózy a lignín.

Peter: Celulóza, to poznám. To je to, z čoho sa robí papier, nie?

Viktória: Presne tak! Celulóza je základná štruktúrna zložka. Je to ako oceľová výstuž v betóne – dlhé, pevné reťazce, ktoré dávajú bunkovej stene kostru a pevnosť. Tvorí asi 43 až 52 percent hmotnosti dreva.

Peter: A je veľmi stabilná, však? Nerozpustí sa len tak vo vode.

Viktória: Presne. Je extrémne odolná. To je dôvod, prečo drevo drží tvar. Potom tu máme hemicelulózy.

Peter: Hemicelulózy... znie to ako menej dôležitá verzia celulózy?

Viktória: Trochu áno. Sú to tiež polysacharidy, ale majú kratšie reťazce a sú menej organizované. Sú ako výplňový materiál medzi oceľovými prútmi celulózy. Tvoria 20 až 35 percent a sú chemicky menej odolné.

Peter: Dobre, takže máme oceľové prúty a výplň. Čo to všetko drží pokope? Betón?

Viktória: Presne! To je lignín! Lignín je úžasná, zložitá aromatická látka, ktorá všetko spája. Je to lepidlo aj spevňujúci faktor. Dodáva drevu pevnosť v tlaku a chráni ho pred mikroorganizmami.

Peter: Takže je to taký multifunkčný bodyguard bunky.

Viktória: To je skvelé prirovnanie! A je ho tam dosť, asi 20 až 30 percent. Najviac ho je v strednej lamele, čo je vrstva, ktorá spája jednotlivé bunky dohromady.

Peter: A okrem týchto troch hlavných zložiek? Čo je ten zvyšok?

Viktória: Ten zvyšok, tých 3 až 10 percent, voláme sprievodné alebo akcesorické zložky. Sú to rôzne organické a anorganické látky. Predstav si to ako... elektroinštaláciu a vodovodné rúry v našej stavbe.

Peter: Chápem. Nie sú hlavnou štruktúrou, ale majú svoju funkciu.

Viktória: Presne. Patria sem napríklad živice, tuky, fenoly, ale aj anorganické minerály. Tie po spálení dreva zostanú ako popol. Sú to hlavne draslík, vápnik a horčík.

Peter: Dobre, takže teraz poznáme zloženie. Ale vieme, že drevo nevydrží večne. Čo ho vlastne poškodzuje? Čo spôsobuje jeho degradáciu?

Viktória: To je obrovská téma. Faktory, ktoré drevo znehodnocujú, môžeme rozdeliť na dve hlavné skupiny: biotické a abiotické.

Peter: Biotické... to znie ako niečo živé.

Viktória: Áno. To sú mikroorganizmy ako baktérie, drevokazné huby, plesne, ale aj hmyz alebo dokonca vtáky a zver. Všetko živé, čo si na dreve rado pochutná alebo si v ňom urobí domov.

Peter: A abiotické sú teda tie neživé faktory?

Viktória: Presne tak. Sem patrí chemické poškodenie, napríklad kyselinami. Potom sú tu atmosférické vplyvy – voda, vlhkosť, zmeny teploty. A nakoniec jeden veľmi dôležitý faktor: teplo a oheň.

Peter: Poďme sa pozrieť na to teplo. Čo sa deje s drevom, keď ho zohrievame, ale ešte nehorí?

Viktória: To je proces, ktorý voláme termická degradácia. Je to vlastne súbor chemických reakcií, ktoré naštartuje tepelná energia. Tie väzby v polyméroch sa začnú... no, triasť a rozpadať.

Peter: Pri akej teplote sa to začína diať?

Viktória: Zaujímavé je, že do takých 66 stupňov Celzia sa nedeje v podstate nič. Aj do 110 stupňov sú zmeny zanedbateľné. Skutočná zábava sa začína až nad 150 stupňami.

Peter: A ktorá z tých troch hlavných zložiek to vzdá ako prvá?

Viktória: Ako prvé sa rozkladajú hemicelulózy. Sú najmenej stabilné. Ich rozklad prebieha v rozmedzí 170 až 240 stupňov. Sú to takí šprintéri v deštrukcii.

Peter: A čo naša pevná celulóza?

Viktória: Celulóza je maratónec. Je oveľa stabilnejšia. Mierny rozklad začína až okolo 250 stupňov, ale výrazne sa depolymerizuje, teda rozpadá na menšie časti, až pri teplotách nad 300 stupňov.

Peter: A čo náš bodyguard, lignín? Ten by mal vydržať najviac, nie?

Viktória: Presne tak! Lignín je termicky najstabilnejší. Jeho zložitá trojrozmerná štruktúra odoláva teplu veľmi dobre. Pri teplotách okolo 100 až 180 stupňov najskôr len zmäkne – stane sa plastickým. Jeho výrazný rozklad nastáva až pri 300 až 400 stupňoch, niekedy aj viac.

Peter: Takže poradie deštrukcie je: hemicelulózy, potom celulóza a nakoniec to vzdá húževnatý lignín. Fascinujúce. Každá zložka má svoj vlastný bod zlomu.

Viktória: Presne tak. A toto poradie rozkladu je kľúčové pre mnohé technologické procesy, ako je napríklad parenie dreva alebo výroba dreveného uhlia.

Peter: Rozumiem. Takže teplo je jeden veľký nepriateľ dreva. Ale čo tie biotické faktory? To ma naozaj zaujíma. Čo presne robia huby a hmyz s touto zložitou chemickou štruktúrou?

Peter: Takže táto zložitá štruktúra, o ktorej sme hovorili, určite ovplyvňuje aj to, ako drevo reaguje na oheň. Ako to vlastne je? Predstavujem si, že drevo jednoducho... vzbĺkne.

Viktória: To je bežná predstava, ale je to trochu zložitejšie. Drevo v skutočnosti nehorí priamo. Je to proces, ktorý má niekoľko fáz. Pevné materiály nereagujú len tak s kyslíkom.

Peter: Čiže to nie je len "škrtnem zápalkou a horí"?

Viktória: Presne tak. Všetko sa začína akumuláciou tepla. Predstav si, že drevo najprv musí "nabrať" dostatok energie, aby sa vôbec začalo niečo diať.

Peter: Dobre, takže aké sú tie fázy? Čo sa deje ako prvé?

Viktória: Prvá fáza je celkom nenápadná, pri teplotách okolo 80 až 120 stupňov Celzia. V tejto fáze sa drevo hlavne vysušuje. Uvoľňuje sa z neho voľná aj viazaná voda.

Peter: A to je dôležité, lebo suché drevo horí lepšie, však?

Viktória: Presne! Tým sušením sa zväčšuje jeho vnútorný povrch, ktorý je v kontakte so vzduchom. Takže je potom omnoho náchylnejšie na zapálenie. Maximálne trochu zhnedne a popraská na povrchu.

Peter: Takže zatiaľ žiadna dráma. Kedy sa to začína kaziť?

Viktória: Dráma prichádza v prvom stupni termickej degradácie, medzi 150 a 200 stupňami. Tu už drevo výrazne hnedne a začína strácať svoje mechanické vlastnosti, hlavne húževnatosť.

Peter: Už je slabšie, ale stále nehorí?

Viktória: Stále nie. Ešte sa neuvoľňuje dosť horľavých plynov. To je len taká predohra pred hlavným predstavením.

Peter: Dobre, som pripravený na hlavné predstavenie! Čo sa deje ďalej?

Viktória: Tu prichádza na rad pyrolýza! Toto je ten kľúčový proces, ktorý sa spúšťa nad 220 stupňov. Drevo sa začína chemicky rozkladať bez prístupu kyslíka.

Peter: A výsledkom je...?

Viktória: Výsledkom je tvorba horľavých plynov. Vodík, metán, oxid uhoľnatý a ďalšie. V podstate si predstav, že drevo začne "vypúšťať" plynné palivo.

Peter: Aha! A tieto plyny potom horia? To je ten plameň, ktorý vidíme?

Viktória: Bingo! Plameň nie je horiace drevo, ale horiace plyny, ktoré z dreva unikajú a miešajú sa so vzdušným kyslíkom. Je to vlastne plynový horák poháňaný drevom.

Peter: To úplne mení pohľad na vec! A čo zostane z toho dreva?

Viktória: Zostane drevné uhlie. A tento proces, pyrolýza, dramaticky ničí pevnosť dreva. Takže aj keď prvok ešte stojí, už môže byť extrémne slabý.

Peter: Dobre, takže máme plamene a drevené uhlie. A to uhlie potom len tak vyhasne?

Viktória: Kdeže. Keď teplota presiahne 350 stupňov, drevné uhlie začne horieť samo, ale bez plameňa. Tomu hovoríme tlenie. Len tak si potichu žeravie.

Peter: Ako uhlíky v grile, keď už plamene zhasnú.

Viktória: Presne tak! A toto tlenie uvoľňuje ďalšie teplo, ktoré poháňa pyrolýzu hlbších, ešte nezhorených vrstiev dreva. Je to sebestačný cyklus.

Peter: Zákerný cyklus, ak ti horí strecha nad hlavou.

Viktória: To rozhodne. A keď už uhlie dohorí, zostane len anorganický zvyšok – drevný popol. A to je koniec príbehu.

Peter: Takže toto je chémia horenia. Ale čo fyzikálne vlastnosti? Ovplyvňuje horenie napríklad to, či je drevo mokré alebo suché?

Viktória: A ako veľmi! Vlhkosť je obrovský faktor. Čím viac vody v dreve, tým ťažšie sa zapáli. Energia sa totiž najprv spotrebuje na odparenie tej vody.

Peter: Logické. Voda hasí oheň. Alebo ho aspoň odrádza.

Viktória: Áno, a vodná para navyše riedi tie horľavé plyny, takže sa ťažšie zapália. Ale pozor, má to aj háčik. Pri dlhom požiari je vlhkosť skôr negatívna.

Peter: Ako to?

Viktória: Lebo ako sa drevo rýchlo suší, vznikajú v ňom napätia a trhliny. Tým sa zväčšuje plocha vystavená ohňu a oheň postupuje rýchlejšie dovnútra.

Peter: Takže vlhkosť je na začiatku dobrý sluha, ale zlý pán.

Viktória: Krásne povedané! A samozrejme, záleží aj na tvare. Triesky horia lepšie ako masívny trám. Čím väčší povrch k objemu, tým rýchlejšie a ľahšie sa to zapáli.

Peter: A čo také veci ako tepelná vodivosť? Vždy som počul, že drevo je dobrý izolant.

Viktória: A je to pravda. Drevo vedie teplo veľmi slabo, a to je pri požiari jeho veľká výhoda. Táto vlastnosť spomaľuje prestup tepla do hlbších vrstiev.

Peter: Takže tá zuhoľnatená vrstva na povrchu vlastne chráni to, čo je pod ňou?

Viktória: Presne tak! Pôsobí ako ochranný štít. Spomaľuje horenie a umožňuje dreveným konštrukciám udržať si nosnosť oveľa dlhšie ako napríklad oceľovým.

Peter: To je prekvapivé. Čakal by som, že oceľ vydrží viac ako drevo.

Viktória: Oceľ síce nehorí, ale pri vysokých teplotách rýchlo stráca pevnosť a deformuje sa. Drevo horí predvídateľne a pomaly od povrchu. Preto sa s ním v protipožiarnej ochrane dá veľmi dobre počítať.

Peter: Fascinujúce. Takže drevo má v sebe zabudovaný taký... prirodzený spomaľovač horenia. A čo výhrevnosť? Koľko energie sa z neho vlastne uvoľní?

Viktória: Pre väčšinu našich drevín sa to pohybuje okolo hodnoty 18 megajoulov na kilogram sušiny. Je to celkom slušné množstvo energie, ktoré sa tam skrýva.

Peter: To teda je. A práve táto energia je základom pre ďalšie procesy, ktoré ovplyvňujú drevo, však? Mám na mysli napríklad jeho hydrotermickú úpravu.

Peter: Takže sme prebrali chemické zloženie, ale to predsa nemôže byť všetko. Čo ďalšie ovplyvňuje, ako drevo horí? Určite tam zohráva rolu aj jeho fyzikálna štruktúra, však?

Viktória: Presne tak, Peter. Poďme na to. Toto je naša posledná téma na dnes, tak si ju poďme užiť.

Peter: Super! Takže... štruktúra dreva?

Viktória: Kľúčová je anatomická stavba. Predstav si drevo ako sieť malých trubičiek, teda kapilár. Tie ovplyvňujú, ako sa dovnútra dostáva kyslík a ako von unikajú plynné produkty horenia.

Peter: Aha, takže to v podstate riadi celú logistiku ohňa, ak to tak môžem povedať.

Viktória: Presne tak. Táto stavba ovplyvňuje hlavne tú prvú fázu... zapálenie. A potom je tu hustota.

Peter: Áno! Intuitívne by som povedal, že ťažké, husté drevo ako dub horí inak ako ľahučká borovica.

Viktória: Máš pravdu. Hustejšie drevo sa zapáli ťažšie, pretože lepšie odvádza teplo z povrchu dovnútra materiálu. Ale pozor...

Peter: Už čakám nejaký chyták...

Viktória: Je to častý mýtus, že hustota je ten najdôležitejší faktor. V skutočnosti je dôležitejšie chemické zloženie. Napríklad dreviny s vyšším obsahom hemicelulóz sú horľavejšie, aj keď majú vyššiu hustotu.

Peter: Fascinujúce. A čo taký povrch? Záleží na tom, či je drevo hladko ohobľované alebo len nahrubo odpílené?

Viktória: Absolútne. Drsné povrchy sa zapália podstatne skôr ako tie hladké. Je to celé o prestupe tepla a o tom, ako ľahko sa plameň uchytí.

Peter: Logické. A posledný veľký hráč v tejto hre... voda. Mokré drevo v krbe asi veľkú parádu nespraví.

Viktória: To teda nie. Vlhkosť je kritická. A v dreve máme dva typy vody. Prvým je voda voľná, ktorá vypĺňa dutiny buniek. Tú si môžeš predstaviť, akoby si žmýkal špongiu.

Peter: Keby som bol silák.

Viktória: A potom je tu voda viazaná, tá je priamo v bunkových stenách. A tá musí preč ako prvá, aby sa drevo vôbec mohlo začať poriadne rozkladať teplom.

Peter: Takže, aby sme to celé zhrnuli na záver. Proces horenia dreva je zložitý tanec, ktorý diriguje jeho anatomická stavba, hustota — aj keď nie tak priamočiaro, ako si mnohí myslia —, drsnosť povrchu a, samozrejme, vlhkosť.

Viktória: Perfektné zhrnutie. Všetky tieto faktory hrajú spolu a vytvárajú konečný výsledok, ktorý vidíme ako oheň.

Peter: Skvelé. Viktória, opäť raz ti veľmi pekne ďakujem za úžasné a hlavne zrozumiteľné vysvetlenia. Dnes sme sa pozreli naozaj hlboko do tajov horenia dreva a verím, že to našim študentom pomôže.

Viktória: Rada som pomohla. Bola to zábava.

Peter: Aj pre mňa. A to je na dnes od nás všetko. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast a prajeme vám úspešný týždeň. Počujeme sa nabudúce. Ahojte.

Viktória: Ahojte.