Podcast o Dejiny umenia: Egypt a Slovensko

Kapitoly

Mýty a fakty o egyptskom umení

Sochárstvo – Pravidlá a výnimky

Amarnský štýl – Egyptská rebélia

Maľba a reliéf – Príbehy na stenách

Úžitkové umenie – Luxus pre večnosť

Umenie v službách národa

Architektúra starých slohov

Príchod moderny a génius z dreva

Hlinený poklad Habánov

Přepis

Šimon: Väčšina ľudí si myslí, že egyptské umenie je tisíce rokov rovnaké. Strnulé, bez emócií, proste nuda. Ale čo ak vám poviem, že na chvíľu sa všetko zmenilo a Egypťania tvorili sochy a maľby plné života a citu, ktoré by ste im nikdy nepripísali?

Tereza: Presne tak. A práve o týchto prekvapeniach sa dnes budeme baviť. Počúvate Studyfi Podcast.

Šimon: Takže to neboli len pyramídy a sfingy? Som zvedavý, Tereza.

Tereza: Ani zďaleka. Egyptské umenie je fascinujúci svet plný symbolov, pravidiel, ale aj prekvapivých odbočiek. Poďme na to.

Šimon: Dobre, začnime sochárstvom. Keď sa povie egyptská socha, predstavím si faraóna sediaceho na tróne, ruky na kolenách, a tvári sa... no, dosť vážne.

Tereza: To je presný opis! A má to svoj dôvod. Sochárstvo bolo hlavne v službách náboženstva a kultu panovníka. Sochy neboli len dekorácia, mali zabezpečiť večný život.

Šimon: Takže preto ten prísny výraz? Aby vydržali večnosť?

Tereza: Presne tak. Riadili sa tromi hlavnými princípmi. Prvý bol takzvaný koncepčný realizmus – nezobrazovali to, čo videli, ale to, čo o veci vedeli. A to najdôležitejšie.

Šimon: Znie to trochu komplikovane.

Tereza: Vôbec nie. Predstav si to takto: zobrazili postavu tak, aby boli vidieť všetky jej dôležité časti naraz. Trup spredu, hlava z profilu, ale oko zase spredu. Aby nič nechýbalo.

Šimon: Aha! Druhý princíp bol asi ten strnulý posed, však?

Tereza: Áno, to je zákon frontálneho zobrazenia. Postavy sú statické, symetrické, akoby pripravené na večnosť. A tretím je hieratická perspektíva.

Šimon: To znie ako niečo z hodiny geometrie.

Tereza: V podstate to znamená, že čím bola postava dôležitejšia, tým bola väčšia. Faraón bol obor, sluha trpaslík. Jednoduché a jasné.

Šimon: Rozumiem. A aké materiály používali na tieto večné sochy?

Tereza: Tie najtvrdšie kamene ako žula či čadič, ale aj maľovaný vápenec. A dokonca aj bronz, ako pri soche Pjopeja I. v životnej veľkosti.

Šimon: Spomínala si ale, že nebolo všetko len strnulé. Kedy prišla tá zmena?

Tereza: To bola revolúcia! Volá sa to amarnský štýl. Faraón Amenhotep IV., ktorý si zmenil meno na Achnaton, sa vzbúril proti starým bohom a zaviedol monoteizmus – kult boha Slnka, Atona.

Šimon: A to zmenilo umenie? Ako súvisí náboženstvo so štýlom sochy?

Tereza: Úplne. Zrazu sa upustilo od idealizácie. Achnaton sa nechal zobrazovať realisticky, s dlhou tvárou, plnými perami a bruškom. Dokonca vznikali intímne portréty jeho rodiny.

Šimon: Takže existujú sochy smejúceho sa faraóna?

Tereza: Smejúceho sa asi nie, ale uvoľneného určite. Najznámejším dielom z tohto obdobia je busta kráľovnej Nefertiti, ktorú vytvoril sochár Thutmosis. Považuje sa za jednu z najkrajších ženských hláv v dejinách umenia.

Šimon: Tú poznám! Je neuveriteľne živá. Takže tento štýl bol taký umelecký punk-rock starovekého Egypta?

Tereza: Perfektné prirovnanie! Žiaľ, po Achnatonovej smrti sa všetko vrátilo do starých, strnulých koľají. Ale táto krátka epizóda nám ukazuje, že egyptskí umelci vedeli byť aj iní.

Šimon: Poďme k maľbám. Tie si predstavujem hlavne v hrobkách. Aký bol ich účel?

Tereza: Veľmi podobný ako pri sochách. Mali zosnulému zabezpečiť všetko, čo mal na zemi, aj na druhom svete. Preto zobrazovali scény z jeho života – lov, hostiny, prácu na poliach.

Šimon: A platili tu tie isté pravidlá ako v sochárstve? Tá zvláštna perspektíva?

Tereza: Áno, hieratická perspektíva a skladanie postavy z rôznych pohľadov platili aj tu. Figúry sa komponovali do horizontálnych pásov, ako taký staroveký komiks.

Šimon: A technika? Ako maľovali na steny hrobiek?

Tereza: Používali temperovú maľbu alebo enkaustiku, čo je maľba horúcim voskom. Zaujímavé je, že farba len vypĺňala obrysovú kresbu. Ale dbali na detaily – napríklad perie vtákov v Nebamunovej hrobke je vykreslené až neuveriteľne precízne.

Šimon: A čo bežné predmety? Nábytok, šperky... to tiež tvorili s myšlienkou na posmrtný život?

Tereza: Rozhodne. Úžitkové umenie slúžilo vládnucej triede a kultu mŕtvych. V hrobkách sa našli úžasné kúsky. Stolári vynašli základné formy nábytku a pracovali s dyhou či preglejkami.

Šimon: Takže faraón mal v hrobke kompletnú obývačku?

Tereza: V podstate áno. A nielen to. Hrnčiari tvorili nádherné vázy, sklári vyrábali jemné fľaštičky. No a zlatníci… tí boli absolútni majstri.

Šimon: Povedz mi viac. Čo napríklad Tutanchamónova maska?

Tereza: To je vrchol ich umenia. Zlatníci zdokonalili techniky ako pozlacovanie, inkrustáciu, čo je vykladanie drahými kameňmi, alebo email. Šperky a predmety z Tutanchamónovej hrobky sú dôkazom neuveriteľnej remeselnej zručnosti.

Šimon: Takže zhrnuté, egyptské umenie bolo hlavne funkčné, nie dekoratívne. Slúžilo viere v posmrtný život a oslave bohov a panovníka.

Tereza: Presne tak. Ale ako sme videli, aj v tomto prísnom systéme sa našiel priestor na kreativitu a občasnú rebéliu. A práve to ho robí takým fascinujúcim.

Šimon: Skvelé. Mám pocit, že sa na tie strnulé postavy už nikdy nebudem pozerať rovnako. Poďme sa teraz pozrieť na ďalšiu veľkú civilizáciu.

Šimon: A týmto sme uzavreli kapitolu slovenskej literatúry... ale čo vizuálna stránka našej kultúry, Tereza? Ako to vyzeralo s umením?

Tereza: Tak to je skvelá nadväznosť, Šimon. Pretože umenie v 19. storočí bolo v podobne zložitej situácii ako literatúra. Vlastne ešte v zložitejšej.

Šimon: V čom presne? Neboli umelci?

Tereza: Umelci boli, ale chýbali inštitúcie. Na Slovensku neexistovala jediná umelecká škola. Kto chcel študovať, musel ísť do Viedne, Prahy či Mníchova. A celé storočie bolo poznačené bojom o národnú identitu.

Šimon: Takže umenie sa muselo podriadiť politike?

Tereza: Presne tak. Umelci často slúžili národným cieľom. Najmä v období štúrovcov. Predtým dominoval skôr taký meštiansky, útulný štýl zvaný biedermeier. Ale hlavná myšlienka bola podporiť národné obrodenie.

Šimon: Chápem. Takže ak neboli školy, kde sa to umenie vlastne tvorilo? Kde boli centrá?

Tereza: Tu je tá zaujímavá časť. Mali sme vlastne dve oddelené scény. Na východe, na Spiši a v Košiciach, prekvitalo umenie vďaka bohatým mešťanom. Tam vznikali nádherné portréty, ako napríklad od Jozefa Czauczika. Boli viac napojení na európske trendy.

Šimon: A tá druhá scéna?

Tereza: To boli práve umelci štúrovskej generácie. Napríklad Peter Michal Bohúň. On bol majster v portrétovaní národných buditeľov. Jeho slávny obraz Jána Francisciho ako kapitána dobrovoľníkov je toho dokonalým príkladom. Detailne maľoval kroje, tváre... to bola jeho misia.

Šimon: Dobre, to bolo maliarstvo. A čo budovy? Keď sa prechádzam po slovenských mestách, vidím veľa stavieb, čo vyzerajú staro, ale nie sú až tak... staré.

Tereza: To je presne ono! Tomu sa hovorí historizmus. V 19. storočí bola obrovská móda napodobňovať staré slohy. Neogotika, neorománsky štýl, neorenesancia...

Šimon: Znie to trochu ako kopírovanie. Neboli žiadne nové nápady?

Tereza: Bol to trend v celej Európe. Vezmi si Bojnický zámok. Jeho dnešná podoba je výsledkom neogotickej prestavby grófom Pálffym. Alebo Smolenický zámok. Čistá romantika a napodobňovanie stredoveku.

Šimon: A čo tie snahy „očistiť“ pamiatky? Počul som o tom.

Tereza: Áno, pamiatkarsky purizmus. Snaha vrátiť pamiatky do ich pôvodnej, „čistej“ gotickej alebo románskej podoby. Často sa ale pri tom viac zbúralo, ako zachránilo. Napríklad Dóm svätého Martina v Bratislave dostal tú svoju typickú neogotickú vežu práve počas takejto úpravy.

Šimon: Dobre, takže kedy konečne prišiel zlom? Kedy sa slovenské umenie nadýchlo a začalo byť... no, modernejšie?

Tereza: V poslednej štvrtine storočia. Vtedy k nám konečne dorazili vplyvy realizmu a impresionizmu. A mali sme tu niekoľko skutočných hviezd.

Šimon: Sem s nimi!

Tereza: Tak napríklad Dominik Skutecký. Pôsobil v Banskej Bystrici a jeho obraz *Trh v Banskej Bystrici* je plný svetla a života. A potom... Ladislav Medňanský. To bol maliar svetového formátu, ovplyvnený francúzskou barbizonskou školou.

Šimon: Čo maľoval on?

Tereza: Náladové krajiny. Hmly, západy slnka, tulákov, Rómov... Jeho diela majú neskutočnú, až magickú atmosféru. A potom prišla secesia. Vlnité línie, rastlinné ornamenty... a jeden génius.

Šimon: Kto?

Tereza: Dušan Jurkovič! Architekt, ktorého volali „básnik dreva“. Dokázal geniálne spojiť secesiu s prvkami slovenskej ľudovej architektúry. Jeho stavby na Pustevniach alebo Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle, to je proste nádhera.

Šimon: Keď hovoríme o ľudovej architektúre, nemôžeme obísť keramiku. Počul som o akejsi špeciálnej... habánskej?

Tereza: Áno, habáni! To boli novokrstenci, ktorých v 16. storočí vyhnali z Nemecka a Švajčiarska. Usadili sa na západnom Slovensku a priniesli k nám techniku fajansy a majoliky. Boli to špičkoví remeselníci.

Šimon: Čím bola ich keramika výnimočná?

Tereza: Krásnymi farbami – žltou, modrou, zelenou a fialovou. Zaujímavé je, že červenú mali zakázanú. A zdobili ju kvetmi, zvieratami či biblickými výjavmi. Centrá mali v Sobotišti či Dechticiach.

Šimon: A čo sa s nimi stalo?

Tereza: Postupne splynuli s miestnym obyvateľstvom, ale ich remeslo prežilo. Tradíciu prebrali dielne v Stupave či Modre. A z tohto prostredia vzišli aj majstri ako Ferdiš Kostka alebo Ignác Bizmayer, obaja národní umelci.

Šimon: Takže od portrétov pre národ, cez napodobňovanie hradov až po svetových maliarov a ľudovú keramiku... Bol to teda poriadne nabitý a pestrý čas.

Tereza: Presne tak. Bolo to storočie hľadania sa, ale položilo základy pre všetko moderné umenie, ktoré na Slovensku v 20. storočí vzniklo. A tým sme na konci nielen tejto témy, ale aj nášho dnešného podcastu.

Šimon: Veru tak. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vás to bavilo rovnako ako nás. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Majte sa krásne!

Tereza: Dopočutia nabudúce!