Dejiny stredovekej Európy

Vitajte pri rozbore Dejín stredovekej Európy, s dôrazom na anglickú monarchiu a jej turbulentné obdobie plné vnútorných reforiem, mocenských bojov a medzinárodných konfliktov. Tento článok vám pomôže pochopiť kľúčové postavy, rozhodujúce udalosti a trvalý odkaz, ktorý formoval stredoveké Anglicko a ovplyvnil celú Európu. Pripravte sa na podrobný prehľad, ktorý vám pomôže nielen pri štúdiu, ale aj pri príprave na maturitu či skúšky, pokrývajúci Dejiny stredovekej Európy rozbor a Dejiny stredovekej Európy shrnutí.

Rané Dejiny stredovekej Európy: Konsolidácia Moci a Cirkevné Spory (12.-13. storočie)

Henrich II. a Vzťah Koruny s Cirkvou

Po nástupe na trón sa Henrich II. snažil upevniť svoju moc v Anglicku. Najprv sa zameral na kontrolu nad šľachtou, ktorá počas anarchie kráľa Štefana stavala pevnosti bez povolenia. Kráľ nariadil zbúranie týchto stavieb a zaviedol pravidelný výber daní, pričom šerifovia sa mu zodpovedali. Henrich II. mal ambície aj vo vzťahu k cirkvi, no narazil na odpor canterburského arcibiskupa Tomáša Becketa.

Pôvodné nezhody medzi Becketom, kráľovým kancelárom a neskôr arcibiskupom, a kráľom sa týkali majetkov arcidiecézy, daní a tzv. privilegia fori, ktorá oslobodzovala klerikov od svetských súdov. Situácia vyvrcholila v roku 1164 vydaním Claredonských konštitúcií, ktorými kráľ chcel upraviť vzťahy medzi svetskou a duchovnou mocou. Tomáš Becket konštitúcie odmietal a bránil práva cirkvi, paradoxne bez plnej podpory pápeža, ktorý si nechcel pohnevať anglického kráľa v boji proti Fridrichovi I. Barbarossovi. Hoci Becket ústne súhlasil, neskôr kráľ ho obvinil zo sprenevery. Arcibiskup tajne opustil Anglicko a našiel útočisko u francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. Po šiestich rokoch exilu sa Becket vrátil do Anglicka a v roku 1170 bol zavraždený v katedrále v Canterbury rytiermi, ktorí verili, že plnia kráľovu vôľu.

Pápež uvalil na Anglicko interdikt a exkomunikoval kráľa. Henrich II. musel vykonať pokánie. V roku 1172 v Avranches dospeli obe strany ku kompromisu: anglický kráľ mohol vplývať na voľbu biskupov a opátov a počas neobsadených úradov si privlastňovať príjmy. Cirkev si zachovala kontrolu nad súdnymi procesmi s klerikmi a právo odvolať sa do Ríma.

Reformy Súdneho Systému a Správy

Henrich II. významne zreformoval aj súdny systém. Zriadil general eyres, špeciálne komisie cestujúcich kráľovských sudcov. Zaviedol využívanie porotného súdu (grand assize ako žalobca, petty assize ako rozhodca o oprávnenosti obvinenia) a písomných predvolaní (writs) v civilných aj trestnoprávnych kauzách. Tieto zmeny znamenali počiatky common law ako všeobecného právneho systému v Anglicku. Zreorganizoval aj správu kráľovských financií, pričom centrálne orgány ako finančný úrad (exchequer) sa trvalo usídlili vo Westminsteri. Ostatní vysokí kráľovskí úradníci ako kancelár či justiciar naďalej putovali s kráľom.

Ján Bezzemok a Magna Carta

Po smrti Richarda I. Levie srdce v roku 1199 nastúpil na trón Ján Bezzemok. Jeho legitimita bola spochybnená Artúrom, synom Richardovho staršieho brata. Francúzsky kráľ Filip II. sa snažil presadiť Artúra, ale Anglicko a Normandia podporili Jána. Ján uzavrel s Filipom dohodu, získal hold za kontinentálne dŕžavy a Artúra uznal za bretónskeho vojvodu.

Jánov sobáš s Izabelou z Angoulême, ktorá bola zasnúbená s grófom Hugom z Lusignanu, viedol k sporu. Ján odmietol predvolanie na francúzsky kráľovský dvor, čo viedlo k odňatiu všetkých francúzskych lén. Francúzi zaútočili na Normandiu. Artúr zomrel v Rouene za nevysvetlených okolností, z čoho bol obviňovaný Ján, čo vyvolalo protianglické povstania. Filip II. v roku 1204 dobyl Normandiu, Anjou, Maine a Touraine, čím Angličania stratili väčšinu plantagenetovských dŕžav na kontinente.

Strata dŕžav a spor s pápežom Inocentom III. o voľbu arcibiskupa z Canterbury, Štefana Langtona, oslabili Jánovo postavenie. Pápež uvalil na Anglicko interdikt a kráľa exkomunikoval. Ján nakoniec v roku 1213 akceptoval Langtona a zveril svoje kráľovstvo pod ochranu pápeža.

Po urovnaní sporu s cirkvou sa Ján pokúsil obnoviť dŕžavy spojenectvom s rímsko-nemeckým cisárom Otom IV. a grófmi z Boulogne a Flámska. Plánovaný útok na Francúzov však zlyhal, keď Jánov postup zastavil francúzsky následník Ľudovít a spojenecké sily prehrali v bitke pri Bouvines v roku 1214. Táto prehra mala pre Jána katastrofálne následky.

Veľká listina slobôd (Magna Carta Libertatum)

Anglickí baróni, nespokojní s Jánovým zneužívaním súdneho systému a porušovaním práv, sformulovali svoje požiadavky do tzv. Unknown Charter, inšpirovaného korunovačnou listinou Henricha I. a zákonmi Eduarda Vyznávača. Žiadali rešpektovanie práv a slobôd každého slobodného človeka. Kráľ najprv odmietol vyjednávať. Keď sa k ozbrojeným barónom pridal aj Londýn, Ján bol v júni 1215 nútený potvrdiť Veľkú listinu slobôd (Magna Carta Libertatum) v Runnymede.

Tento stredoveký dokument obmedzil moc panovníka, ktorý sa stal subjektom práva. Stanovil podmienky výberu daní ako scutagium a chránil práva dedičov a vdov. Najdôležitejšia pre právny systém bola klauzula o zákaze uväzniť a skonfiškovať majetok slobodného muža bez zákonného rozsudku. Kontroverzná bola bezpečnostná klauzula, ktorá umožnila komisii 25 barónov skonfiškovať kráľovské majetky v prípade porušenia listiny. Ján však požiadal pápeža o anulovanie listiny, čo sa aj stalo. Baróni sa opäť vzbúrili a pozvali francúzskeho korunného princa Ľudovíta na anglický trón. Ján náhle zomrel na dyzentériu v roku 1216. Jeho deväťročný syn Henrich III. nastúpil na trón. Poradcovia mladého kráľa vydali Veľkú listinu znova, ale už bez kontroverznej barónskej komisie.

Henrich III. a Parlament

Henrich III. sa snažil získať späť Normandiu a Akvitániu, ale napriek komplikovanej situácii vo Francúzsku sa mu to nepodarilo. V Parížskej zmluve v roku 1258 sa formálne vzdal Normandie, Anjou, Maine, Touraine a Poitou, ponechajúc si len časť Akvitánie (Guyenne/Gaskonsko) ako léno od francúzskeho kráľa. Táto zmluva však nejasnými hranicami a právomocami vytvárala podhubie pre budúce spory.

Henrich III. bol kritizovaný pre vplyv cudzincov na kráľovskom dvore, najmä príbuzných jeho manželky Eleonóry Provensalskej a jeho nevlastných súrodencov. Tieto faktory viedli k rastúcej nespokojnosti anglickej šľachty. Počas Henrichovej vlády začal parlament hrať dôležitú úlohu. Prvýkrát sa spomínal v roku 1236, pričom pôvodne sa skladal z členov kráľovskej rady a slúžil na schvaľovanie daní. Postupne sa do neho volili rytieri (knights) a reprezentanti miest (burgesses).

Oxfordské a Westminsterské Provízie

Na zasadnutí parlamentu v Oxforde v roku 1258, pôvodne kvôli situácii vo Walese, predniesla šľachtická opozícia pod vedením Šimona z Montfortu, grófa z Leicestru, požiadavky na zmeny v spôsobe vládnutia. V Oxfordských províziách (Provisions of Oxford) požadovali vyhnanie cudzincov z dôležitých postov, vytvorenie novej 15-člennej rady na kontrolu kráľovských príjmov a úradníkov, a pravidelné zasadnutia parlamentu. Kráľ musel súhlasiť.

Keďže reforma prebiehala pomaly, parlament vydal v roku 1259 Westminsterské provízie (Provisions of Westminster), ktoré ďalej upravovali kontrolu súdnych inštitúcií a šerifov. Henrich III. sa však nechcel uspokojiť s obmedzením svojich práv a obrátil sa na pápeža, aby ho zbavil prísahy. Neskôr požiadal francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. o sprostredkovanie. Ľudovít v roku 1264 rozhodol v prospech anglického kráľa (Dit d´Amiens), čo viedlo k druhej barónskej vojne.

Kráľovská armáda bola porazená Šimonom z Montfortu v bitke pri Lewes v roku 1264 a kráľ so synom Eduardom boli zajatí. Montfort síce pokračoval v zmenách, ale jeho ambície ho pripravili o podporu. Kráľov syn Eduard unikol zo zajatia a spojil sa s grófom z Gloucestru. Napriek zvolaniu montfortovského parlamentu, kde boli prvýkrát zastúpení aj predstavitelia miest, Montfortovo postavenie oslablo. Kráľova strana zvíťazila v bitke pri Eveshame v roku 1265, kde Šimon z Montfortu zahynul.

Po víťazstve kráľ Henrich III. pôvodne požadoval exil a konfiškáciu majetkov vzbúrencov. Neskôr v roku 1266 zmiernil tresty, umožnil odkúpenie majetkov a v roku 1267 boli prijaté prepracované Westminsterské provízie v podobe Štatútov z Malborough (Statutes of Malborough). V tom istom roku uzavrel Henrich III. s waleským princom Llywelynom zmluvu z Montgomery, čím uznal princa z Walesu pred zložením vazalskej prísahy. Problém s Walesom však zdedil jeho nástupca Eduard I.

Eduard I.: Konsolidácia Moci a Vznik Anglickej Identity (13. storočie)

Nástup Eduarda I. a Spôsob Vládnutia

Eduard I. nastúpil na trón po smrti svojho otca Henricha III. v roku 1272. Po návrate z križiackej výpravy, na ktorú sa vydal s francúzskym kráľom Ľudovítom IX., bol korunovaný v roku 1274. Eduard sa rozhodol posilniť puto medzi kráľom a poddanými zistením, ako kráľovskí a miestni úradníci vykonávajú svoju prácu. Vyslal komisárov, ktorí zaznamenávali informácie do Hundred Rolls. Výsledky prezentoval v parlamente vo Westminsteri v roku 1275 a podnikol prvé kroky k náprave. Eduard aktívne využíval parlament a vydával štatúty na úpravu pozemkového vlastníctva, verejného poriadku a platenia dlhov. Parlament mu schvaľoval dane a clá, ktoré potreboval na vedenie častých vojen.

Podmanenie Walesu

Rodinné spory princa Llywelyna s bratmi dali Eduardovi zámienku na vojenské ťaženie. V roku 1276 Angličania zaútočili a Llywelyn sa v roku 1277 vzdal, podpísali zmluvu z Abercrombie. Eduard I. následne vybudoval reťazec anglických pevností (Flint, Rhuddlan, Aberystwyth a Built). Systém narúšania waleskej správy anglickými úradníkmi viedol k novej vzbure v roku 1282, ktorá bola potlačená a Llywelyn a jeho brat Dávid boli zabití. Eduard zrušil pôvodný waleský administratívny systém a zaviedol anglické common law. V roku 1301 udelil titul princa z Walesu svojmu synovi Eduardovi II., čím založil tradíciu pre následníka trónu.

Vznik Modelového Parlamentu a Vzťahy so Škótskom

V súvislosti s nepokojmi vo Walese zvolal Eduard v roku 1295 zasadnutie parlamentu, ktorý bol neskôr nazvaný Model Parliament. Bol výnimočný zastúpením všetkých relevantných sociálnych skupín kráľovstva: biskupov, opátov, zástupcov kapitúl a duchovenstva, dvoch rytierov za každý shire a dvoch zástupcov za každé mesto. Zástupcovia nižšej šľachty a miest mali od roku 1295 plné hlasovacie právo.

Eduard využil následnícku krízu v Škótsku po smrti kráľa Alexandra III. v roku 1286. Vybral si Jána Balliola za kráľa, ktorého považoval za ovládateľnejšieho než Róberta Brucea. Po korunovácii v roku 1292 však Ján Balliol odmietol Eduardovo zasahovanie do škótskych záležitostí a vojenskú pomoc proti Francúzom. Škóti vytvorili 12-člennú radu a potvrdili Auld Alliance s Filipom IV. Francúzskym v roku 1295 s cieľom spolupracovať proti anglickým útokom.

Eduard reagoval vpádom do Škótska v roku 1296, zosadil Jána Balliola a odniesol korunovačný kameň Stone of destiny do Westminsteru. Angličania systematicky obsadzovali krajinu, čo viedlo k vzburám. V bitke pri Stirlingu v roku 1297 zvíťazili Škóti pod vedením Viliama Wallacea a Andreja Moraya. Moray podľahol zraneniam a Wallace pokračoval v boji. Jeho ťaženie bolo zastavené porážkou pri Falkirku v roku 1298. Škóti sa vyhýbali priamym stretom pre početnú prevahu Angličanov. Viliam Wallace bol v roku 1305 zajatý a popravený.

Róbert Bruce, ktorý v roku 1306 zabil predstaviteľa rodu Comynovcov, sa rozhodol zasvätiť život boju za nezávislosť Škótska. Napriek stratám v rodine pokračoval v boji taktikou prepadov. V roku 1307 zomrel Eduard I. na výprave proti Škótom, jeho nástupca Eduard II. riešenie škótskej otázky odložil.

Vzťahy s Francúzskom pod Eduardom I.

Eduard I. sa snažil posilniť postavenie v Gaskonsku, ale musel akceptovať právomoci francúzskeho kráľa. V roku 1294 Filip IV. využil angažovanosť Angličanov v Škótsku a skonfiškoval Gaskonsko. Eduard musel rozdeľovať pozornosť a financie medzi Škótsko a Francúzsko. Hľadal spojencov vo Flámsku, hroziac embargom na anglickú vlnu. Po prekročení flámskych hraníc Francúzmi v roku 1297 požiadal flámsky gróf Guy de Dampierre o anglickú pomoc, ktorá však dorazila neskoro. Eduard bol nútený uzavrieť prímerie s Filipom IV.

Mierová zmluva s Angličanmi bola uzavretá v Paríži v máji 1303, pod vplyvom obavy Francúzov z podpory Flámska po ich porážke pri Kortrijku v roku 1302. Súčasťou zmluvy bol sobáš medzi následníkom Eduardom II. a Filipovou dcérou Izabelou.

Krízy a Boje o Moc (14. storočie)

Eduard II. a Barónska Opozícia

Eduard I. zanechal svojmu synovi Eduardovi II. ťaživé dedičstvo: nedokončený konflikt so Škótskom, problémy s Francúzmi, obrovské dlhy a nespokojnú šľachtu. Eduard II. sa obklopil obľúbencami ako Piers Gaveston a Hugh Despenser mladší, ktorým udeľoval priazeň a vysoké funkcie. Ich nízky pôvod vyvolával nevôľu medzi vysokou šľachtou. Toto uprednostňovanie obľúbencov významne poškodilo kráľov vzťah so šľachtou a politické smerovanie krajiny.

Opozícia voči Eduardovi II. silnela, najmä pre neschopnosť riešiť dlhy a financovať vojnu proti Škótom. Na zasadnutí parlamentu v roku 1310 predložila barónska opozícia návrhy na reformu financií a spôsobu vládnutia v podobe tzv. Ordinances. Kráľ bol nútený súhlasiť, no jeho vládnutie sa zásadne nezmenilo.

Bitka pri Bannockburne a Zosadenie Eduarda II.

Eduard II. chcel vyvážiť neúspechy na domácej scéne víťazstvom v Škótsku. Robert Bruce upevnil svoju pozíciu a začal napádať pohraničie. V júni 1314 sa anglická a škótska armáda stretli v bitke pri Bannockburne. Škóti pod vedením Roberta Brucea rozdrvili Angličanov, pričom Eduard utiekol z bojiska. Paradoxne, ani toto víťazstvo definitívne nerozhodlo o nezávislosti Škótska.

Porážka v Škótsku nezlepšila kráľovo postavenie. Do jeho priazne sa dostali Despenserovci, proti ktorým sa v roku 1321 spojili Marcher Lords s kráľovým bratrancom Tomášom, grófom z Lancasteru. Kráľ reagoval konfiškáciami, vyhnanstvami a popravami. Roger Mortimer, jeden zo zajatých Marcher Lords, utiekol do Francúzska.

Eduard II. čelil aj problémom s Francúzskom. Po smrti Filipa IV. sa na francúzskom tróne vystriedali traja jeho švagrovia. Eduard odmietal zložiť vazalskú prísahu za Akvitániu. V roku 1324 Karol IV. skonfiškoval vojvodstvo. Eduard poslal svoju manželku Izabelu vyriešiť problém s bratom, francúzskym kráľom. Bol dosiahnutý kompromis, v ktorom sa Izabelin a Eduardov syn Eduard stal novým akvitánskym vojvodom, no to problém nevyriešilo, pretože nový vojvoda by bol tiež vazalom francúzskeho kráľa. Navyše Francúzi si nárokovali právo menovať úradníkov vo vojvodstve.

Kráľovná Izabela využila pobyt vo Francúzsku na zorganizovanie odporu proti manželovi. Našla spojenca a milenca v Rogerovi Mortimerovi. S podporou grófa z Hainaultu (cena: sobáš jeho dcéry Filipy s budúcim Eduardom III.) sa vylodili v Anglicku. V januári 1327 parlament rozhodol o zosadení Eduarda II. Kráľ sa 25. januára 1327 dobrovoľne vzdal trónu v prospech svojho syna Eduarda. Bol internovaný na hrade Berkley, kde pravdepodobne zomrel za nevyjasnených okolností.

Eduard III. a Vznik Storočnej Vojny

Po zosadení otca nastúpil na trón Eduard III. (1327 – 1377), no skutočnú moc mali jeho matka Izabela a Roger Mortimer. Mortimer bol v roku 1330 zajatý a popravený Eduardom, ktorý sa ujal samostatnej vlády.

Eduard III. zdedil po otcovi nevyriešenú situáciu v Škótsku. V roku 1328 bola podpísaná zmluva z Northamptonu (Turpis pax), ktorá uznávala nezávislosť Škótska. Po smrti Roberta Brucea si na trón robil nárok Eduard Balliol, syn zosadeného Jána Balliola, a požiadal Eduarda III. o podporu. Eduard III. zrušil zmluvu z Northamptonu a v roku 1333 zvíťazil nad Škótmi v bitke pri Halidon Hille. Dávid, syn Roberta Brucea, utiekol do Francúzska. Eduard Balliol nebol schopný udržať trón bez anglickej vojenskej prítomnosti. Dávid sa vrátil do Škótska v roku 1341, bol však zajatý v bitke pri Neville's Cross v roku 1346 a strávil desať rokov v anglickom väzení. Zmluva z Berwicku v roku 1357 stanovila výšku jeho výkupného, no neriešila anglicko-škótske vzťahy.

Keď v roku 1328 zomrel francúzsky kráľ Karol IV., Eduard nemal veľa možností zabrániť výberu Filipa VI. za nového kráľa. V roku 1329 uznal Filipa VI. za kráľa a v roku 1331 zložil tzv. ligium hommagium za Akvitániu. Francúzi však naďalej zasahovali do vojvodstva a požadovali návrat Dávida, škótskeho kráľa. Angličania dospeli k záveru, že jediným spôsobom, ako ochrániť vojvodstvo, je získať ho celé vojenskou cestou a pretrhať feudálne putá. V máji 1337 Filip VI. nariadil konfiškáciu Akvitánie. Eduard III. odvolal svoju vazalskú prísahu. Pôvodný teritoriálny spor sa v roku 1340 zmenil na dynastický, keď Eduard III. pridal do svojho erbu symbol francúzskeho kráľovstva (zlaté ľalie na modrom pozadí).

Storočná Vojna: Prvá Fáza

Anglická flotila zlikvidovala francúzsko-katalánsku flotilu v Sluys v roku 1340, ale k ďalším významným stretom nedošlo. Smrť bretónskeho vojvodu Jána III. v roku 1341 umožnila Angličanom pokračovať vo vojenskom ťažení, čím sa rozpútala vojna o bretónske dedičstvo (1341 – 1364). V lete 1346 podnikol Eduard III. výpravu (chévauchée) do Normandie, ktorú ukončil víťazstvom v bitke pri Kreščaku (26. 8. 1346) a obsadením Calais, ktoré sa na vyše 200 rokov stalo vstupnou bránou anglického tovaru na kontinent.

Vypuknutie morovej epidémie (čiernej smrti) v roku 1348 utlmilo vojenské aktivity. Epidémia výrazne znížila počet obyvateľstva, najmä na juhu Anglicka. To viedlo k vyšším mzdám a predaju pôdy roľníkom, čo dopomohlo k vymiznutiu nevoľníctva. Parlament schválil nariadenia o maximálnych cenách a mzdách (Ordinances of Labores 1349, Statute of Laborers 1351), ale tie neboli účinné.

V roku 1355 následník trónu, Eduard Čierny princ, zaútočil na juh Francúzska. Angličania zvíťazili v bitke pri Poitiers (19. 9. 1356), kde zajali francúzskeho kráľa Jána II. Požadovali obrovské výkupné a rozsiahle územia (pôvodnú Plantagenetovskú ríšu, vrátane Normandie, Anjou, Touraine, Ponthieu a Calais). Francúzi odmietli. Eduard III. podnikol ďalšiu výpravu v rokoch 1359-1360. V marci 1360 boli dohodnuté podmienky mieru: znížené výkupné za kráľa a odovzdanie Akvitánie, Ponthieu a Calais pod anglickú správu v plnej suverenite. Eduard III. sa mal vzdať nárokov na francúzsku korunu. Mierová zmluva podpísaná v máji 1360 v Brétigny oficiálne ukončila prvú fázu vojny.

Neschopnosť naplniť ustanovenia zmluvy viedla k obnoveniu vojny v roku 1369. Angličania stratili väčšinu získaných území, zostalo im len oklieštené územie Guyenne a pás okolo Bordeaux a Bayonne, plus základne v Calais, Cherbourgu a Breste. Na začiatku 70. rokov 14. storočia nebola situácia v Anglicku priaznivá pre dôsledky moru a vysoké vojenské náklady. Starnúci a chorý kráľ bol terčom zneužívania moci niektorými šľachticmi. Parlament v roku 1376 odstránil túto skupinku z dvora. Po smrti Eduardovho najstaršieho syna bol za následníka menovaný Richard, syn Eduarda Čierneho princa. Eduard III. zomrel a na trón nastúpil jeho 10-ročný vnuk Richard II.

Richard II. a Spory s Barónmi

Za nedospelého Richarda II. (1377 – 1399) dominoval v regentskej rade kráľov strýko Ján z Gentu. Ten sa snažil vyriešiť finančnú situáciu zavedením dane z hlavy (poll tax). V roku 1381 vypuklo Roľnícke povstanie (Peasant´s Revolt) pod vedením Wata Tylera. Richard II. sa s povstalcami stretol, no následné násilnosti v Smithfielde viedli k zabitiu Wata Tylera a potlačeniu povstania. V tomto období pôsobil aj reformátor Ján Viklef, ktorý kritizoval bohatstvo a korupciu cirkvi.

Richard II. sa obklopil obľúbencami ako Michael de La Pole a Robert de Vere, ktorým udeľoval dôležité funkcie a šľachtické tituly, čo vyvolávalo nevôľu. Na zasadaní Wonderful Parliament v roku 1386 musel kráľ súhlasiť s vytvorením 12-člennej komisie na kontrolu jeho úradníkov. Richard sa neskôr pokúsil zvrátiť toto rozhodnutie. Hlavní predstavitelia opozície (Lords Appellants), vrátane kráľovho strýka vojvodu z Gloucestru a bratranca Henricha Bolingbroka, porazili kráľovskú armádu v bitke pri Radcot Bridge v decembri 1387. V Merciless Parliament v roku 1388 opozícia útočila na kráľových ľudí, popravovala ich, konfiškovala majetky a posielala do exilu.

Richard bol kritizovaný aj za mierovú politiku voči Francúzsku. V roku 1396 bolo podpísané prímerie na 28 rokov. Richardova prvá manželka, dcéra Karola IV., zomrela bez dediča. Súčasťou rokovaní s Francúzmi bol aj sobáš s mladou Izabelou, dcérou Karola VI.

Zosadenie Richarda II. a Nástup Lancasterovcov

Richard sa rozhodol pomstiť Lords Appellants. Dal zatknúť a popraviť grófa z Arundelu, gróf z Warwicku zomrel vo vyhnanstve a vojvoda z Gloucestru za nevyjasnených okolností. Richard II. zmenil doživotné vyhnanstvo svojho bratranca Henricha Bolingbroka (syna Jána z Gentu) a nariadil konfiškáciu lancasterovského vojvodstva. Toto už bolo pre šľachtu priveľa.

Využijúc Richardovu neprítomnosť, Henrich Bolingbroke s pomocou Francúzov zorganizoval inváziu do Walesu v roku 1399. Oficiálne žiadal dedičstvo po otcovi, v skutočnosti však plánoval zosadiť kráľa. Richard bol chytený, uväznený a donútený k abdikácii. Vo februári 1400 zomrel za nevyjasnených okolností na hrade Pontefract.

Henrich Bolingbroke bol korunovaný za kráľa Henricha IV. (1399 – 1413). Jeho nárok na trón bol problematický, pretože bol synom tretieho potomka Eduarda III., pričom väčší nárok mali potomkovia druhého syna Lionela z Antverp. Henrich sa odvolával na právo krvi po Henrichovi III. Jeho vládu poznačila otázka legitimity. Richardovu neagresívnu politiku voči Francúzsku nezmenil. V roku 1400 vypukla vzbura vo Walese vedená Owenom Glendowerom, ku ktorej sa pridal aj Henrichov priateľ Harry Hotspur. Dôležitú úlohu v bojoch zohral dedič trónu, budúci Henrich V., ktorý si vybudoval vojenské zručnosti a vernú skupinu spolubojovníkov.

Storočná Vojna: Druhá Fáza a Vojna Ruží (15. storočie)

Henrich V. a Víťazstvá vo Francúzsku

Henrich V. (1413 – 1422) sa rozhodol vyriešiť otázku legitimity obnovením bojov vo Francúzsku, ktoré sa zmietalo v občianskej vojne medzi Burgunďanmi a Armagnakovcami a psychickou chorobou Karola VI. Po predstieraných rokovaniach sa Henrich V. v auguste 1415 vylodil v Normandii. Dobyl Harfleur, ale choroby viedli k pochodu na Calais. Francúzska armáda ich prenasledovala, čo viedlo k bitke pri Azincourte (25. 10. 1415), kde anglickí lukostrelci zdecimovali francúzsku rytiersku jazdu.

Henrich V. systematicky dobýval francúzske územia, začínajúc Normandiou (1417 – 1419). Vražda burgundského vojvodu Jána Nebojácneho v roku 1419 priviedla do anglického tábora Filipa Burgundského. V roku 1420 bola v Troyes uzavretá zmluva, ktorá vydedila dauphina Karola, dohodla sobáš Henricha V. s francúzskou princeznou Katarínou a Henrich V. mal získať francúzsku korunu pre seba a svojich dedičov, čím by vytvoril spojené kráľovstvo Anglicka a Francúzska. Tieto plány prekazila predčasná smrť Henricha V. v roku 1422, dva mesiace pred smrťou Karola VI.

Henrich VI., Jana z Arku a Strata Francúzskych Území

Henrich V. zanechal niekoľkomesačného syna Henricha VI. Jeho brat Ján, vojvoda z Bedfordu, sa stal regentom Lancasterovského Francúzska. Druhý brat, Humphrey, vojvoda z Gloucestru, sa neúspešne pokúsil získať kontrolu nad regentskou radou, kde dôležitú protiváhu tvorili Beaufortovci. V prvých rokoch sa Angličanom darilo udržiavať vojenskú prevahu (víťazstvá pri Cravante 1423 a Verneuil 1424) a spoluprácu s Burgunďanmi.

Na ovládnutie celého územia sa Angličania museli dostať za rieku Loiru. V roku 1428 začali obliehať Orléans. Mesto sa nepodarilo dobyť vďaka pomoci francúzskych kapitánov a vojska pod vedením Jany z Arku, ktorá Angličanov v máji 1429 prinútila ustúpiť. Jana dosiahla korunováciu Karola VII. v Remeši v júli 1429, čím sa potvrdilo jeho legitímne postavenie francúzskeho kráľa. Hoci vojvoda z Bedfordu zorganizoval v roku 1431 korunováciu svojho synovca Henricha VI. za francúzskeho kráľa v Paríži, situácia sa začala obracať proti Angličanom. Nepomohlo ani upálenie Jany z Arku ako kacírky v roku 1431.

Angličania potrebovali peniaze na vojenské akcie, čo viedlo k vysokým daniam v Normandii a lokálnym vzburám. Zhoršili sa aj vzťahy s Filipom Burgundským, ktorý bol nespokojný s prerozdelením území a neposkytoval dostatočnú vojenskú pomoc. V roku 1434 navrhol mierové rokovania v Arrase. Anglická delegácia viedla kardinál Henrich Beaufort, ale jej návrh bol odmietnutý. Angličania opustili rokovania a Filip Burgundský uznal Karola VII. za svojho lénneho pána, čím Angličania stratili svojho najdôležitejšieho spojenca.

Po smrti Bedforda sa narušila štruktúra velenia v Normandii. Richard, vojvoda z Yorku, bol v roku 1440 menovaný veliteľom na 5 rokov, no mal obmedzené možnosti udržať provinciu. Beaufortovci obnovili rokovania s Francúzmi. V roku 1444 bolo v Tours uzavreté prímerie na 22 mesiacov a dohodnutý sobáš Henricha VI. s Margarétou z Anjou. Tajná klauzula dohody odstúpila Francúzom grófstvo Maine. Vojenské operácie sa obnovili až v roku 1449. Francúzi sa dôkladne pripravili, zatiaľ čo Angličania nič neurobili. Richard z Yorku odišiel späť do Anglicka. Nový veliteľ Edmund Beaufort, vojvoda zo Somersetu, dorazil do Normandie v roku 1448, no chýbali mu peniaze na armádu a obranné pozície. Francúzi systematicky dobývali Normandiu, pričom anglická obrana nebola pripravená. Anglická pomoc bola zlikvidovaná pri Formigny (14. – 15. 4. 1450). Posledný padol Cherbourg (12. 8. 1450).

Strata Normandie viedla k zásadnej kritike vlády Henricha VI. Cieľom kritiky nebol kráľ, ale jeho dvor, najmä Viliam de La Pole, vojvoda zo Suffolku. Bol obviňovaný zo straty Normandie. Richard, vojvoda z Yorku, ktorého Suffolk odvolal z postu veliteľa Normandie a poslal do Írska, požadoval jeho zodpovednosť. Na zasadnutí parlamentu v roku 1450 bol Suffolk obvinený z velezrady. Kráľ zasiahol v jeho prospech a poslal ho do exilu, no Suffolk bol zavraždený na lodi.

Vojna Ruží (1455-1487)

V roku 1451 vstúpili Francúzi do Bordeaux, ale obyvateľstvo sa obrátilo na Henricha VI. so žiadosťou o pomoc. Angličania poslali posily a Bordeaux sa Angličanom otvorilo. Francúzi mesto dobyli po druhý raz. V bitke pri Castillone (17. 7. 1453) boli anglické jednotky porazené a Bordeaux sa vzdalo 19. októbra 1453. Správa o porážke anglického vojska pri Castillone pravdepodobne spôsobila, že Henrich VI. upadol do katatonického stavu a nebol schopný vládnuť vyše 15 mesiacov. Vojvoda z Yorku sa snažil využiť kráľovu neschopnosť a odstrániť vojvodu zo Somersetu. Pozíciu Yorka oslabilo narodenie Henrichovho syna Eduarda v októbri 1453, no kráľovná Margaréta neuspela v snahe získať pozíciu regentky.

Ani vojvoda z Yorku neuskutočnil svoje plány. Kráľ Henrich VI. sa vo februári 1455 znova ujal vlády, vrátil Edmundovi Beaufortovi postavenie a odvolal Yorkových prívržencov. Plány na podrobenie Yorkovcov viedli Richarda z Yorku k sile. Spoločne s Richardom Nevillom, grófom zo Salisbury a jeho synom, grófom z Warwicku, zhromaždili armádu. V prvej bitke pri St. Albans (22. 5. 1455) padli kráľovi obľúbenci, vojvoda zo Somersetu a gróf z Northumberlandu. Ich synovia a dedičia sa spojili s kráľovnou Margarétou proti Yorkovcom.

Kráľovo mentálne zdravie bolo nestabilné. Kráľovná Margaréta a nový vojvoda zo Somersetu sa snažili blokovať snahy Yorkovcov. Pokus o verejné zblíženie (Loveday, 25. 3. 1458) zlyhal. Kráľovná Margaréta pripravovala obvinenie Yorkistov z velezrady. Yorkisti zhromažďovali vojsko. Gróf zo Salisbury porazil časť lancasterskej armády pri Blore Heath (23. 9. 1459). Zvyšok Lancasterovcov obliehal hrad Ludlow, sídlo Richarda z Yorku. Vojvoda z Yorku unikol do Írska, zatiaľ čo grófi zo Salisbury a Warwicku sa stiahli do Calais.

Na zasadnutí parlamentu v Coventry v novembri 1459 kráľovná Margaréta vyhlásila Richarda, vojvodu z Yorku, jeho dvoch starších synov a ďalších prívržencov za rebelov a zradcov, čím prišli o majetky. To prinútilo Yorkistov k boju. Gróf z Warwicku a Eduard, gróf z March (syn Richarda z Yorku), pripravovali invázne jednotky v Calais.

Yorkistická armáda pod vedením grófov z Warwicku a March sa stretla s kráľovskou armádou pri Northamptone (10. 7. 1460), kde zvíťazili a zajali kráľa. Parlament vo Westminsteri zrušil rozhodnutie z Coventry a vrátil obvineným majetky. Richard z Yorku oficiálne vzniesol požiadavky na anglickú korunu, odvolávajúc sa na dedičné práva po matke, ktorá bola potomkom Lionela z Antverp, druhého syna Eduarda III., zatiaľ čo Henrich VI. pochádzal od tretieho syna Jána z Gentu. Parlament odmietol Henricha VI. zosadiť, ale prijal kompromis: Richard z Yorku sa stal lordom protektorom do konca Henrichovho života, a jeho nároky na korunu boli uznané (Act of Accord), čo znamenalo, že kráľov syn Eduard, princ z Walesu, o korunu prišiel. Richard z Yorku opustil Londýn, aby eliminoval lancasterovskú armádu kráľovnej Margaréty, no v bitke pri Wakefielde (30. 12. 1460) utrpel katastrofálnu porážku. Zomrel vojvoda z Yorku a jeho syn gróf z Ruthlandu.

Odveta nasledovala rýchlo. Gróf z Warwicku zhromaždil vojsko v Londýne a Richardov najstarší syn Eduard, nový vojvoda z Yorku, získal mužov z walesko-anglického pohraničia. Eduardova armáda zvíťazila v bitke pri Mortimer's Cross (2. 2. 1461) nad lancasterovskou armádou Jaspera Tudora. Gróf z Warwicku prehral druhú bitku pri St. Albans (17. 2. 1461), pričom stratil kráľa Henricha VI. Kráľovná Margaréta sa stiahla s kráľom na sever. Eduard a gróf z Warwicku triumfálne vstúpili do Londýna. 4. marca 1461 sa Eduard nechal vyhlásiť za anglického kráľa Eduarda IV., argumentujúc porušením Act of Accord Lancasterovcami. Svoje nároky potvrdil víťazstvom v bitke pri Towtone (29. 3. 1461), najkrvavejšej bitke Vojny ruží, a bol korunovaný vo Westminsterskom opátstve. Kráľovná Margaréta s Henrichom našli útočisko v Škótsku.

Eduard IV. a Zahraničná Politika

Eduard IV. sa snažil o uznanie legitímnosti svojej vlády aj v zahraničí. Gróf z Warwicku, ktorý podporoval spoluprácu s Francúzskom, chcel dohodnúť sobáš kráľa s príbuznou francúzskeho panovníka Ľudovíta XI. Eduard IV. však v roku 1464 prekvapil vyhlásením, že je už niekoľko týždňov ženatý s Alžbetou Woodvillovou, vdovou po lancasterovskom bojovníkovi. Toto bolo šokom pre Warwicka a narušilo ich vzťahy. Warwickov vplyv začal klesať s príchodom kráľovninej rozvetvenej rodiny Woodvillových, ktorí získavali dôležité funkcie na dvore.

Eduard IV. sa prikláňal k priateľským vzťahom s burgundským vojvodom, zatiaľ čo Warwick preferoval Francúzsko. V roku 1466 sa začali rokovania o sobáši Eduardovej sestry Margaréty s budúcim burgundským vojvodom Karolom Smelým. Francúzsky kráľ sa obával anglicko-burgundskej aliancie. Nakoniec sa sobáš uskutočnil a Eduard podpísal spojeneckú zmluvu s Karolom Smelým.

Gróf z Warwicku, nespokojný s vplyvom Woodvillovcov, podporoval politické ambície kráľovho mladšieho brata Juraja, vojvodu z Clarence. Warwick chcel oženiť Juraja so svojou staršou dcérou, s čím kráľ nesúhlasil. Svadba sa napriek tomu konala tajne v Calais. Warwick sa so zaťom vylodili v Anglicku, tiahli na Londýn, popravili prívržencov Woodvillovcov a Eduarda IV. zajali. Kráľ bol prepustený pod podmienkou súhlasu so zmenami. Keď vypuklo lancasterovské povstanie v Lincolnshire, Warwick z obavy pred kráľom opustil Anglicko a zamieril do Francúzska.

S pomocou francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. sa gróf z Warwicku dohodol s kráľovnou Margarétou v Angers na znovu dosadení Henricha VI. na anglický trón. Cena bola sobáš Warwickovej mladšej dcéry s princom z Walesu. Pre túto schopnosť dosadiť svojho kandidáta na trón bol Warwick nazývaný The Kingmaker. Invázia Warwicka v roku 1470 bola úspešná. Eduard IV. musel opustiť Britské ostrovy a Henrich VI. bol znovu korunovaný.

S podporou Burgunďanov sa Eduard IV. vrátil do Anglicka. Jeho brat vojvoda z Clarence sa pridal na jeho stranu. V bitke pri Barnete (14. 4. 1471) prišiel Richard Neville o život. V tom istom čase priplávala do Anglicka kráľovná Margaréta so synom Eduardom. V boji pri Tewkesbury (4. 5. 1471) prišiel o život dedič Henricha VI., princ z Walesu. Eduard IV. sa víťazne vrátil do Londýna a v tú istú noc zomrel Henrich VI. za neobjasnených okolností. Eduardovo víťazstvo bolo úplné.

Richard III. a Koniec Vojny Ruží

Po náhlej smrti Eduarda IV. v apríli 1483 mal nastúpiť na trón jeho syn Eduard V. Najmladší brat Eduarda IV., Richard, sa však zmocnil koruny. Parlamentom si nechal potvrdiť nelegitímnosť nárokov svojich synovcov na trón. Tým stratil podporu väčšiny Yorkistov. Eduard V. a jeho mladší brat Richard zmizli v londýnskom Toweri za záhadných okolností. V roku 1483 vypukla proti Richardovi vzbura pod vedením Henricha Stafforda, vojvodu z Buckinghamu, ktorý si tiež robil nárok na trón. Sprisahanie bolo odhalené a Buckingham popravený.

Na sprisahaní proti Richardovi III. spolupracovali Alžbeta Woodvillová a Margaréta Beaufortová, ktoré podporovali Margarétinho syna Henricha Tudora. Henrich Tudor bol posledným pokrvným príbuzným posledného lancasterovského kráľa Henricha VI. a jeho teoretický nárok pochádzal z rodu Beaufortovcov, legitimizovaných potomkov kráľa Henricha IV., hoci Henrich IV. ich parlamentným rozhodnutím vylúčil z následníctva. Dohoda žien bola založená na sľube sobáša Henricha Tudora s najstaršou dcérou Eduarda IV., Alžbetou Yorkovou.

Situáciu Richarda III. skomplikovala smrť jeho dediča Eduarda a neskôr aj manželky, kráľovnej Anny. Richard nadviazal rokovania s bretónskym vojvodom Františkom, aby sa zmocnil Henricha, preto musel Henrich utiecť do Francúzska. S pomocou francúzskych peňazí sa Henrich v auguste 1485 vylodil na waleskom pobreží. Richardove vojská boli porazené v bitke pri Bosworthe (22. 8. 1485). Kľúčovú úlohu pri Henrichovom víťazstve zohral Viliam Stanley, ktorý sa v rozhodujúcom momente pridal na Henrichovu stranu. Nástup Henricha VII. znamenal koniec Vojny ruží a začiatok Tudorovskej dynastie.

Záver: Kľúčové postavy a Témy stredovekej Európy

Dejiny stredovekej Európy v Anglicku boli obdobím neustálych zmien, konsolidácie moci, právnych reforiem a dynastických bojov. Od silných monarchov ako Henrich II. a Eduard I., ktorí formovali common law a parlament, cez krízové vlády Jána Bezzemka a Eduarda II., ktoré viedli k vzniku Magny Carty a zosadeniam kráľov, až po vyčerpávajúce konflikty Storočnej vojny a Vojny ruží, ktoré definovali celú éru. Postavy ako Tomáš Becket, Šimon z Montfortu, Jana z Arku, Richard Neville (The Kingmaker) a Henrich Tudor sú neoddeliteľnou súčasťou tejto bohatej histórie, ktorá položila základy moderného Anglicka a ovplyvnila celú Európu.

Často kladené otázky o Dejinách stredovekej Európy

Aké boli hlavné príčiny sporov medzi anglickými kráľmi a cirkvou v stredoveku?

Hlavné príčiny sporov sa týkali právomocí, majetkov a súdnej jurisdikcie. Králi ako Henrich II. sa snažili obmedziť privilégium cirkevných súdov (privilegia fori) a presadiť kráľovské právo nad duchovenstvom, čo často viedlo k otvoreným konfliktom s arcibiskupmi a pápežom. Králi tiež chceli vplývať na voľbu biskupov a opátov.

Čo je to Magna Carta a prečo je dôležitá v dejinách Anglicka?

Magna Carta Libertatum (Veľká listina slobôd) je stredoveký dokument z roku 1215, ktorý obmedzil moc anglického panovníka Jána Bezzemka a stanovil, že kráľ je podriadený zákonu. Je dôležitá, pretože položila základ pre ústavné právo, právny štát a ľudské práva tým, že chránila práva slobodných ľudí pred svojvôľou panovníka a zaviedla koncept zákonného procesu.

Aké boli dôsledky Storočnej vojny pre Anglicko a Francúzsko?

Storočná vojna (1337-1453) viedla k obrovským hospodárskym a ľudským stratám pre obe krajiny. Pre Anglicko znamenala stratu takmer všetkých kontinentálnych dŕžav, s výnimkou Calais, čo viedlo k posilneniu anglickej identity a zameraniu na námornú moc. Pre Francúzsko to znamenalo zjednotenie pod silnou monarchiou a vybudovanie národnej identity. Vojna taktiež urýchlila zánik nevoľníctva v Anglicku a posilnila pozíciu parlamentu, ktorý bol potrebný na schvaľovanie financií na vojnu.

Kto bol Roger Mortimer a akú úlohu zohral v anglickej politike?

Roger Mortimer bol anglický šľachtic, ktorý sa stal milencom kráľovnej Izabely, manželky Eduarda II. Zohral kľúčovú úlohu v sprisahaní proti kráľovi Eduardovi II., viedol inváziu do Anglicka a bol zodpovedný za jeho zosadenie v roku 1327. Po zosadení kráľa spravoval krajinu spolu s kráľovnou Izabelou za neplnoletého Eduarda III., no jeho moc trvala krátko, keďže bol v roku 1330 zajatý a popravený mladým kráľom Eduardom III. Bol výraznou postavou barónskej opozície proti kráľovským obľúbencom.

Čo je to Vojna ruží a aké dynastie v nej bojovali?

Vojna ruží (1455-1487) bol séria občianskych vojen v Anglicku o anglický trón. Bojovali v nej dve hlavné vetvy kráľovského rodu Plantagenetovcov: Lancasterovci (ich symbolom bola červená ruža) a Yorkovci (symbolizovala ich biela ruža). Konflikt sa skončil víťazstvom Henricha Tudora, ktorý založil Tudorovú dynastiu a zjednotil obe rody sobášom s Alžbetou Yorkovou.