Podcast o Dejiny psychológie

Kapitoly

Čo prezradí lebka?

Filozofia a evolúcia

Telo a jeho signály

Mapa mozgu

Ako zmerať pocit?

Zakladatelia psychológie

Osobné náboženstvo

Experimenty pre vedu

Pravda, ktorá funguje

Čo je dôležitejšie?

Čo hovorí veda

Přepis

Nina: Predstavte si, že je rok 1800. Bolí vás hlava a máte pocit, že ste na všetko zábudlivý. Idete k vychýrenému lekárovi, no ten namiesto stetoskopu vytiahne... posuvné meradlo. Začne vám prechádzať prstami po lebke, mračí sa a hovorí: „Hmm, áno, vaša hrčka pamäti je akosi málo vyvinutá.“

Michal: Znie to ako scéna z komédie, ale pre Franza Josepha Galla a jeho frenológiu to bola seriózna veda. Veril, že tvar našej lebky odráža našu osobnosť a schopnosti. Toto bol jeden z prvých, aj keď poriadne bizarných, pokusov zmapovať ľudskú myseľ.

Nina: A presne o týchto začiatkoch sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Michal: Presne tak. Dnes sa pozrieme na to, ako sa z filozofických debát a merania hrčiek na hlave stala psychológia vedou, ako ju poznáme dnes.

Nina: Dobre, Michal, tak ako sa to celé začalo? Prečo práve v 19. storočí nastal ten zlom a psychológia sa osamostatnila?

Michal: Skvelá otázka. Bolo to ako dokonalá búrka. Spojili sa tri veci: rozvoj neurológie, fyziológie a hlavne... nový spôsob myslenia. Tým myslím filozofický pozitivizmus.

Nina: Pozitivizmus. To znie... pozitívne.

Michal: V podstate áno. Jeho zakladateľ, Auguste Comte, povedal: dosť bolo špekulácií o duši. Veda sa má zaoberať len tým, čo vieme pozorovať, merať a dokázať. Chcel exaktné dáta, experimenty. Žiadne dohady.

Nina: Takže preč s metafyzikou a poďme do laboratória?

Michal: Presne! Comte bol vtipný v tom, že psychológiu samotnú kritizoval. Povedal, že myseľ nemôže skúmať samú seba. To je ako keby sa oko snažilo vidieť samo seba bez zrkadla. Navrhoval, aby sme ju skúmali cez biológiu a sociológiu.

Nina: To je paradox. Kritizoval ju, ale vlastne jej pomohol nastaviť prísne pravidlá.

Michal: Áno. A potom prišiel Herbert Spencer s myšlienkou evolúcie vo všetkom. Tvrdil, že tak ako sa vyvíjajú organizmy, vyvíja sa aj naša myseľ a spoločnosť. Všetko ide od jednoduchého k zložitejšiemu. Diferenciácia a integrácia, ako to nazval.

Nina: Čo to presne znamená?

Michal: Predstav si, že staviaš z lega. Najprv máš kopu jednoduchých kociek – to je diferenciácia. Potom ich pospájaš do zložitého hradu – to je integrácia. Spencer veril, že presne takto funguje vývoj, od buniek až po spoločenské systémy.

Nina: A samozrejme, nemôžeme zabudnúť na Darwina.

Michal: Samozrejme! Charles Darwin v roku 1859 s dielom „O pôvode druhov“ všetko zmenil. Jeho teória prirodzeného výberu ukázala, že nie sme žiadne špeciálne bytosti stvorené Bohom, ale výsledok dlhého evolučného boja o prežitie.

Nina: A to platilo aj pre našu psychiku?

Michal: Absolútne. Darwin tvrdil, že aj naše emócie, ako strach či radosť, sú vrodené a pomáhali nám prežiť. Dokonca aj altruizmus, teda nezištná pomoc druhým, je podľa neho výsledkom prirodzeného výberu, lebo to posilňovalo komunitu.

Nina: Dobre, takže máme filozofický základ. Ale spomínal si aj fyziológiu. Ako skúmanie tela pomohlo skúmaniu mysle?

Michal: Obrovsky. Vedci ako Johannes Peter Muller prišli s „Teóriou špecifických nervových energií“. Zjednodušene povedané, zistil, že keď dráždite očný nerv, vždy uvidíte svetlo, aj keby ste ho dráždili tlakom. Každý nerv má proste svoju „pesničku“.

Nina: Takže nervy sú ako jednosmerné káble pre konkrétny typ informácie?

Michal: Presne tak! A jeho žiak, Hermann von Helmholtz, to posunul ešte ďalej. Bol to mechanista – veril, že všetko v tele sa dá vysvetliť fyzikou a chémiou. Dokonca ako prvý zmeral rýchlosť nervového vzruchu. Ukázalo sa, že to nie je okamžité, ako sa myslelo.

Nina: Počkať, takže existuje merateľné oneskorenie medzi tým, ako sa pichnem do prsta a kým to môj mozog zaregistruje?

Michal: Áno! A to bol obrovský objav. Zrazu sa duševné procesy dali merať v milisekundách. To bol základ pre meranie reakčného času. Helmholtz tiež vynašiel oftalmoskop, prístroj na pozeranie do očí, a rozpracoval teóriu farebného videnia.

Nina: Mali sme aj nejaké slovenské alebo české želiezko v ohni?

Michal: Mali sme! A aké! Jan Evangelista Purkyně bol génius. Skúmal vedomie, spánok, snívanie a hlavne zrak. Objavil napríklad „Purkyňov jav“.

Nina: A to je čo?

Michal: Všimla si si niekedy, že za súmraku sa ti zdajú modré kvety žiarivejšie ako červené? To je presne ono. Naše oko je za šera citlivejšie na kratšie vlnové dĺžky, teda modré a zelené svetlo. Purkyně bol proste neuveriteľne všímavý.

Nina: Vráťme sa k tomu meraniu hrčiek na hlave. Ako sa z frenológie stala skutočná neurológia?

Michal: Frenológia bola síce slepá ulička, ale položila kľúčovú otázku: funguje mozog ako jeden celok, alebo má špecializované oblasti? A na to odpovedali iní hrdinovia.

Nina: Ako napríklad Paul Broca.

Michal: Presne. Broca mal pacienta, ktorý po mŕtvici rozumel všetkému, ale nedokázal povedať nič iné, len slabiku „tan“. Po jeho smrti Broca pri pitve našiel poškodenie v presne určenej oblasti ľavého čelového laloku. A bum! Našli sme centrum reči.

Nina: Takže Brocovo motorické centrum reči. A to je dôvod, prečo poškodenie tejto oblasti vedie k takzvanej Brockovej afázii, strate schopnosti hovoriť plynule.

Michal: Presne. A krátko na to Carl Wernicke objavil ďalší kúsok skladačky. Mal pacientov, ktorí hovorili plynule, ale ich reč nedávala žiadny zmysel. Navyše, nerozumeli ani tomu, čo im hovorili iní.

Nina: Kde bol problém u nich?

Michal: Wernicke našiel poškodenie v inej časti ľavej hemisféry, v temporálnom laloku. Toto je Wernickeho senzitívne centrum reči, ktoré je zodpovedné za porozumenie jazyka. Tieto dva objavy definitívne potvrdili, že rôzne časti mozgu majú rôzne funkcie. Už žiadne hrčky.

Nina: Dobre, takže vieme, že myseľ sídli v mozgu a že nervové signály majú merateľnú rýchlosť. Ale čo samotné pocity? Ako zmerať, ako sladká je pre mňa káva alebo ako jasné je svetlo?

Michal: To je otázka za milión! A presne ňou sa zaoberala psychofyzika. Jej priekopníci ako Ernst Heinrich Weber a Gustav Theodor Fechner sa snažili nájsť matematický vzťah medzi fyzikálnym podnetom – napríklad váhou závažia – a psychickým vnemom.

Nina: A prišli na niečo?

Michal: Weber zistil fascinujúcu vec, dnes známu ako Weberov zákon. Hovorí, že naša schopnosť rozoznať rozdiel medzi dvoma podnetmi závisí od ich počiatočnej intenzity. Inak povedané, ak držíš v ruke 100-gramové závažie, všimneš si, keď ti niekto pridá 2 gramy. Ale ak držíš 10-kilové závažie, 2 gramy navyše ani neucítiš.

Nina: Takže čím je podnet silnejší, tým sme menej citliví na malé zmeny.

Michal: Bingo! A Fechner na tom postavil svoj Weber-Fechnerov zákon, ktorý v podstate hovorí, že intenzita pocitu rastie logaritmicky s intenzitou podnetu. Zaviedol tiež tri metódy, ako merať prahy citlivosti, napríklad metódu limitu, kde sa intenzita zvuku postupne znižuje, až kým ho prestaneš počuť.

Nina: Znie to dosť exaktne. Platí ten zákon vždy?

Michal: Skoro. Neskôr americký psychológ Stanley Smith Stevens zistil, že to nie je úplne univerzálne. Pri niektorých vnemoch, ako je odhad elektrického šoku, aj malý nárast intenzity vnímame ako obrovský skok. Čo asi dáva zmysel z hľadiska prežitia. Nahradil preto Fechnerov zákon takzvaným „mocninovým zákonom“, ktorý bol o niečo presnejší.

Nina: Takže máme všetky ingrediencie. Filozofiu, biológiu, neurológiu. Kto bol ten kuchár, ktorý to všetko zmiešal a povedal: „Toto je psychológia“?

Michal: Tým mužom bol Wilhelm Wundt. V roku 1879 v Lipsku založil prvé psychologické laboratórium na svete. Týmto dátumom sa symbolicky označuje vznik psychológie ako samostatnej vedy.

Nina: Čo v tom laboratóriu robili? Merali ľuďom lebky?

Michal: Našťastie nie. Wundt chcel skúmať vedomie, bezprostrednú skúsenosť. Jeho hlavnou metódou bola introspekcia. Špeciálne trénovaní ľudia mali detailne popisovať svoje vnútorné prežívanie, keď im ukázal nejaký obrázok alebo pustil zvuk.

Nina: Takže sa ich pýtal: „Čo presne teraz cítite a vnímate?“

Michal: Presne tak. Snažil sa rozložiť vedomie na základné prvky – pocity, vnemy, emócie. Trochu ako chemik, ktorý rozkladá molekulu na atómy. Zistil napríklad sedem základných zmyslových kvalít alebo tri dimenzie cítenia: ľúbosť-neľúbosť, napätie-uvoľnenie a vzrušenie-ukľudnenie.

Nina: Nebol v tom sám, však? Museli byť aj iní priekopníci.

Michal: Určite. V Anglicku to bol Francis Galton, Darwinov bratranec. Jeho fascinovali individuálne rozdiely. Prečo je niekto génius a iný nie? Dospel k záveru, že inteligencia je z veľkej časti vrodená. Dokonca sa ju snažil merať na základe senzorickej citlivosti – ako dobre vieš rozoznať dva odtiene farieb.

Nina: A čo taká pamäť? Kto sa prvý pozrel na ňu vedecky?

Michal: To bol Hermann Ebbinghaus. A urobil to geniálne. Uvedomil si, že ak chce skúmať čistú pamäť, nemôže používať slová, lebo tie majú význam a asociácie. Tak si vymyslel 2300 bezvýznamných slabík, ako „baf“, „dax“, „gur“...

Nina: A učil sa ich naspamäť? Sám na sebe?

Michal: Áno, bol sám sebe pokusnou osobou! A zistil kľúčové veci. Napríklad, že kapacita krátkodobej pamäti je asi sedem prvkov. A vytvoril slávnu „krivku zabúdania“, ktorá ukazuje, že najviac zabúdame tesne po naučení, a potom sa to spomaľuje.

Nina: To pozná každý študent pred skúškou. A na záver, nemôžeme vynechať Ameriku.

Michal: Rozhodne nie. Tam kraľoval William James, autor monumentálneho diela „Princípy psychológie“. On Wundtovu analýzu vedomia na kúsky kritizoval. Povedal, že vedomie nie je reťaz, ale prúd. „Stream of consciousness“.

Nina: Prúd vedomia. To je krásna metafora.

Michal: Je, však? James hovoril, že vedomie sa neustále mení, je plynulé, nikdy nezažijeme ten istý stav dvakrát. Zaoberal sa tiež naším „ja“, ktoré rozdelil na „ja poznávajúce“ – čisté vedomie, a „ja poznávané“ – to, čo si o sebe myslíme, od nášho tela až po našu povesť.

Nina: Takže od merania hrčiek na hlave sme sa dostali až k filozofickému prúdu vedomia. To je poriadny skok.

Michal: A to je len začiatok. Títo priekopníci otvorili dvere pre všetko, čo prišlo po nich. Ale to je už téma na ďalšiu časť.

Nina: Takže James sa nezaoberal len tým, ako vedomie funguje v bežnom živote, ale aj jeho extrémnejšími polohami?

Michal: Presne tak. Fascinovala ho osobná náboženská skúsenosť. Ale pozor, nehovoríme o chodení do kostola.

Nina: Čo teda myslel tou osobnou skúsenosťou?

Michal: Veril, že skutočné korene náboženstva sú v mystických stavoch vedomia. V tých hlbokých, osobných zážitkoch, ktoré menia pohľad na svet.

Nina: Mystické stavy... to znie dosť ezotericky. Ako sa to dá vôbec skúmať?

Michal: No, James bol odvážny. Dokonca robil pokusy sám na sebe, aby tieto stavy vyvolal a pochopil.

Nina: Vážne? A ako prosím ťa?

Michal: Napríklad inhaloval oxid dusný, ktorý poznáme ako rajský plyn. Všetko v mene vedy, samozrejme.

Nina: Takže sa v podstate zdrogoval pre vedu? To je celkom divoké.

Michal: Presne tak. Snažil sa zistiť, či tieto stavy odhaľujú nejakú hlbšiu pravdu.

Nina: A súvisí táto jeho snaha s pragmatizmom?

Michal: Áno, priamo. Pre pragmatizmus sú myšlienky pravdivé vtedy, ak ich môžeme v praxi potvrdiť alebo overiť. Ak pre teba fungujú.

Nina: Chápem. Takže ak niekomu náboženská viera pomáha v živote, je pre neho... pravdivá?

Michal: Presne tak. Pravda nie je niečo statické, ale niečo, čo sa osvedčí. A práve o tom, ako sa táto myšlienka vyvíjala, si povieme ďalej.

Nina: Tak a máme tu poslednú tému pre dnešok, ktorá je... večná. Natura verzus výchova. Čo je dôležitejšie, Michal?

Michal: To je otázka za milión, Nina. Ale poďme si to zjednodušiť. Prirodzenosť, alebo teda 'natura', je v podstate všetko, s čím sa narodíme. Naša genetická výbava.

Nina: A 'výchova' je teda... všetko ostatné?

Michal: Presne tak. Sú to všetky vonkajšie vplyvy od narodenia. Rodina, škola, kamaráti, dokonca aj to, čo jeme. Všetko, čo nás formuje.

Nina: Dobre, to dáva zmysel. A čo nám hovoria výskumy? Našli sa nejaké zaujímavé prepojenia?

Michal: Určite. Pri výskumoch sa objavili pozitívne aj negatívne korelácie. Napríklad sa zistila jedna fascinujúca vec pri telesných rozmeroch.

Nina: Naozaj? Ako napríklad?

Michal: Tak napríklad výška. Výška detí je síce veľmi podobná výške ich rodičov, čo je tá 'natura' časť... ale súčasne majú tendenciu blížiť sa k populačnému priemeru.

Nina: Počkaj, takže aj keď mám extrémne vysokých rodičov, ja budem pravdepodobne o niečo nižšia ako oni, bližšie k priemeru?

Michal: Presne! A naopak. Je to taký mix génov a... štatistiky. Fascinujúce, však?

Nina: To teda je. Takže kľúčové je, že to nie je jedno alebo druhé, ale ich neustála súhra. Skvelé zhrnutie, Michal. A to je od nás na dnes všetko. Ďakujeme, že ste počúvali.

Michal: Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!