Podcast o Architektúra starovekého Ríma

Kapitoly

Počiatky a republikánske chrámy

Ikonické stavby z Fora Boaria

Hrobky a inžinierske stavby

Divadlá a verejný život

Augustova zlatá éra

Propaganda v kameni a oltároch

Flaviovci a najväčšia aréna sveta

Traján, Hadrián a cisárske rezidencie

Neskorá antika a posledné veľké stavby

Přepis

Lukáš: Väčšina ľudí si myslí, že Rimania vo všetkom len kopírovali Grékov. Krásne chrámy, stĺpy... v podstate len taká grécka architektúra 2.0.

Lucia: Presne tak si to mnohí predstavujú. Ale pravda je, že Rimania boli v skutočnosti jedni z najväčších inovátorov v dejinách stavebníctva. Ich prístup bol úplne iný.

Lukáš: Iný akože v čom? Počúvate Studyfi Podcast. Dnes sa s odborníčkou na dejiny umenia Luciou pozrieme na to, ako Rimania postavili svet, ktorý obdivujeme dodnes.

Lucia: Takže, na začiatok, áno, Rimania milovali grécke umenie. Ale neboli len pasívni kopírovači. Brali si inšpiráciu a prispôsobovali si ju svojim potrebám. A hlavne, priniesli revolučné materiály a techniky.

Lukáš: Takže nešlo len o mramor a stĺpy? Čo bolo to nové, čo priniesli?

Lucia: Beton! Rímsky betón bol zázrak. Umožnil im stavať obrovské, zložité štruktúry, o akých sa Grékom ani nesnívalo. Klenby, kupoly, akvadukty... to všetko vďaka betónu.

Lukáš: Aha! Takže tam je ten hlavný rozdiel. A kedy sa to začalo meniť? Kedy prešli od jednoduchej inšpirácie k vlastnému štýlu?

Lucia: Veľký zlom nastal v období republiky, hlavne v 2. storočí pred Kristom. Do Ríma prišiel grécky architekt Hermodorus zo Salamíny a postavil prvé celomramorové chrámy v gréckom štýle. To bola v Ríme obrovská udalosť.

Lukáš: Celé z mramoru? To muselo vyzerať úplne inak ako tie predošlé stavby.

Lucia: Presne. Napríklad Chrám Jova Statora alebo Chrám Juno Reginy. Zrazu mali Rimania na očiach tú grécku eleganciu. Ale rýchlo si ju začali prispôsobovať. Rímske chrámy mali zvyčajne obdĺžnikový alebo kruhový pôdorys, ale na rozdiel od gréckych boli postavené na vysokom pódiu, takzvanej podmurovke.

Lukáš: Prečo? Malo to nejaký praktický dôvod?

Lucia: Dôraz bol na frontalitu. Ku gréckemu chrámu si mohol prísť z ktorejkoľvek strany. K rímskemu viedlo zvyčajne len jedno, masívne schodisko spredu. Mal pôsobiť dominantne a ohromujúco z hlavného pohľadu.

Lukáš: A máme nejaké zachované príklady, kde to môžeme vidieť?

Lucia: Samozrejme. Skvelým príkladom je takzvaný Chrám Fortuny Virilis na mieste zvanom Forum Boarium v Ríme.

Lukáš: Forum Boarium... to znie ako niečo s dobytkom.

Lucia: A máš pravdu, bol to trh s dobytkom. Ale bola to extrémne dôležitá lokalita na brehu rieky Tiber, hneď vedľa prístavu. Prichádzali sem informácie, tovar, soľ... Mimochodom, práve tu sa v 3. storočí pred Kristom odohral prvý pohrebný rituál, ktorý bol predchodcom gladiátorských hier.

Lukáš: Wow! Takže gladiátori začali na trhu s dobytkom? To je neuveriteľné. Ale späť k chrámu.

Lucia: Chrám Fortuny Virilis, aj keď je v skutočnosti zasvätený Portunovi, ochrancovi prístavov, je typický rímsky chrám. Stojí na vysokom pódiu, má iónske stĺpy a po bokoch má takzvaný pseudoportikus – stĺpy nie sú voľne stojace, ale sú len naznačené, akoby prilepené k stene.

Lukáš: Aha, takže to je taký vizuálny trik, aby to vyzeralo ako grécky chrám, ale v skutočnosti je stena plná.

Lucia: Presne tak. Na tom istom fóre nájdeme aj Chrám Hercula Victora. Ten je zase kruhový, čo je ďalší obľúbený rímsky tvar. Pôvodne stál tiež na pódiu, ale za tie stáročia sa okolo neho navŕšila zemina. Oba chrámy sa zachovali, pretože ich v stredoveku premenili na kostoly.

Lukáš: To mali celkom šťastie. A čo ten najslávnejší kruhový chrám, Chrám Vesty?

Lucia: Ten stál na hlavnom Forum Romanum a bol jedným z najstarších. Pôvodne bol z dreva, lebo v ňom Vestine kňažky udržiavali večný oheň na ochranu Ríma. A ako si vieš predstaviť, drevený chrám s večným ohňom...

Lukáš: Asi horel celkom často.

Lucia: Pomerne často, áno. Neskôr ho prestavali z kameňa, ale kruhový tvar s ohňom v strede mu zostal.

Lukáš: Rimania ale nestavali len chrámy. Čo napríklad hrobky? Počul som, že vedeli byť dosť... kreatívni.

Lucia: To je slabé slovo. Niektoré boli naozaj zvláštne. Napríklad hrobka pekára Vergília Eurysacea. Je postavená tak, aby pripomínala pekárenské pece a otvory na miesenie cesta. Reliéfy na nej zobrazujú celý proces pečenia chleba.

Lukáš: To je skvelé! Takže každý hneď vedel, že tu leží pekár. Žiadne tajomstvá.

Lucia: Presne. Alebo Cestiova pyramída. Áno, normálna pyramída uprostred Ríma. Gaius Cestius bol zrejme veľký fanúšik Egypta, tak si nechal postaviť 38 metrov vysokú hrobku z betónu, obloženú mramorom.

Lukáš: A to všetko stavali za mestom, však?

Lucia: Áno, z hygienických dôvodov. Ale teraz sa poďme pozrieť na to, v čom boli Rimania absolútni majstri – inžinierske stavby.

Lukáš: Akvadukty!

Lucia: Jednoznačne. Predstav si napríklad Pont du Gard v južnom Francúzsku. Je to viadukt, teda most cez rieku, a zároveň akvadukt. Dve muchy jednou ranou, čo je veľmi zriedkavé. A bol súčasťou 90 kilometrov dlhého systému, ktorý privádzal vodu do mesta Nimes.

Lukáš: To je neuveriteľné. Ale poďme k zábave. Divadlá. Tiež ich prebrali od Grékov?

Lucia: Áno, ale opäť s kľúčovými zmenami. V gréckom divadle bolo centrom diania kruhové pódium, orchestra. Tam hrali herci. V Ríme sa ale pozornosť presunula dozadu, na vyvýšené pódium zvané proscénium. Vznikla tak v podstate koncepcia dnešného divadla.

Lukáš: A hľadisko?

Lucia: Hľadisko už nebolo väčšie ako polkruh, ako v Grécku. Bolo presne polkruhové a často postavené ako samostatná budova, nie v svahu kopca. Najznámejším príkladom je Marcellovo divadlo v Ríme. Zmestilo sa tam 20 tisíc divákov!

Lukáš: Dvadsať tisíc! A sedadlá boli rozdelené?

Lucia: Samozrejme. Podľa majetku a postavenia. Najlepší sedeli dole, najchudobnejší úplne hore. A čo je fascinujúce, z Marcellovho divadla je dnes obytný dom. Ľudia bývajú priamo v antickej pamiatke.

Lukáš: Bývať v divadle, to by som bral. A okrem zábavy, kde sa riešila politika?

Lucia: Na to slúžila kúria, teda budova senátu. Bola to hlavne funkčná stavba, jednoduchý obdĺžnik, kam sa museli zmestiť senátori. Ale mala prešpekulovanú akustiku, aby bolo prejavy dobre počuť. Curia Iulia, ktorú prestaval Cézar, stojí dodnes, lebo ju tiež premenili na kostol.

Lukáš: Keď spomínaš Cézara, to sa už dostávame k cisárstvu a k mužovi, ktorý údajne premenil Rím z mesta z tehál na mesto z mramoru. K Augustovi.

Lucia: Presne tak. Octavian Augustus pokračoval v plánoch svojho adoptívneho otca Cézara. Ten si po návrate z Egypta uvedomil, že Rím je v porovnaní s Alexandriou len taká väčšia dedina. Augustus to chcel zmeniť.

Lukáš: A použil na to ten slávny mramor.

Lucia: Vo veľkom. Ale bol to aj vizuálny trik. Často staval z tehál a betónu a len to obkladal mramorovými doskami. Bolo to efektívne a vyzeralo to úžasne. A hlavne, začal budovať fóra ako nástroj propagandy.

Lukáš: Ako to myslíš?

Lucia: Každý cisár si chcel postaviť vlastné fórum. Augustovo bolo veľkolepé. Vstupovalo sa doň cez triumfálny oblúk. Po stranách boli stĺporadia s exedrami – polkruhovými výklenkami, kde boli sochy.

Lukáš: Sochy koho?

Lucia: Na jednej strane Romulus, zakladateľ Ríma. Na druhej Aeneas, mýtický princ z Tróje, od ktorého mal odvodzovať svoj pôvod rod Júliovcov. A v strede, samozrejme, dominantný Chrám Marsa Ultora – Marsa Pomstiteľa. Všetko kričalo: Augustus pomstil Cézarovu smrť a je jeho legitímnym nástupcom.

Lukáš: Takže architektúra ako politické vyhlásenie.

Lucia: Presne tak. Ďalším skvelým príkladom je Ara Pacis, čiže Oltár Augustovho mieru. Postavili ho na pripomienku jeho víťazných ťažení v Hispánii a Gálii. Posolstvo bolo jasné: Ja, Augustus, som po sto rokoch občianskych vojen priniesol Rímu mier.

Lukáš: A ten oltár sa zachoval?

Lucia: Zachoval, ale je to zaujímavý príbeh. Na konci antiky ho rozobrali a použili do iných stavieb. Až v 20. storočí ho nechal Benito Mussolini poskladať nanovo, lebo sa štylizoval do pozície nového Augusta, ktorý obnovuje ríšu.

Lukáš: To je neuveriteľné, ako sa história opakuje. A okrem propagandy, Augustus myslel aj na svoj koniec, však? Postavil si obrovské mauzóleum.

Lucia: Áno, začal ho stavať veľmi skoro, asi bol trochu hypochonder. Bol to obrovský kruhový monument, priemer 90 metrov, vysoký 42 metrov. Na vrchu bola pravdepodobne jeho socha. Pochovali tam celú jeho rodinu.

Lukáš: Poďme sa posunúť v čase k ďalšej slávnej dynastii, k Flaviovcom. To je Vespasianus, Titus a... Koloseum!

Lucia: Presne. Po Neronovom chaose a jeho megalomanskom Zlatom dome, Domus Aurea, ktorý si postavil uprostred Ríma, chceli Flaviovci vrátiť mesto ľuďom. A tak na mieste umelého jazierka Neronovho paláca postavili najväčší amfiteáter na svete.

Lukáš: Ktorý voláme Koloseum, ale to nebol jeho pôvodný názov, však?

Lucia: Nie, volal sa Flaviovský amfiteáter. Názov Koloseum dostal až neskôr, podľa obrovskej sochy – kolosu – cisára Nera, ktorá stála neďaleko.

Lukáš: A čo je na ňom také fascinujúce z architektonického hľadiska? Okrem veľkosti.

Lucia: Všetko! Systém 80 vchodov, ktoré umožnili 80 tisíc divákom vojsť dnu a von za pár minút. Každý mal vstupenku s presným číslom vchodu a sedadla. A potom podzemie, hypogeum. To bola vlastná kapitola.

Lukáš: Výťahy a klietky pre zvieratá?

Lucia: Presne. Dve poschodia pod arénou plné chodieb, výťahov a prepadlísk. Z ničoho nič sa uprostred arény mohol objaviť lev alebo medveď. A navrchu mali obrovskú plachtu, velárium, ktorú obsluhovali námorníci, aby divákom tienila pred slnkom.

Lukáš: Námorníci obsluhovali strechu amfiteátra. To je proste Rím.

Lucia: Poďme k ďalším gigantom stavebníctva. Cisár Traján, ktorý financoval svoje projekty z koristi zo zlatej Dácie, a jeho nástupca Hadrián.

Lukáš: Traján postavil najväčšie fórum, však?

Lucia: Najväčšie a najkomplexnejšie. Vstup cez víťazný oblúk, uprostred jeho jazdecká socha, po stranách exedry, a potom obrovská bazilika postavená naprieč. A za ňou dve knižnice – latinská a grécka – a medzi nimi slávny Trajánov stĺp. A ešte za tým bol chrám zasvätený zbožštenému Trajánovi.

Lukáš: To je ako mesto v meste.

Lucia: Presne. A postavil aj najväčšie kúpele svojej doby. No a potom prišiel Hadrián, milovník Grécka a architektúry, a všetko posunul ešte ďalej.

Lukáš: Hadriánova vila v Tivoli, však?

Lucia: To nebola vila, to bolo celé mesto. Komplex budov, kanálov, kúpeľov a záhrad. Hadrián si tam staval kópie budov, ktoré obdivoval na svojich cestách po ríši. A v Ríme prestaval Pantheon do podoby, ako ho poznáme dnes, s tou neuveriteľnou kupolou a okom, oculusom, v strede.

Lukáš: A on si to aj sám navrhoval?

Lucia: Áno, a nie vždy to dopadlo dobre. Navrhol Chrám Venuše a Romy, kde spojil dva chrámy chrbtom k sebe. Ale sochy bohov vnútri boli tak veľké, že keby sa postavili, prebúrali by strechu. Ukazuje to, že bol nadšenec, ale nie vždy praktický architekt.

Lukáš: A ako to pokračovalo ďalej? Stavali sa stále takéto monumentálne stavby aj v neskoršej antike?

Lucia: Stavali, ale štýl sa menil. Za dynastie Severovcov na začiatku 3. storočia prichádza takzvaný „severovský barok“. Stavby sú mohutnejšie, prezdobenejšie, ako vidíme v Baalbeku v dnešnom Libanone alebo v Leptis Magna v Líbyi. Caracalla postavil v Ríme kúpele, ktoré boli ešte väčšie ako tie Trajánove.

Lukáš: Takže stále platilo: väčšie je lepšie.

Lucia: Áno, ale ríša už mala problémy. V 3. storočí sa striedali cisári, bola to kríza. Cisár Aurelián musel okolo Ríma postaviť nové, 16 metrov vysoké hradby na obranu pred útokmi.

Lukáš: To už neznie veľmi optimisticky.

Lucia: A potom prišla tetrarchia a Dioklecián, ktorý si postavil obrovský opevnený palác v Splite, kam odišiel na dôchodok. To už bola skôr pevnosť ako vila.

Lukáš: A aká bola úplne posledná veľká stavba klasického, pohanského Ríma?

Lucia: Pravdepodobne Maxentiova, neskôr Konštantínova bazilika na Forum Romanum. A práve tu Konštantín urobil kľúčovú zmenu. Presunul vchod na kratšiu stranu a hlavný bod – apsidu s obrovskou sochou seba samého – dal na opačný koniec. Človek musel prejsť celou dĺžkou budovy k tomu najdôležitejšiemu.

Lukáš: A prečo je to dôležité?

Lucia: Pretože tento koncept – dlhá loď a oltár na konci – sa stal základným pôdorysom pre kresťanské baziliky. Konštantín, prvý kresťanský cisár, financoval stavbu prvej Baziliky svätého Petra vo Vatikáne. Tým sa rímska architektúra plynule preliala do včasnokresťanského umenia a žije s nami v kostoloch dodnes.

Lukáš: Takže keď nabudúce vojdeme do kostola, pozeráme sa vlastne na dedičstvo rímskych bazilík. fascinujúce. Lucia, veľmi pekne ti ďakujem za tento úžasný prehľad.

Lucia: Nemáš za čo, rada som sa podelila.

Lukáš: A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Počuli ste Studyfi Podcast. Dopočutia nabudúce!