Podcast o Architektonické Princípy: Palladio vs. Le Corbusier

Kapitoly

Úvod do súboja titanov

Symetria vs. Asymetria

Konštrukcia a Voľný Pôdorys

Fasáda a Svetlo

Harmónia vs. Človek

Zhrnutie a Záver

Přepis

Adam: Dobre, o tomto som teda vôbec nevedel – a myslím, že toto potrebuje počuť každý. Že dvaja architekti, ktorých delia storočia, môžu mať tak odlišný pohľad na takú základnú vec, ako je... stena.

Sofia: Presne tak, Adam. Na jednej strane máme pevnosť a poriadok, na druhej strane totálnu slobodu.

Adam: Počúvate Studyfi Podcast. Dnes sa pozrieme na súboj titanov architektúry: Palladio verzus Le Corbusier.

Sofia: Tak poďme na to. Začnime u Palladia. Keď sa pozrieš na jeho budovy, napríklad Villu Rotondu, všetko je dokonale symetrické. Máš jasnú stredovú os a všetko napravo je zrkadlovým obrazom toho, čo je naľavo.

Adam: Čiže taký pokoj a rovnováha. A čo Le Corbusier? Ten bol rebel, však?

Sofia: Presne tak. Le Corbusier sa na symetriu úplne vykašľal. Jeho kompozícia je dynamická a asymetrická. Používal síce čisté geometrické tvary, ale okná a miestnosti rozmiestňoval podľa funkcie a toho, ako dovnútra prúdilo svetlo.

Adam: Dobre, a to súvisí s tou stenou, ktorú som spomínal na začiatku. Ako to teda bolo?

Sofia: U Palladia bola konštrukcia založená na masívnych nosných stenách. To znamená, že pôdorys bol pevne daný. Miestnosti boli ako uzavreté bunky, pekne zaradené za sebou.

Adam: Nemohol si len tak vybúrať priečku a spojiť obývačku s kuchyňou.

Sofia: Ani náhodou. Ale potom prišiel Le Corbusier a jeho geniálny systém Dom-Ino. Bol to v podstate železobetónový skelet – len stĺpy a dosky.

Adam: A steny zrazu neboli potrebné na nosenie váhy! To je ono!

Sofia: Presne. Nosnú funkciu prevzali stĺpy. Tým vytvoril takzvaný voľný pôdorys. Priestor mohol voľne plynúť, priečky si mohol dať kamkoľvek.

Adam: A to sa muselo prejaviť aj na fasáde, na tom, ako dom vyzeral zvonku.

Sofia: Jednoznačne. Palladiova fasáda bola pevne spojená s nosnou stenou. Riadil sa antickými stĺpovými poriadkami a mal presne umiestnené vertikálne okná.

Adam: Klasika, ktorá nikdy nesklame. Ale Corbusier?

Sofia: U neho bola fasáda len taká „koža“ zavesená na skelete. Vďaka tomu mohol použiť svoje slávne pásové okná, ktoré sa tiahli horizontálne po celej dĺžke budovy.

Adam: Takže Le Corbusier zjavne nemal rád záclony.

Sofia: Ale miloval svetlo! Jeho cieľom bolo maximalizovať presvetlenie interiéru.

Adam: A čo proporcie? Ako rozhodovali, aká veľká má byť ktorá miestnosť?

Sofia: Tu je ďalší fascinujúci rozdiel. Palladio používal matematické pomery odvodené z hudobnej harmónie. Išlo mu o vytvorenie dokonalej, až kozmickej rovnováhy.

Adam: Počkaj, takže jeho domy mali byť v podstate... hudobné? To je úžasné.

Sofia: Presne tak. Zato Le Corbusier bol pragmatickejší. Vytvoril si vlastný systém, Modulor, založený na mierke ľudského tela a zlatom reze. Všetko navrhoval pre maximálnu funkčnosť a pohodlie človeka.

Adam: Dobre, zhrňme si to. Na jednej strane máme Palladia: symetria, nosné steny, pevný pôdorys a božská, matematická harmónia.

Sofia: A na druhej strane Le Corbusiera: asymetria, betónový skelet, voľný pôdorys a všetko prispôsobené ľudskej mierke a funkcii.

Adam: Od poriadku k slobode. Skvelé vysvetlenie, Sofia, ďakujem!

Sofia: Aj ja ďakujem. A vám držíme palce pri štúdiu!

Adam: Majte sa.