Podcast o Akvakultúra a Apikultúra: Kapor a Včely

Kapitoly

Od lovca k farmárovi

Všetko o svini domácej

Nielen mäso a masť

Tur a jeho príbuzní

Cesta kapra

Z rybníka do rybníka

Od výlovu na stôl

Kura domáca - viac než len vajíčka

Kohút, sliepka a kvočka

Od dvora po veľkochov

Moriak a vodná hydina

Predátor v obývačke

Prečo mačka "neposlúcha"

Zodpovednosť je kľúčová

Superorganizmus v úli

Včelí tanec a záver

Přepis

Tereza: Predstav si, že si na vidieku a zrazu zbadáš jeleňa. Čo si všimneš na jeho nohách? Asi tie zvláštne kopytá, však? A presne tam sa začína náš dnešný príbeh o chove zvierat.

Marek: Presne tak. Ten jeleň, ale aj svine, kravy či ovce, patria medzi párnokopytníky. To znamená, že majú na každej nohe párny počet prstov v kopyte. A práve domestikácia týchto zvierat zmenila ľudstvo.

Tereza: Toto je Studyfi Podcast, kde robíme učenie zaujímavejším.

Tereza: Dobre, Marek, začnime teda klasikou každej farmy. Sviňa domáca. Odkiaľ sa vlastne vzala?

Marek: Jej predkom je sviňa divá. Chovatelia ju vyšľachtili tak, aby mala zavalité telo a dávala nám čo najviac úžitku. Kožu má pokrytú takými tuhými štetinami a môže byť ružová, čierna alebo aj strakatá.

Tereza: A čím sa také ošípané, ako sa im hovorí, vlastne kŕmia?

Marek: Hlavne rastlinnou potravou. Základom je šrot, čo sú vlastne rozomleté obilniny, a kŕmna repa. Nič zložité, ale veľmi výživné.

Tereza: Počula som, že pre každého člena prasacej rodinky existuje špeciálny názov. Je to pravda?

Marek: Áno, je to taká malá veda. Samec je kanec, samica je prasnica. Malé prasiatko, ktoré pije mlieko, je ciciak, a keď ho od matky odstavia, stáva sa z neho odstavča.

Tereza: Ciciak a odstavča! To znie celkom milo.

Marek: Rozhodne! Ale chovajú sa hlavne pre mäso a masť. No tam to nekončí. Z kože sa robia tašky či opasky a zo štetín napríklad štetce a kefy.

Tereza: Takže prasa je vlastne taký chodiaci multifunkčný nástroj.

Marek: Presne tak! Dokonca aj z kostí a chrupaviek sa vyrába glej, teda lepidlo. Využije sa doslova všetko.

Tereza: Poďme k ďalšiemu gigantovi fariem – k turovi domácemu. Alebo teda, k dobytku.

Marek: Áno, jeho rôzne plemená, ako napríklad červenostrakaté, sú kľúčové pre mlieko a mäso. Ale je tu jedna historická zaujímavosť. Býk, ktorému odstránili pohlavné žľazy, sa nazýva vôl.

Tereza: A ten sa kedysi využíval ako ťažné zviera, však? Taký prírodný traktor.

Marek: Presne tak, pre jeho obrovskú silu. A keď sme pri príbuzných, v Európe žije zubor európsky. Pred sto rokmi takmer vyhynul!

Tereza: Naozaj? Ako sa ho podarilo zachrániť?

Marek: Vďaka chovu v zoologických záhradách a zverniciach, napríklad aj u nás v Topoľčiankach. Je to úžasný príklad toho, ako môže chov v zajatí zachrániť celý druh.

Tereza: Takže okrem zvierat na súši sa poďme doslova ponoriť pod hladinu. Čo taký chov rýb? Ako to celé funguje, Marek? Napríklad pri takom kaprovi, ktorého každý pozná.

Marek: Výborný príklad! Život chovaného kapra je vlastne taká malá odysea. Predstav si to ako niekoľko sťahovaní počas dospievania.

Tereza: Sťahovanie? To akože má kapor hypotéku a sťahuje sa za prácou?

Marek: Skoro tak. Všetko sa začína v malých, plytkých rybníkoch. To sú v podstate rybie jasličky, kde sa ryby rozmnožujú, teda neresia.

Tereza: Okej, rybie jasličky. A čo sa deje, keď sa vyliahnu tie malé rybky?

Marek: Vyliahnuté plôdiky, čo sú vlastne rybie mláďatá, sa potom prenášajú do väčších rybníkov. Majú tam viac miesta a potravy na rast.

Tereza: A to je všetko? Potom už len čakajú?

Marek: Vôbec nie. Na jeseň sa mladé kapry premiestňujú znova, tentoraz do hlbokých rybníkov s pretekajúcou vodou. Tam v podstate dospievajú.

Tereza: A kedy sú pripravené na predaj? Kedy ich lovia?

Marek: Typicky po dvoch až troch rokoch. Ale tu je jeden dôležitý medzikrok. Po výlove sa na určitý čas premiestňujú do špeciálnych nádrží s čistou vodou.

Tereza: A to prečo? Nejaká rybia karanténa?

Marek: Nie tak celkom. Robí sa to preto, aby sa zbavili prípadného bahnitého zápachu. Mäso je potom oveľa chutnejšie a kvalitnejšie.

Tereza: Aha! Takže to je ten trik. Celé to znie ako poriadna veda. A to sme ešte nehovorili o samotnom rybolove v riekach...

Tereza: Takže to je fascinujúce, ako sme domestikovali a využívame hmyz, ale poďme sa posunúť k niečomu, čo má asi každý na dvore alebo aspoň v chladničke. K hydine.

Marek: Presne tak, Tereza. Hydina je neoddeliteľnou súčasťou nášho jedálnička. A keď povieme hydina, väčšina ľudí si hneď predstaví kuru domácu, teda sliepku a kohúta.

Tereza: Jasné. Sliepky nám dávajú vajíčka, to vie každý. Ale čo ešte?

Marek: No, okrem vajec, ktoré sú mimochodom jednou z najvýživnejších potravín, nám poskytujú aj mäso. To je plné bielkovín, minerálov a vitamínov. Je to taký dvojitý úžitok.

Tereza: A čím sa taká sliepka živí, aby nám toto všetko dala? Nie je to len zrno, však?

Marek: To máš pravdu. Základom je zrno — pšenica, kukurica, jačmeň. Ale ak má sliepka výbeh, je to malý prieskumník. Svojimi silnými nohami prispôsobenými na hrabanie vyhrabáva z pôdy hmyz a iné drobné živočíchy.

Tereza: Takže si vlastne sama nájde bielkovinový doplnok. Vždy mi bolo záhadou, prečo tak nemotorne lietajú. Je to skôr taký poskok, než let.

Marek: Áno, to je dobrý popis. Je to preto, lebo majú relatívne ťažké telo a krátke krídla. Ich telo je stavané na život na zemi, nie vo vzduchu.

Tereza: Dobre, a teraz tá klasická otázka. Ako rozoznám kohúta od sliepky? Okrem toho, že jeden kikiríka a druhý znáša vajcia.

Marek: To sú hlavné poznávacie znaky, áno. Ale rozdielov je viac a nazývame to pohlavná dvojtvarosť. Kohút je taký páv dvora — je mohutnejší, má väčší červený hrebeň a laloky a hlavne tie nádherné, dlhé chvostové perá.

Tereza: Aha, takže je proste... viac na parádu. A často počujem výraz „kvočka“. Čo to presne znamená?

Marek: Kvočka je sliepka-matka. Je to sliepka, ktorá sedí na vajciach, aby sa z nich vyliahli kuriatka, a potom ich vodí a ochraňuje. Je to veľmi dôležitá rola v prirodzenom chove.

Tereza: A keď sa tie malé žlté guľôčky vyliahnu, ako je to s ich kŕmením?

Marek: Tu je jedna super vec. Kuriatka sú nekrmivé. Vieš, čo to znamená?

Tereza: Tipujem, že ich netreba kŕmiť?

Marek: Presne! Hneď po vyliahnutí sú schopné samy behať a hľadať si potravu. Sú úplne samostatné. Príroda to zariadila naozaj efektívne.

Tereza: Keď už hovoríme o chove, aký je rozdiel medzi sliepkou, ktorá si behá po dvore u babky, a tou vo veľkochove?

Marek: To je obrovský rozdiel. U drobnochovateľov majú sliepky často voľný výbeh. Môžu hrabať, behať na slnku, socializovať sa. To je pre ich zdravý vývin kľúčové.

Tereza: A vo veľkochovoch v hydinárňach?

Marek: Tam je situácia iná. Sú chované vo veľkých halách, často v obmedzenom priestore. Hoci sú podmienky kontrolované, chýba im ten prirodzený pohyb a prístup k pestrej potrave, ktorú by si našli vonku.

Tereza: Poďme ďalej. Okrem sliepok často vidíme aj morky. Tam je ten rozdiel medzi samcom a samicou ešte výraznejší, nie?

Marek: To áno! Samec, moriak, je naozaj impozantný. Je oveľa väčší ako samica, na krku má takú výraznú červenú kožu a keď sa predvádza, vejárovito rozprestrie chvost a vydáva taký typický hundravý zvuk. Je to skutočný šoumen.

Tereza: A čo taká vodná hydina? Husy a kačice. Čím sú špecifické?

Marek: Tie sa chovajú nielen pre mäso a masť, ale aj pre perie. To sa dodnes používa ako kvalitná náplň do perín. Ich nohy majú plávacie blany, čo je jasné prispôsobenie na život vo vode.

Tereza: A ich potrava sa líši?

Marek: Áno. Hus sa živí hlavne rastlinnou potravou, napríklad trávou a zrnom. Ale kačica je všežravec. Okrem rastlín si pochutí aj na drobných vodných živočíchoch, preto je pre jej chov ideálna nejaká vodná plocha.

Tereza: Takže kačica potrebuje vlastný bazén.

Marek: V podstate áno, aspoň malý rybník. A zaujímavé je, že ich vajíčka sa bežne nejedia surové alebo na mäkko kvôli vyššiemu riziku baktérií. Takže tam je kura jasný víťaz.

Tereza: Super, ďakujem, Marek. Takže vidíme, že svet hydiny je naozaj pestrý. Ale čo ďalšie zvieratá, ktoré chováme pre úžitok? Pozrime sa teraz bližšie na chov králikov.

Tereza: Takže pes je naozaj najlepší priateľ človeka... ale čo mačky? Tie sú často vnímané ako úplný opak. Sú také nezávislé, však?

Marek: Presne tak, Tereza. A to je kľúčový rozdiel. Kým pes bol šľachtený na spoluprácu, mačka je v podstate stále ten istý solitérny lovec ako jej divokí predkovia.

Tereza: Lovec? Myslíš to, ako striehnu na hračky a potom zrazu skočia?

Marek: Presne! Ten skok je ich hlavná lovecká technika. A k tomu používajú svoje tajné zbrane – ostré pazúry. Vieš, čo je na nich špeciálne?

Tereza: Že si o ne s radosťou brúsia náš nový gauč?

Marek: Aj to, ale hlavne to, že sú zaťahovateľné. Predstav si to ako taký malý vyskakovací nôž v každom prste. Keď ich nepotrebujú, sú bezpečne schované, aby sa neotupili. A keď lovia, bleskovo sa vysunú.

Tereza: To je fascinujúce. A asi to vysvetľuje aj to, prečo neprejavia takú... podriadenosť ako psy. Ony si proste robia, čo chcú.

Marek: Áno. Mačka ťa nemá za svojho pána, skôr za... no, za spolubývajúceho, ktorý je zodpovedný za otváranie konzerv. Ich povaha je založená na voľnosti a nezávislosti. Preto im nevyhovuje obmedzovanie pohybu.

Tereza: Takže potrebujú hlavne slobodu a, samozrejme, správnu stravu, však? Ich potrava musí obsahovať mäso.

Marek: Jednoznačne. Sú to mäsožravce. Ich jedálniček musí byť bohatý na mäsové zložky, vitamíny a minerály. A to platí pre všetky zvieratá, ktoré chováme doma.

Tereza: A to je veľmi dôležitý bod. Chov zvieraťa nie je len zábava. Je to obrovská zodpovednosť.

Marek: Presne. Malé chovné priestory, nedostatok potravy alebo hrubé zaobchádzanie... to nie je len smutné, je to týranie zvierat. A to je u nás dokonca trestný čin. Na to treba vždy pamätať.

Tereza: Kľúčové je teda poznať potreby zvieraťa predtým, ako si ho zaobstaráme. Či už je to mačka, pes, alebo aj nejaké menšie zvieratká.

Marek: Presne tak. A práve o tých menších, ako sú napríklad králiky, morčatá či škrečky, si povieme viac nabudúce.

Tereza: A tým sa dostávame k našej poslednej téme, ktorá je doslova sladká. Porozprávajme sa o včelách.

Marek: Presne tak. Včely sú fascinujúce. Predstav si, že jeden úľ môže mať až 80-tisíc jedincov. Je to vlastne taký superorganizmus.

Tereza: To je obrovské číslo! A predpokladám, že každý tam má svoju prácu, podobne ako mravce, ktoré sme spomínali predtým.

Marek: Áno, je to veľmi podobné. Máme tam jednu kráľovnú, čiže matku. Jej jedinou úlohou je klásť vajíčka.

Tereza: A čo ostatní? Predpokladám, že tí nelenšia.

Marek: To rozhodne nie. Väčšinu tvoria robotnice. To sú neplodné samičky a robia prakticky všetko... zbierajú nektár, stavajú plásty z vosku, kŕmia larvy a bránia úľ.

Tereza: A potom sú tu ešte trúdy, však? Tí samčekovia.

Marek: Áno, trúdy. A ich život je... povedzme, že jednoduchý. Ich jediným cieľom je oplodniť matku. Po tomto akte ich robotnice jednoducho vyhodia z úľa.

Tereza: Takže taký krátky, ale asi intenzívny život. Chudáci.

Marek: Dá sa to tak povedať. Ale vieš, čo je na nich ešte úžasnejšie? Ich komunikácia.

Tereza: Myslíš tie ich slávne tance?

Marek: Presne tie! Keď robotnica nájde zdroj potravy blízko, do 100 metrov, predvádza taký kruhový tanec.

Tereza: A keď je ďalej?

Marek: Tak tanec zmení na tvar osmičky. Rýchlosťou a uhlom toho tanca dokáže ostatným povedať presný smer aj vzdialenosť zdroja. Je to ako vstavané GPS.

Tereza: To je neuveriteľné. Takže včely sú nielen dôležité opeľovače, ale aj skvelí komunikátori so zložitou spoločenskou štruktúrou. Vďaka, Marek, za skvelé zhrnutie.

Marek: Radosť sa stala. Je to téma, ktorá nikdy neomrzí.

Tereza: Súhlasím. A to je, milí poslucháči, na dnes všetko. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a zaujímavé. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!