Podcast on Determiners in English Grammar

Kapitoly

Čo chýba vo vete?

Čo sú determinátory?

Pre-, post- a centrálne determinátory

Veličenstvo členy: 'a', 'an', 'the'

Kedy použiť 'a' a 'an'

Všadeprítomné 'the'

Kedy nepoužiť žiadny člen

Ostatné typy determinátorov

Zhrnutie a záver

Přepis

Dan: Predstav si študentku, volajme ju Lenka. Píše esej v angličtine a napíše vetu: "Book is on table."... Znie to čudne, však? Tak nejako neúplne, skoro ako robotická reč.

Ava: Presne. A dôvodom sú dve malé, ale nesmierne dôležité chýbajúce slová. Lenka potrebuje niečo, čo by upresnilo, o akej knihe a o akom stole hovorí. Toto je Studyfi Podcast.

Dan: Takže, Ava, tie chýbajúce slová sú presne to, o čom sa dnes budeme baviť? Čo sú to za kúzelné slovíčka?

Ava: Sú to takzvané determinátory. A nie sú ani tak kúzelné, ako skôr základné stavebné kamene. Bez nich by naše vety zneli presne ako v Lenkinom príklade. Neurčito a neprirodzene.

Dan: Dobre, poďme na to. Čo presne je determinátor? V škole sme sa učili o podstatných menách, slovesách, prídavných menách... ale tento pojem si až tak nepamätám.

Ava: To je bežné, často sa zaraďujú k prídavným menám, ale je medzi nimi kľúčový rozdiel. Prídavné meno ti povie, aká vec je – napríklad "červená kniha". Opisuje jej vlastnosť, kvalifikuje ju.

Dan: A determinátor?

Ava: Determinátor ti nepovie, aká tá kniha je, ale skôr koľko ich je alebo ktorá to je. Kvantifikuje ju. Slová ako "tá" kniha, "jeho" kniha, "každá" kniha alebo "žiadna" kniha. Vytvárajú pre podstatné meno gramatickú realitu.

Dan: Chápem. Takže bez determinátora je slovo "kniha" len abstraktný pojem. Až slová ako "táto" alebo "jedna" z neho urobia konkrétnu vec vo vete.

Ava: Presne tak! A tieto determinátory majú svoj systém. Zvyčajne sa delia na tri kategórie podľa toho, kde v mennej fráze stoja: predeterminátory, centrálne determinátory a postdeterminátory.

Dan: To znie ako zoradenie vojakov do formácie.

Ava: Nie si ďaleko od pravdy. A ich poradie je pevne dané. Ak by si náhodou použil všetky tri naraz, čo je zriedkavé, veta by vyzerala napríklad takto: "all the other candidates".

Dan: Dobre, rozoberme si tú formáciu. Začnime s predeterminátormi. Čo sú zač?

Ava: Sú to slová, ktoré stoja ešte pred centrálnym determinátorom. Patria sem napríklad kvantifikátory ako "all" a "both", zlomky ako "half" a zosilňovače ako "what" a "such" vo vetách typu "What a day!".

Dan: Takže "all the people" alebo "half my sandwich". Dáva to zmysel. A čo sú tí poslední v rade, postdeterminátory?

Ava: Tie nasledujú po centrálnom determinátore. Sú to hlavne číslovky, či už základné ako "one, two, three" alebo radové ako "first, second, third". A tiež slová ako "many", "few", "much" a "little".

Dan: Počkaj, "many" a "much"... to je tá klasika. Kedy ktoré použiť?

Ava: Pamäťová pomôcka: "many" sa používa s počítateľnými podstatnými menami v množnom čísle, napríklad "many books". "Much" zase s nepočítateľnými, ako "much water".

Dan: A čo "a few" a "few"? Alebo "a little" a "little"? Vždy som v tom mal trochu chaos.

Ava: Je to o odtieni významu. "A few books" alebo "a little water" znamená "trochu, zopár" – má to neutrálny až pozitívny nádych. Ale keď povieš len "few books" alebo "little water", význam je negatívny: "málo, takmer žiadne".

Dan: Aha! Takže ak poviem "I have a few friends," znamená to, že nejakých mám. Ale ak poviem "I have few friends," znie to dosť osamelo.

Ava: Presne tak. Je to malý, ale dôležitý rozdiel. A teraz k tomu najdôležitejšiemu... k srdcu celého systému.

Dan: Centrálne determinátory!

Ava: Tie sú najčastejšie a majú jednu kľúčovú vlastnosť: sú vzájomne sa vylučujúce. To znamená, že v jednej mennej fráze môžeš použiť vždy len jeden.

Dan: Čiže môžem povedať "my book" alebo "the book", ale nikdy nie "the my book".

Ava: Presne! A práve týmto centrálnym determinátorom sa dnes budeme venovať najviac, pretože sú všade.

Dan: Tak poďme na ne. Predpokladám, že najznámejšími centrálnymi determinátormi sú členy. "A", "an" a "the".

Ava: Správne. A prvý rozdiel je jednoduchý. "A" sa používa pred slovom, ktoré sa začína na spoluhláskovú výslovnosť, ako "a horse" alebo "a university". Pozor, dôležitá je výslovnosť, nie písmeno!

Dan: Jasné, "university" sa začína na písmeno 'u', ale vyslovuje sa ako 'j', čo je spoluhláska. A "an"?

Ava: "An" sa používa pred samohláskovou výslovnosťou: "an apple", "an hour". Slovo "hour" sa začína na 'h', ale nevyslovuje sa, takže prvá je samohláska 'au'.

Dan: A kedy vlastne členy používame? Aká je ich hlavná úloha?

Ava: Majú dve hlavné funkcie. Prvá je klasifikácia. Keď sa opýtaš "What is this?", odpoveďou zvyčajne niečo zaradíš do skupiny: "It's a book." Použiješ neurčitý člen.

Dan: A tá druhá?

Ava: Identifikácia. Keď chceš určiť niečo konkrétne. Na otázku "Which book is this?" odpovieš s určitým členom: "It's the red one." Použiješ "the", lebo hovoríš o konkrétnej knihe.

Dan: Poďme sa pozrieť bližšie na neurčité členy, 'a' a 'an'. Kedy ich teda presne používame?

Ava: Najčastejšie vtedy, keď hovoríme o niečom všeobecnom, nešpecifickom. Napríklad: "I need a pen." Je mi jedno, aké pero, len nejaké potrebujem.

Dan: Tiež keď niečo spomíname prvýkrát, však?

Ava: Áno, to je kľúčové! "I saw a cat in the garden. The cat was black." Najprv povieš "a cat", lebo ho predstavuješ. Potom už hovoríš "the cat", lebo vieme, o ktorej mačke je reč.

Dan: A čo použitie namiesto čísla jedna? Ako "a hundred dollars"?

Ava: Presne tak, alebo namiesto slova "per" pri meraniach: "sixty miles an hour". Používajú sa aj v zvolaniach, napríklad "What a beautiful day!".

Dan: Takže neurčitý člen je taký... uvádzač. Predstavuje nové veci na scéne.

Ava: Krásne povedané. Je to presne tak. Predstavuje nám jedného, bližšie neurčeného člena nejakej skupiny.

Dan: Dobre, teraz sa pozrime na určitý člen "the". Ten sa zdá byť komplikovanejší. Kedy ho používame?

Ava: Používame ho, keď je z kontextu jasné, o čom hovoríme. Kontext môže byť globálny – všetci vieme, že existuje len jedno slnko, preto povieme "the sun rises in the east".

Dan: Alebo môže byť lokálny, však? Ak učiteľ v triede povie "Please, clean the blackboard," všetci vedia, ktorú tabuľu myslí.

Ava: Presne. Podobne to funguje, keď je podstatné meno bližšie určené nejakou frázou. Napríklad "the wines of France" alebo "the man who lives next door". Tá dodatočná informácia ho robí unikátnym.

Dan: Spomínali sme aj to, že ho použijeme, keď o niečom hovoríme druhýkrát. To bol ten príklad s mačkou.

Ava: Áno. A potom je tu celá kopa špecifických pravidiel... Pripravený?

Dan: Som pripravený!

Ava: Super! Takže "the" používame so superlatívmi – "the best student". S hudobnými nástrojmi – "play the piano". S niektorými časovými výrazmi ako "in the morning" alebo "in the future".

Dan: A čo vlastné mená? Tam je to vždy zložité.

Ava: Je. "The" používame pri geografických názvoch ako sú pohoria, napríklad "the Alps", skupiny ostrovov "the Canaries", rieky "the Danube", moria a oceány "the Atlantic".

Dan: A tiež pri názvoch štátov, ktoré obsahujú slová ako "republic", "kingdom" alebo sú v množnom čísle. "The Slovak Republic", "the United States", "the Netherlands".

Ava: Presne. Tiež pri hoteloch, divadlách, múzeách a novinách: "the Grand Hotel", "the Globe Theatre", "the British Museum", "The Guardian". Ale pozor, nie pri časopisoch!

Dan: Uf, to je dosť pravidiel. Ale vidím v tom systém. Vždy ide o niečo, čo je v danom kontexte vnímané ako jedinečné alebo špecifické.

Ava: To je ten kľúčový princíp. Ak si zapamätáš ten, máš takmer vyhraté.

Dan: Dobre, a kedy nepoužijeme vôbec žiadny člen? Tomu sa hovorí nulový člen, že?

Ava: Áno, a je rovnako dôležitý. Nulový člen používame hlavne pred nepočítateľnými podstatnými menami vo všeobecnom význame, napríklad "I love music," alebo pred počítateľnými v množnom čísle, keď hovoríme všeobecne: "Tigers are dangerous."

Dan: Takže ak hovorím o tigroch ako o druhu, nepoužijem člen. Ale keby som hovoril o konkrétnych tigroch v zoo, poviem "The tigers are hungry."

Ava: Presne! Nulový člen používame aj pri väčšine vlastných mien – mená ľudí, miest, krajín. Hovoríme "Bratislava", nie "the Bratislava".

Dan: Existujú nejaké ustálené spojenia, kde sa člen vynecháva?

Ava: Množstvo! Hlavne v spojeniach ako "go to bed", "be at school", "in prison". Tiež pri jedlách: "Let's have dinner." alebo pri spôsoboch dopravy: "go by car", "travel by train".

Dan: Zaujímavé je to s tou posteľou. Môžem povedať "go to bed", ale "sit on the bed". Prečo?

Ava: Pretože "go to bed" je idiomatické spojenie, ktoré znamená "ísť spať". Hovorí o činnosti, nie o kuse nábytku. Ale keď si na posteľ sadáš, hovoríš o konkrétnom mieste, a preto "sit on the bed".

Dan: Angličtina je plná takýchto malých chytákov. Ale keď človek pochopí logiku, už to nie je také strašidelné.

Ava: To je presne ono! Je to o pochopení funkcie, nie o bifľovaní sa zoznamov.

Dan: Členy sme zvládli. Ale predtým si spomínala aj ďalšie centrálne determinátory. Aké to sú?

Ava: Sú to napríklad privlastňovacie determinátory: "my, your, his, her, its, our, their". Tie jasne určujú, komu niečo patrí.

Dan: Potom ukazovacie: "this, that, these, those". Tie nám ukazujú polohu – či je niečo blízko ("this, these") alebo ďaleko ("that, those").

Ava: Presne. Ďalej máme "some" a "any". "Some" sa zvyčajne používa v kladných vetách: "I have some questions." A "any" v záporných a opytovacích: "I don't have any questions." alebo "Do you have any questions?"

Dan: A čo "no"?

Ava: "No" je negatívny determinátor. Úplne vylúči podstatné meno. "I have no money." Je to silnejšie ako "I don't have any money."

Dan: Rozumiem. A čo také slová ako "each" a "every"?

Ava: To sú univerzálne determinátory. Obidva sa vzťahujú na jednotlivcov v skupine, ale "each" sa používa pre obmedzenú, špecifickú skupinu: "Each student received a certificate." Vieme presne, ktorí študenti to boli.

Dan: A "every"?

Ava: "Every" sa používa pre neobmedzenú, všeobecnú skupinu. "Every child needs love." Hovoríme o všetkých deťoch na svete.

Dan: To je skvelé rozlíšenie. Nikdy som sa nad tým takto nezamyslel. Ešte nám niečo zostalo?

Ava: Ešte duálne determinátory "either" a "neither" pre dvojice, a takzvané WH-determinátory ako "what", "which" a "whose", ktoré stoja na začiatku otázok alebo vzťažných viet.

Dan: Uf, Ava, to bolo veľa informácií. Skúsme to na záver zhrnúť. Čo je to najdôležitejšie, čo by si mali študenti o determinátoroch zapamätať?

Ava: Zapamätajte si toto: determinátor dáva podstatnému menu gramatickú realitu. Neurčuje jeho vlastnosť, ale jeho kvantitu alebo špecifickosť. Bez neho by veta často znela ako od robota.

Dan: Kľúčové je, že centrálne determinátory ako členy, privlastňovacie a ukazovacie zámená sa nemôžu kombinovať. Vždy len jeden!

Ava: Presne. A pri členoch si pamätajte základný rozdiel: "a/an" veci predstavuje, "the" na ne ukazuje, lebo už vieme, o ktorých je reč. A nulový člen používame, keď hovoríme úplne všeobecne.

Dan: Takže Lenka zo začiatku by mala napísať buď "A book is on a table," ak je to prvýkrát, čo ich spomína...

Ava: ...alebo skôr "The book is on the table," ak je z kontextu jasné, o akej knihe a stole hovorí. A zrazu to znie ako normálna angličtina!

Dan: Perfektné. Veľmi pekne ďakujem, Ava, za toto skvelé vysvetlenie.

Ava: Aj ja ďakujem, Dan. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste s nami študovali. Učte sa s nami aj nabudúce!