Sokolníctvo: História, kultúra a ochrana dravcov

Sokolníctvo, prastaré umenie lovu s dravými vtákmi, má bohatú históriu, ktorá siaha viac ako 4000 rokov do minulosti. Táto fascinujúca prax sa vyvinula od prostého spôsobu obživy až po symbol prestíže, kráľovskú zábavu a dnes aj nástroj ochrany prírody. Tento článok poskytuje komplexný rozbor sokoliarstva, jeho vývoja naprieč kontinentmi, kultúrneho významu a jeho úlohy v súčasnosti, vrátane ochrany dravcov a biodiverzity.

Vznik sokoliarstva a jeho prvé stopy v histórii

Otázka presného vzniku sokoliarstva zostáva dodnes nezodpovedaná, ale predpokladá sa, že prví lovci s vycvičenými dravcami boli kočovné kmene Strednej Ázie okolo 2000 rokov pred n. l. Pre nich to bol primárne spôsob získavania obživy. Lovecké zbrane tej doby, ako luk a šíp, neboli efektívne na lov letiacich vtákov v šírych stepiach. Človek vtedy využil prirodzenú schopnosť dravcov loviť iné vtáky, čerpajúc poznatky z domestikácie psov a koní. Je však dôležité poznamenať, že dravého vtáka sa nepodarilo plne domestikovať ako psa či koňa.

S rozvojom spoločnosti a rozvrstvením na vládcov a podriadených sa sokoliarstvo premenilo na:

• Spoločenskú zábavu
• Vec prestíže vládnucej vrstvy

Najstarší zachovaný dôkaz je reliéf z Bogazkabu (polovica 2. tisícročia pred n. l.), ktorý zobrazuje človeka s dravcom na ruke. Sokolí umenie sa šírilo zo Strednej Ázie na východ (Čína, Kórea, Japonsko), na juh (India, Pakistan, Afganistan), juhozápad (arabské krajiny, severná Afrika) a severozápad (Kyjevská Rus, stredná a západná Európa).

Zaujímavosťou je, že napriek zobrazovaniu boha Hóra ako sokola, neexistujú hmatateľné dôkazy o praktickom sokoliarstve v starovekom Egypte. Podobne ani v antickom Grécku a Ríme, okrem zmienok od Homéra a pokusu syna cisára Avita, chýbajú jasné dôkazy.

Sokolníctvo v Ázii: Kultúra a rozvoj

Ázia je všeobecne považovaná za kolísku sokoliarstva, kde sa tradícia rozvíjala v rôznych formách a mala hlboký vplyv na kultúru a spoločnosť.

Mongolsko: Džingis Khan a sokolie tradície

Sokoliarstvo v Mongolsku má mimoriadne dlhú históriu. Starovekí Mongoli cvičili orly, sokoly a jastraby na lov divokej zveri pre obživu, kožušiny a domáce potreby. Orly lovili cicavce ako vlky, líšky a zajace, zatiaľ čo sokoly a jastraby boli vhodnejšie na lov vtákov, napríklad husí a kačíc. Väčšie sokoly ako sokol lovecký, rároh a sťahovavý boli obzvlášť uctievané pre svoju nebojácnosť loviť korisť väčšiu ako ony samy. Panovníci získavali sokoly z okolia jazera Bajkal, Mandžuska, Ďalekého Východu a Kórey.

Marco Polo vo svojich zápiskoch potvrdil výskyt sokolov loveckých v Mongolsku a opísal obrovské lovy s orlami. Sokol bol cenou darom a prijímal sa aj namiesto daní, čo dokazuje súhlas ruského cára Ivana III. z roku 1491 posielať biele sokoly Mongolom. V období Veľkej Mongolskej ríše sa sokoliarstvo premenilo zo spôsobu obživy na zábavu vyšších vrstiev.

Medzi významných milovníkov sokoliarstva patrili:

• Džingis Khan (1162 – 1227): Povýšil sokoliarstvo na štátnickú úroveň. Sokol lovecký bol vyobrazený na štátnej vlajke a erbe.
• Ogodei a Tsagaadai: Džingis Khanovi synovia, ktorí pokračovali v sokoliarskej zábave.
• Kublai Khan (1215 – 1294): Marco Polo detailne popísal jeho obrovské lovecké výpravy s 10 000 lovcami a prísne nariadenia na ochranu zvierat od marca do októbra.

Sokoliarstvo si udržalo svoj kultúrny status až do zániku ríše. Dodnes sa zachovali niektoré praktiky a množstvo sokoliarskych výrazov, napríklad Slovník 36 z roku 1746.

Kazachstan a Kirgizsko: Nomádska tradícia lovu orlami

Stredná Ázia je právom považovaná za kolísku sokoliarstva, kde kočovný spôsob života, stepi a hory vytvorili ideálne podmienky. Skýti a Džurdžovia už v roku 206 pred n. l. používali orly na lov zveri. Staroveká kazašská legenda hovorí o tom, ako Mohamed rozšíril túto činnosť do Arábie. Kirgizi, Kazachovia, Turkméni, Uzbeci, Kalmyci a Tadžici boli známi lovci s dravcami. Dnes prežíva len niekoľko desiatok tradičných sokoliarov s orlami, prevažne starších ľudí, ktorí si vedomosti odovzdávajú ústne. V kazašskom jazyku existuje viac ako 1500 špeciálnych sokoliarskych výrazov pre pomôcky a techniky.

Kazašskí sokoliari preferujú orly odchytené z prírody vo veku 3-4 rokov, ktoré už majú lovecké skúsenosti. Mláďatá z hniezd vyberali zriedkavo. Orly sa cvičili pomocou:

• Hojdacieho posedu (irgak): Drevená žrď, na ktorej orol musel udržiavať rovnováhu.
• Čiapočky (tomaga): Zatienila orla.
• Zníženia kondície: Mäso máčané v studenej vode (ak-žem) na udržanie tráviacich funkcií bez nadmerného priberania.

Lov s orlami sa praktizuje z koňa, pričom orol útočí z rukavice sokoliara. Najčastejšie sa lovia líšky (hrdzavá a stepná) a menšie stepné vlky. Orlovi stačí vlka spomaliť, usmrtenie vykoná sokoliar. V minulosti sa lovili aj perzské gazely, sajgy a srnčia zver. Príbeh staručkého sokoliara a jeho orla, ktorí počas druhej svetovej vojny živili celú dedinu sajgami, je toho dôkazom.

Čína: Medzi politikou a kultúrou

Sokoliarstvo v Číne bolo úzko prepojené s právnymi a vojenskými záležitosťami, diplomaciou a kolonizáciou. Odtiaľ sa v 2. storočí rozšírilo do Kórey a neskôr do Japonska. Historické dôkazy v literatúre, poézii, maľbách a na porceláne svedčia o jeho významnej úlohe v kultúre šľachty, cisárskeho dvora i obyčajných ľudí. Už v 7. storočí pred Kristom cisárska rodina (kráľovstvo Chu) využívala sokoly, orly a jastraby.

Sokoliarstvo zažilo najväčší rozmach v 7. storočí počas dynastie Tang. Cisári prijímali dravce ako dary zo Strednej a Východnej Ázie. V 1. a 2. storočí po Kristovi (dynastia Han) ho praktizovala hlavne elita, ktorá lovila zajace, bažanty a väčšiu korisť s pomocou psov. Sokoliari nosili dravce na pravej aj ľavej ruke.

Po páde cisárskej rodiny v roku 1912 začal postupný zánik sokoliarstva v Číne, k čomu prispeli etnické konflikty, invázie a svetové vojny. Dnes prežíva už len v menšinových etnických skupinách (Hui, Weir, Naxi). Zákon z roku 1989 (Chinese Wildlife Conservation Act) sokoliarstvo zakazuje, primárne pre ochranu ohrozených druhov. Momentálne neexistuje systém na výučbu mladých sokoliarov.

Kórea: Ohrozené dedičstvo

Najstaršie dôkazy o sokoliarstve v Kórei pochádzajú z 3. storočia (obdobie Goguryeo), vrátane malieb z hrobiek. Počas 2000 rokov bežní ľudia používali jastrabov na zimný lov, najmä v severných častiach krajiny. Sokol sťahovavý bol populárny od 10. do začiatku 20. storočia (obdobia Goryeo a Joseon).

Štátna správa založila kráľovskú sokoliarsku kanceláriu, ktorá trénovala dravce a zabezpečovala im potravu, často holuby, ktoré ľud odovzdával namiesto daní. Pri nedostatku dravcov kráľovskí sokoliari ponúkali chytačom majetky alebo pozície v štátnom aparáte. Sokoliarstvo začalo strácať na sláve v 18. storočí, čo viedlo k zrušeniu kráľovskej kancelárie. Napriek tomu pretrvalo ako súkromná zábava.

Kórejské sokoliarstvo je momentálne ohrozené. V roku 1930 bolo vycvičených až 1740 dravcov, no kvôli rozdeleniu krajiny kórejskou vojnou a ekonomickému rastu Južnej Kórey takmer úplne vymizlo v 60. a 70. rokoch. V roku 2010 bolo nominované na zápis do UNESCO ako nehmotné kultúrne dedičstvo.

Perzia: Sokol ako božský symbol

Sokoliarstvo v Perzii možno spoľahlivo dokázať v 3. storočí pred Kristom, no niektoré zdroje uvádzajú, že mohlo existovať už pred 3700 rokmi. Zoroastrizmus, perzské náboženstvo, kládlo veľký dôraz na zvieratá a sokol bol jedným z desiatich vtelení boha víťazstva Verethraghnu. Bol symbolom šťastia, úspechu a vládcu, používal sa ako amulet a znázorňoval sa na korunách, minciach a pečatiach. Dokonca aj sokolie pierka sa používali pri rituáloch.

V perzskej stredovekej literatúre bol sokol symbolom v snoch a predpovedaní budúcnosti:

• Biely sokol od kráľa: veľké šťastie a sila.
• Sokol spadol z rukavice alebo uhynul: nešťastie.
• Sokol uletel k manželke: narodenie syna.

Sokoliarstvo bolo vyhradené pre vyššie vrstvy a považovalo sa za kľúčovú zručnosť perzského vládcu. Z perzskej terminológie sa predpokladá, že sokoliarstvo sa odtiaľ rozšírilo do Arménska a Arábie. S príchodom islamu sokoliarstvo prekvitalo, králi a kalifovia trávili veľa času lovom. Kniha „Naseri Baznameh“ (1868) od Teimora Mirzu je dodnes aktuálna pre ornitológov a lovcov. Sokol je v nej popísaný ako posvätný staroveký šport a vzťah človeka a dravca ako božské požehnanie. Dnes je sokoliarstvo v Iráne ohrozené pytliactvom a pašovaním dravcov.

Japonsko: Takagari a šógunát

Japonské sokoliarstvo, známe ako takagari (鷹狩), prišlo do Japonska pravdepodobne z Číny v 4. storočí. Praktizovali ho cisári, dvorné panstvo a neskôr samuraji až do obdobia Edo/Tokugawa (17. – polovica 19. storočia). Najstarší písomný prameň, „Výber zo starých a nových spisov o love s dravými vtákmi“, pochádza z Japonska. Dôkazy z 3. – 8. storočia zahŕňajú hlinené figúrky sokoliarov a zápisy o lovoch so sokolmi a jastrabmi.

Prvá sokoliarska učebnica, „Shinshū Yōkyō“, vyšla v roku 818. Najväčší rozkvet sokoliarstvo zažilo v šógunáte v období Edo/Tokugawa, kedy vznikla aj oficiálna pozícia „majster sokoliar“. Napriek tomu bolo obmedzené len na vojenskú triedu a zakázané dvoranom a bežným ľuďom. Samurajovia smeli loviť len na vymedzenom území.

Druhá svetová vojna bola zlomovým bodom. Boli schválené výrazné regulácie, cisársky dvor zrušil súkromné sokoliarstvo, ubúdalo dravcov v prírode a koníček sa stal finančne náročným. To všetko prispelo k zabudnutiu starých techník. Dnes sokoliarstvo zastrešuje Japonská sokoliarska asociácia a praktizuje sa ceremoniálne v súkromných kluboch. Múzeum umenia Tokugawa v Nagoyi má rozsiahlu zbierku predmetov o sokoliarstve.

História a kultúra sokoliarstva v Európe

Európa prešla dlhou cestou od prvých zmienok o sokoliarstve až po jeho súčasnú renesanciu.

Starovek: Od Iliady po Salické zákony

Prvá zmienka o sokoliarstve v Európe pochádza z Homérovej Iliady, kde sa uvádza, že Odyseus si priniesol sokoly do Ithaky po dobytí Tróje. Až do 1. storočia po Kristovi však neexistujú jasné dôkazy. Nálezy etruských fresiek v Toskánsku a Plíniove spisy opisujúce lov krahulcov s pomocou sietí sú prvé konkrétne stopy. Sporadické kontakty mali germánske kmene, no jasné dôkazy prinieslo až sťahovanie národov koncom 4. storočia, kedy Paulínius zmienil Vandalov používajúcich psy a dravce.

Sokoliarstvo preniklo do Európy s vpádom Hunov v 5. storočí. Priaznivé obdobie nastalo v 6. storočí, kedy sa rozšírilo do všetkých vyspelých krajín Európy, vrátane panovníckych dvorov a cirkevných kruhov. Pápež Gregor Veľký bol známy ako veľký vyznávač sokoliarstva. Panovníci vydávali zákony regulujúce sokoliarsku činnosť, trestajúce vykrádanie hniezd, krádeže vycvičených dravcov a upravujúce ich držbu.

Medzi významné zákony patria:

• Salické zákony (500 n. l.): Zavedené kráľom Chlodovikom I. vo Franskej ríši. Ukladali prísne tresty za sokoliarsku kriminalitu: 120 dinárov za odobratie jastraba z hniezda, 600 dinárov za ukradnutie necvičeného jastraba, 1800 dinárov za ukradnutie cvičeného jastraba.
• Edictum Rothari (643 n. l.): Zákony kráľa Rothara v Lombardii, ktoré vymedzili „kráľovské lesy“ s chránenými hniezdami dravcov.
• Zákony Karola Veľkého (okolo 800 n. l.): Upravovali spôsoby lovu a starostlivosť o sokoliarske dravce, vrátane práv a povinností profesionálnych kráľovských lovcov (falconarii).

Na území Veľkomoravskej ríše dokazujú rozvinuté sokoliarstvo nálezy striebornej plakety a bronzového nákončia opasku s vyobrazením sokoliara. Panónsko-moravská legenda spomína aj vzťah vierozvestca Konštantína (Cyrila) k sokoliarstvu. Fuldské anály uvádzajú, že knieža Svätopluk lovil so sokolmi v roku 869. Kosmasova kronika v Legende o luckej vojne spomína knieža Vlastislava, ktorý radil vojakom nosiť sokoly a jastrabov pre zábavu namiesto brnenia.

Stredovek: Zlatý vek sokoliarstva

Stredovek je právom nazývaný Zlatým obdobím sokoliarstva. V tomto čase neexistovali účinné strelné zbrane na lov letiacich vtákov, a tak sa lov s dravcami stal prestížnou zábavou. Sokolí umenie napodobňovalo rytierske turnaje a vycvičené dravce boli súčasťou reprezentácie feudálnych pánov, ktorí si ich brali na vojny i bohoslužby. Vzácne dravce sa stali predmetom štátneho monopolu.

Sokoliarstvo sa rozšírilo z Číny cez Indiu a Kyjevskú Rus do celej Európy. V Rusku dosiahlo vrchol za cára Alexeja Michailoviča Romanova, autora loveckej príručky „Regulí“. Sokolí centrá boli v Kyjeve, Moskve a Nižnom Novgorode (časť Moskvy sa dodnes nazýva Sokoľniki). Biele sokoly poľovnícke boli častým nástrojom ruskej diplomacie. Epos „Slovo o pluku Igorovom“ obsahuje zmienky o sokoliarstve v Kyjevskej Rusi, a Legenda o svätom Trifonovi rozpráva o cárskom sokoliarovi Ivana Hrozného.

Európske sokoliarstvo nadobudlo vysoký status, pričom kontakty medzi národmi prinášali nové poznatky (napr. sokoliarska čiapočka z ciest do Svätej zeme v 13. storočí). Hospodárska a spoločenská dôležitosť sokoliarstva rástla. Dánsky kráľ Harald I. Bluetooth v 10. storočí nazval Nórsko „sokolím ostrovom“ a zaviedol kráľovský monopol na odchyt sokolov.

Najvýznamnejšou postavou bol Fridrich II. Hohenštaufský (1194 – 1250), cisár Svätej rímskej ríše. Jeho kniha „De Natura Et De Arte Venandi Cum Avibus“ (O prirodzenosti vtákov a o umení lovu s vtákmi), napísaná v rokoch 1240 – 1250, je dodnes vysoko odborným dielom. Opisuje správanie, výcvik a lov s dravcami, zozbierala poznatky od majstrov z celého sveta. Kniha mala pôvodne osem, dnes šesť zachovaných častí, ilustrovaných farebne.

Vznikali aj ďalšie knihy a zákony o sokoliarstve, upravujúce miesta lovu, druhy dravcov a tresty za krádež. Vycvičený dravec mal vysokú cenu a slúžil ako „prostriedok diplomacie“. Medzi významných sokoliarov patrili:

• Maximilián I. Habsburský (1459 – 1519)
• Ľudovít XIII. (1610 – 1643)
• Henrich VIII. (1509 – 1547)

Na území dnešného Slovenska bol stredovek tiež obdobím mohutného rozmachu sokoliarstva. Bolo hierarchicky organizované pod Kráľovským sokoliarstvom (Falconarii regii), na čele ktorého stál často sám kráľ. Obce ako Dravce na Spiši (spomínaná ako Villa Draucariorum v roku 1263) boli centrami kráľovských chovateľov sokolov. Každý väčší hrad mal svoju sokoliarsku družinu, a slovenské dravce boli vysoko cenené v Rakúsku, Taliansku, Nemecku, Poľsku, Turecku a Rusku.

Písomné záznamy z Košíc (sťažnosť kráľovi z 1555) a Bratislavy (účtovné knihy z 1434) svedčia o sokoliarskej činnosti. Kráľ Matej Korvín bol veľkým priaznivcom sokoliarstva, ako ho opísal aj Andrej Sládkovič v „Detvanovi“. Biskup P. Bornemisza posielal dravce Ferdinandovi I. V 16. storočí bolo vlastnenie dravca vecou prestíže medzi šľachtou. Jezuitský mních Juraj Pray napísal v Trnave v roku 1749 knihu „De institutione ac venatu falconem“. Matej Bel vo svojom diele „Notitia Hungariae“ tiež spomína sokoliarstvo. V Krakove vyšla v roku 1584 kniha Mateusa Cyganského „Poľovníctvo vtáčie“, ktorá ako jediná zahŕňa orly medzi sokoliarsky využiteľné dravce. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV., „Kráľ Slnko“, bol tiež vášnivým sokoliarom. Na druhej strane, geografia a demografia ovplyvňovali sokoliarstvo; roviny Nizozemska sa stali sokoliarskymi veľmocami, zatiaľ čo hornaté Švajčiarsko menej.

Úpadok a renesancia sokoliarstva

V druhej polovici 18. storočia začalo sokoliarstvo strácať na význame, a začiatkom 19. storočia vo väčšine Európy zaniklo. Strelné zbrane sa stali efektívnejšími a menej náročnými na údržbu. Len v Strednej Ázii a v civilizovanej forme v Anglicku sa sokoliarstvo zachovalo nepretržite. Markgróf Carl Wilhelm Friedrich von Brandenburg-Ansbach priviedol svoje markgrófstvo na pokraj bankrotu pre obrovské náklady na sokoliarstvo. V roku 1839 vznikol v Holandsku sokoliarsky klub, ktorý však po necelých 20 rokoch zanikol. Úspešnejší bol svetoznámy Old Hawking Club (dnes The British Falconer's Club) v Anglicku.

Renesancia sokoliarstva nastala až začiatkom 20. storočia, keď sa v Európe znova začali formovať sokoliarske spolky a kluby. V druhej polovici 20. storočia vznikli národné sokoliarske organizácie v mnohých krajinách (Československo, Poľsko, Maďarsko atď.), často pod záštitou poľovníckych organizácií. V Československu bol sokoliarsky spôsob lovu uzákonený v roku 1967. Klub sokolníků pri ÚV Československého mysliveckého svazu bol založený v roku 1967 a v roku 1971 sa rozdelil na českú a slovenskú časť. Po rozdelení federácie v roku 1993 pôsobí v SR Slovenský klub sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore (SPK).

Národné sokoliarske organizácie založili v roku 1958 Medzinárodnú organizáciu pre sokoliarstvo a ochranu dravcov (IAF), ktorej členom sa Slovenský klub sokoliarov pri SPK stal v roku 1999.

Ženy v sokoliarstve: Neoddeliteľná súčasť histórie

Ženy boli súčasťou sokoliarstva už po stáročia, hoci písomných zmienok je menej. Ich obľúbeným dravcom bol často sokol kobec pre jeho odvahu a prítulnosť. Medzi významné ženy-sokoliarky patria:

• Kochicu (Japonsko, po roku 358): Dcéra muža, ktorý priniesol sokoliarstvo do Japonska, zakladateľka sokoliarskych škôl.
• Kráľovná Theodelinda Lombardská (Nemecko, cca 570 – 628): Vyobrazená so sokolom na zlatej rukavici.
• Astrid Trygvesdatter (Nórsko, 960/80 – 1028): Sestra kráľa Olafa Trygvassona.
• Eleanor Arboreárska (Sardínia, 1347 – 1383): Sudkyňa a hrdinka, zaviedla zákony na ochranu sokolov, po ktorej bol pomenovaný sokol Eleanórin.
• Júlia Berners (Anglicko, 1388 –): Matka predstavená, autorka knihy „Book of the Saint Albans“, zbožňovala sokoliarstvo.
• Mária Burgundská (Brusel, 1457 – 1482): Zahynula pri sokoliarskom love po páde z koňa.
• Mária, kráľovná Škótska (1542 – 1587): Obľubovala lov so sokolom kobcom.
• Kráľovná Alžbeta I. (Anglicko, 1533 – 1603): Jej vláda bola spojená s výrazom „Elizabethan Hawking“.
• Kráľovná Kristína (Švédsko, 1632 – 1654): Vyobrazená na maľbe Sebastiána Bourdona počas sokoliarskeho lovu.
• Kráľovná Sofia Amália (Dánsko a Nórsko, 1647 – 1717): Manželka Frederika III., namaľovaná so sokolom loveckým.
• Cárovná Katarína Veľká (Rusko, 1723 – 1796): Známa vášňou pre sokoliarstvo, lovila so sokolom kobcom.
• Cisárovná Mária Terézia (Uhorsko, 1717 – 1780): Najznámejšia sokoliarka Rakúsko-Uhorska, zaviedla reformu sokoliarstva v roku 1745.

Kroniky a umenie tiež potvrdzujú prítomnosť žien v sokoliarstve:

• The Taymouth Hours (Anglicko, 1325 – 1340): Iluminácie zobrazujú ženy loviace s dravcami.
• Manneský kódex (Nemecko, 1305 – 1340): Obsahuje obrázky s tematikou sokoliarstva.
• The Book of Saint Albans (1486): Júlia Berners v ňom vytvorila hierarchický zoznam dravcov pre šľachtu, kde sokol kobec bol dravcom žien.

Smithfieldské dekréty (cca 1300 – 1340) ukazujú ženy trénujúce dravce. Stredoveké tapisérie, ako napríklad séria „Dáma a jednorožec“, tiež zobrazujú jastrabov v pozadí. Unikátna drevená socha „Falconry Maidens in May“ z katedrály v Lunde vo Švédsku (cca 1350) zobrazuje ženu so sokolom. Od praveku tiež existovali bohyne, ktoré sa menili na dravce (napr. Freya v severskej mytológii).

Súčasnosť sokoliarstva: Ochrana, vzdelávanie a dedičstvo

Moderné sokoliarstvo presahuje pôvodný účel získavania potravy a stalo sa záľubou s pozitívnym a verejnosti prospešným vplyvom. Je nositeľom jedinečných vedomostí a angažuje sa v mnohých spoločenských oblastiach. Slovenský klub sokoliarov pri SPK (SKS pri SPK) je jedným z aktívnych subjektov.

Zachovanie kultúrneho dedičstva a UNESCO

Snahu o zápis sokoliarstva na Svetový zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO iniciovala IAF v roku 2006. Slovensko nebolo v roku 2010 úspešné so žiadosťou o zápis na národný zoznam, a tak nás vyškrtli zo spoločnej žiadosti. Sokolníctvo bolo úspešne zapísané v roku 2011 pod názvom „Žijúce dedičstvo ľudstva“ skupinou dvanástich štátov (SAE, Belgicko, ČR, Francúzsko, Kórea, Sýria, Mongolsko, Maroko, Katar, Saudská Arábia a Španielsko). Neskôr sa pridali Rakúsko, Maďarsko (2012) a Nemecko, Taliansko, Kazachstan, Portugalsko, Pakistan (2016).

Slovensko sa o zápis na národný zoznam uchádzalo päťkrát (2010, 2011, 2012, 2017, 2018) a napokon bolo sokoliarstvo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska dňa 24.1.2019. Vlastníkom certifikátu je SKS pri SPK. Po tomto zápise má Slovensko opäť možnosť uchádzať sa o zápis na svetový zoznam UNESCO.

Odchov dravcov: Kľúč k prežitiu druhov

S rozvojom moderného sokoliarstva rástol aj dopyt po dravcoch. Keďže ich získavanie z voľnej prírody je zakázané, sokoliari sa zamerali na odchov. Spočiatku sa venovali odchovu veľkých sokolov a orlov, ktoré nebolo možné získať z prírody. Dnes všetky dravce používané v sokoliarstve na Slovensku pochádzajú z umelých odchovov – úspešne sa odchováva 17 druhov.

Odchov v zajatí má obrovský význam pre ohrozené druhy, slúži ako génová rezerva a zdroj pre posilnenie voľne žijúcich populácií. V minulosti viedlo k úbytku dravcov priame prenasledovanie a používanie pesticídov (DDT, PCB) a ťažkých kovov. Dnes je najväčším problémom antropogénny tlak na krajinu:

• Zmeny prostredia (výstavba, fragmentácia, vysúšanie mokradí, ničenie remízok)
• Intenzívne veľkoplošné poľnohospodárstvo
• Vyrušovanie ľudskými aktivitami (turistika, lesníctvo, poľnohospodárske práce)
• Kolízie s autami (dravce lákajú uhynuté zvieratá na cestách)
• Vedenia elektrického prúdu (nebezpečné sú stĺpy 22 kV tvaru „T“)
• Narážanie do sklenených plôch budov a bariér

Najznámejším prípadom záchrany druhu umelým odchovom je sokol sťahovavý, ktorého populácia prudko klesla v 70. rokoch. V USA bol v rokoch 1975 – 1994 realizovaný projekt, počas ktorého bolo vypustených takmer 4 700 odchovaných sokolov, čo viedlo k 25-násobnému zvýšeniu populácie. V roku 1999 bol druh vyradený z knihy ohrozených druhov USA. Nemeckí sokoliari vrátili do prírody vyše 800 sokolov sťahovavých.

Ďalšie úspešné príklady reintrodukcie:

• Kondor kalifornský: Zachránený odchovom v zajatí, populácia dosiahla vyše tisíc jedincov.
• Sokol bodkavý (Falco punctatus): Z 10 jedincov v 70. rokoch na vyše 400 vo voľnej prírode.
• Orliak morský: Reintrodukovaný v Škótsku, Nemecku a Čechách.
• Sup bielohlavý: Vo Francúzsku.
• Orlosup bradatý: V Alpách.
• Sup hnedý: Na Malorke a v Južnom Francúzsku.
• Orliak bielohlavý: V USA.
• Opičiar veľkozobý a harpia opičiarka: V centrálnej Amerike.

Sokoliari sú uznávaní odborníkmi za odhalenie tajomstiev reprodukcie dravcov, čím sa stali kľúčovými pre záchranu mnohých druhov.

Biologická ochrana pomocou sokoliarskych dravcov

Strety lietadiel s vtákmi sú častým problémom na letiskách. Biologická ochrana letiska, ktorú zabezpečujú sokoliari, využíva strach vtákov z ich prirodzených predátorov. Sokolí cvičené dravce pravidelne prelietavajú nad letiskami, čo odrádza ostatné vtáky od hniezdenia a potravnej dostupnosti. Na Slovensku sokoliari zabezpečujú biologickú ochranu na civilných letiskách v Bratislave a Košiciach a na vojenských letiskách Sliač a Kuchyňa.

Biologická ochrana je komplexný súbor opatrení, vrátane:

• Akustického odplašovania
• Plašenia pomocou psov
• Zamedzenia hniezdenia a potravnej dostupnosti

Účinnosť biologickej ochrany časom neklesá, pretože dravec je pre vtáky prirodzený nepriateľ, zatiaľ čo na pyrotechnické či svetelné efekty si zvieratá zvyknú. Biologická ochrana sa využíva aj pri strážení viníc, ovocných sadov a plantáží pred škodami spôsobenými kŕdľami škorcov a iných spevavcov. V intraviláne miest sa používa proti krkavcovitým vtákom a holubom, ktoré znečisťujú pamiatky a predstavujú hygienické riziko. Slovenský klub sokoliarov pri SPK robí špecializované kurzy biologickej ochrany pre vojakov a zamestnancov letísk, pričom vyžaduje absolvovanie sokoliarskej skúšky.

Metódy plašenia vtáctva:

• Pyrotechnická: Rozbušky a signálne náboje.
• Fyzikálna: Rozhlasové zariadenia s tiesňovými hlasmi vtákov.
• Svetlotechnická: Výstražné svetelné majáky.
• Chemická: Chemikálie na obmedzenie potravy.
• Zastrašovacia: Rádiom riadené modely.
• Biologická: Lovecké dravce a psy.

Zachovanie biodiverzity a sprírodňovanie krajiny

SKS pri SPK sa dlhodobo venuje ochrane biodiverzity a sprírodňovaniu poľnohospodárskej krajiny, ktorá bola dramaticky premenená v 50. – 80. rokoch 20. storočia kolektivizáciou a prechodom na veľkovýrobné technológie. Odstránenie krajinných prvkov (medze, remízky, aleje), narovnanie vodných tokov a vysušenie mokradí viedlo k úbytku druhov a degradácii pôdy.

V minulosti, v maloplošnom poľnohospodárstve (okolo 1950), bola biodiverzita omnoho väčšia. Intenzifikácia poľnohospodárstva, automatizácia, používanie herbicídov a globálne otepľovanie prispievajú k eliminácii zdrojov obživy a krytu pre živočíchy. Pre ochranu populácií je kľúčová starostlivosť o existujúce a vytváranie nových krajinotvorných prvkov:

• Trvalá zeleň: Trávne porasty, stromy, kríky.
• Dočasná zeleň: Jednoročné/viacročné bylinné porasty, biopásy, políčka pre zver.
• Vodné prvky: Mokrade, vodné plochy, tône.

Krajinotvorné prvky sú dôležité ako refúgiá rastlín a živočíchov, udržiavajú ekosystémy a podporujú boj proti škodcom (ekotónový efekt). Poskytujú orientáciu a potravu pre zver. Mali by byť mozaikovito rozmiestnené a pokrývať aspoň 25 ha na 1000 ha, aby nepôsobili ako ekologické pasce.

SKS pri SPK si stanovil dlhodobé ciele:

• Presmerovať dotačné mechanizmy na podporu ekologického hospodárenia a ochrany biodiverzity.
• Zaviesť opatrenia na obmedzenie veľkosti lánov (max. 30 ha) a používania chemických prostriedkov.
• Podporovať organické hospodárenie (menej chémie, viac „zeleného hnojenia“).
• Podporovať opatrenia na zadržiavanie vody v krajine (proti povodniam a suchu).

Environmentálna výchova a kurz welfare pre verejnosť

Členovia SKS pri SPK sa venujú environmentálnej výchove detí predškolského veku a žiakov základných škôl. Formou besiedok a prednášok s ukážkami letu dravcov približujú vtáky, ich stavbu tela a spôsob života. Učia deti komplexne chápať vzťahy medzi organizmami, predátorom a korisťou, a zodpovednosť človeka k životnému prostrediu. Cieľom je rozvíjať schopnosť vnímať prírodu a prírodné dedičstvo.

Chov dravca v zajatí si vyžaduje vysoké nároky. Dravec je veľmi pohyblivý a nevytvára si priateľský vzťah ako pes. Sokolí umenie je jediné chovateľstvo, ktoré umožňuje dravcom aj v zajatí napĺňať inštinktívne automatizmy a voľne lietať, loviť a rozmnožovať sa. Sokoliari vyvinuli nenásilné postupy na udržanie jedinečných vlastností dravcov v zajatí. SKS pri SPK sa o tieto vedomosti delí so širokou verejnosťou na špecializovaných kurzoch chovu dravcov a sov, určených pre nesokoliarskych chovateľov a nadšencov. Súčasní sokoliari sú nositeľmi jedinečných vedomostí a pomáhajú svojimi aktivitami nielen dravcom, ale aj prírode a ľudstvu ako celku.

Často kladené otázky (FAQ) o sokoliarstve

1. Kedy a kde vzniklo sokoliarstvo podľa dostupných dôkazov?

Sokoliarstvo existuje na Zemi viac ako 4000 rokov. Predpokladá sa, že prví, ktorí používali vycvičené dravé vtáky na lov, boli príslušníci kočovných kmeňov, žijúci okolo 2000 rokov pred n. l. na stepiach a náhorných planinách Strednej Ázie. Najstarší zachovaný dôkaz je reliéf nájdený v ruinách Bogazkabu, pochádzajúci z obdobia okolo polovice 2. tisícročia pred n. l.

2. Aký bol rozdiel medzi účelom sokoliarstva v staroveku a stredoveku?

V prapôvodnej podobe slúžilo sokoliarstvo len na obstarávanie obživy. Postupným vývojom spoločnosti, rozvíjajúcou sa deľbou práce a rozdelením na vrstvy sa však stalo druhom spoločenskej zábavy a vecou prestíže vládnucej vrstvy. V stredoveku, tzv. Zlatom období sokoliarstva, sa sokoliarsky vycvičené dravé vtáky stali súčasťou reprezentácie feudálnych pánov.

3. Ako sokoliarstvo prispelo k ochrane biodiverzity a dravcov?

Súčasné sokoliarstvo sa angažuje v environmentálnej výchove, ochrane dravcov a celkovej biodiverzity, ako aj v sprírodňovaní poľnohospodárskej krajiny. Sokoliari úspešne odchovávajú ohrozené druhy dravcov v zajatí, ktoré slúžia ako génová rezerva a zdroj pre posilnenie voľne žijúcich populácií. Ich poznatky o hniezdnej biológii a etológii sú kľúčové pre záchranné programy, napríklad pre sokola sťahovavého alebo kondora kalifornského.

4. Aké sú hlavné prínosy biologickej ochrany pomocou sokoliarskych dravcov na letiskách?

Biologická ochrana na letiskách využíva strach vtákov z ich prirodzených predátorov na preventívne znižovanie výskytu vtáctva. Sokoliarsky cvičené dravce pravidelne lietajú nad letiskami, čo vedie ostatné vtáky k vyhýbaniu sa tomuto lovnému teritóriu. Na rozdiel od iných metód (pyrotechnika, svetlo) účinnosť biologickej ochrany časom neklesá, pretože vtáky si nemôžu vypestovať návyk na svojho prirodzeného predátora. Okrem letísk sa využíva aj na ochranu viníc, sadov a v intraviláne miest proti holubom a krkavcovitým vtákom.

5. Ako sa sokoliarstvo na Slovensku zapísalo do kultúrneho dedičstva?

Sokolí umenie bolo dňa 24.1.2019 finálne zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Vlastníkom tohto certifikátu je Slovenský klub sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore. Po tomto národnom uznaní má Slovensko možnosť uchádzať sa aj o zápis na Svetový zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, kam už bolo sokoliarstvo zapísané v roku 2011 vďaka úsiliu iných štátov.