Dejiny žurnalistiky: Komplexný sprievodca Slovenskom, Britániou a USA pre študentov

TL;DR / Rýchle zhrnutie: Tento komplexný článok pre študentov poskytuje podrobný prehľad dejín žurnalistiky na Slovensku, vo Veľkej Británii a USA, od jej začiatkov až po prelom 20. a 21. storočia. Pokrýva vývoj tlače, rozhlasu a televízie v kontexte spoločensko-politických zmien, vrátane vplyvu svetových vojen, totalitných režimov, ekonomických kríz a technologických inovácií. Zistite, ako sa formovalo novinárstvo v troch rôznych regiónoch a čo ovplyvnilo jeho charakter.

Dejiny žurnalistiky: Rozbor vývoja médií

Žurnalistika, zrkadlo spoločnosti, prešla v 20. storočí na Slovensku, vo Veľkej Británii a USA dramatickým vývojom. Od prvých tlačových agentúr a striktnej cenzúry po nástup masovej komercializácie a digitálnych médií, jej história je fascinujúcim príbehom inovácií, zápasov o slobodu slova a vplyvu na verejnosť. Tento prehľad vám pomôže pochopiť kľúčové medzníky a postavy, ktoré formovali mediálnu krajinu.

Slovenské novinárstvo: Kľúčové obdobia a charakteristika

Slovenské novinárstvo prešlo za posledné storočie mnohými transformáciami, poznačenými politickými zmenami a spoločenskými prevratmi. Od vzniku Československa až po pád komunistického režimu sa médiá vyvíjali pod neustálym tlakom a vplyvom. Predstavme si jeho hlavné etapy.

Slovenské novinárstvo v Československej republike (1918 – 1938)

Obdobie vzniku prvej Československej republiky znamenalo pre Slovensko oslobodenie od maďarizačného tlaku a vytvorilo priaznivé podmienky pre rozvoj slovenskej kultúry a školstva, hoci v hospodárstve a priemysle pretrvávali problémy. Rozdiely medzi industrializovaným a sekularizovaným Českom a agrárnym, konzervatívnym Slovenskom boli značné. V roku 1918 žilo v stoliciach obývaných Slovákmi viac ako 2 milióny obyvateľov, z čoho 66 % boli roľníci a 50 % bolo negramotných.

Vznik ČSR a mediálny prelom:

Prvá svetová vojna sa skončila kapituláciou Ústredných mocností 11. novembra 1918 v Compiègne. Formálnym zakončením boli Parížske predmestské zmluvy v roku 1919 (napr. Versaillská zmluva s Nemeckom 28. júna 1919).
Na troskách Rakúsko-Uhorska sa optimálnym riešením javilo vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia Národného výboru prevzali štátne úrady 28. októbra 1918 a prijali zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu.
Slováci sformovali Slovenskú národnú radu a 30. októbra 1918 prijali v Martine Deklaráciu slovenského národa.
V 1920 bola prijatá nová ústava, ktorá platila do rozpadu predmníchovskej ČSR (1939), no neuznávala existenciu Slovákov ako samobytného národa.

Spoločenské pomery po vzniku ČSR:

Medzinárodné postavenie ČSR sa stabilizovalo po mierových zmluvách. Pre Slovensko bola zásadná Trianonská zmluva s Maďarskom (4. júna 1920), ktorá definitívne určila hranice a de jure potvrdila existenciu ČSR (jeden zo signatárov bol Štefan Osuský).
Nespokojnosť so situáciou viedla k tomu, že voľby v roku 1925 vyhrali opozičné strany ako HSĽS. Andrej Hlinka a Martin Rázus (SNS) vo Zvolenskom manifeste (október 1932) odmietli fikciu československého národa a žiadali včleniť Pittsburskú dohodu do Ústavy ČSR.
1. októbra 1938 bola prijatá Žilinská dohoda, ktorá žiadala samobytnosť slovenského národa, a následne ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

Tlačový poriadok ČSR a cenzúra:

Ústava ČSR proklamovala slobodu tlače, zhromažďovania a spolčovania, pričom zakázala predbežnú cenzúru.
Možné obmedzenia sa stanovili zákonom o mimoriadnych opatreniach z roku 1920 (v prípade vojny alebo ohrozenia štátu) a zákonom z roku 1933 (zákaz kolportáže tlačovín hanobiacich samostatnosť).
Platné ostali rakúske a uhorské tlačové normy s úpravami: tlačová novela (tzv. náhubkový zákon, 1924), Malý tlačový zákon a zákon o ochrane cti (1933), Zákon o pracovnom pomere redaktorov (1936).
Postihy zahŕňali následnú cenzúru, konfiškácie celého nákladu (s možnosťou opätovnej tlače s bielymi miestami) a pozastavenie vydávania novín.

Vydavatelia a zodpovednosť v slovenskej žurnalistike:

Politické strany sa nepovažovali za právnické osoby, takže vydavateľom bola buď fyzická osoba (komunistická a sociálnodemokratická tlač) alebo právnická osoba (agrárna tlač – Novina, ľudácka tlač – Lev, resp. Andreje, národnosocialialistická tlač – Melantrich).
V tiráži musel byť menovite označený zodpovedný redaktor, ktorý znášal následky tlačového deliktu.

Tlačové agentúry:

Československá tlačová kancelária (ČTK) vznikla v Prahe 29. októbra 1918.
Na Slovensku založili z poverenia ministra Vavra Šrobára v januári 1919 Slovenskú tlačovú kanceláriu (STK) A. Djuračka a D. Porubský v Žiline, s pobočkami v Košiciach a Užhorode. Hlavným spojovacím prostriedkom bola radiotelegrafia.

Novinárske organizácie na Slovensku:

Prípravný výbor slovenských novinárov v Martine spolu s českými a moravskými novinármi založil 14. apríla 1919 v Luhačoviciach Syndikát dennej tlače československej.
Neskôr sa transformoval na Syndikát československých novinárov (Praha, 23. máj 1926), najvýznamnejšiu organizáciu v ČSR. Na univerzitách (UK, MU, UK) prebiehali prvé prednášky o základoch žurnalistiky.

Rozvoj a charakteristika slovenskej tlače:

Vďaka rozvoju školstva sa rýchlo odstraňovala negramotnosť, čo podporilo rozšírenie tlače.
V roku 1918 vychádzalo 124 maďarských a len 23 slovenských titulov (8 v Budapešti). Už v roku 1919 vzniklo asi 60 slovenských periodík a v roku 1920 ich bolo vyše 120.
V roku 1928 vychádzalo na Slovensku 333 titulov periodickej tlače, z toho 186 slovenských. Rozvinula sa aj regionálna tlač.
Obsah novín bol pestrejší (zahraničná politika, ekonomika, kultúra, šport) a zaviedli sa stále rubriky. Zvyšoval sa počet novinárov a modernizovali sa pracovné postupy (telefón, písací stroj).
Základom existencie boli predplatitelia, inzercia a reklama. Väčšina tlače bola orgánom politickej strany alebo organizácie.
Najvyšší jednorazový náklad (30 000 výtlačkov) mala bulvárna Slovenská politika.

Tlač politických strán v prvej ČSR:

Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS): Najsilnejšia strana v druhej polovici 20. rokov. Andrej Hlinka v roku 1919 založil noviny Slovák (najskôr týždenník, potom denník, redakcia v BA od 1920). V redakcii pôsobili K. Sidor, M. Urban a kňazi ako I. Grebáč-Orlov. Noviny (4-8 strán, nedele 10-12 strán) propagovali agendu HSĽS a boli často cenzurované (250 000 kusov zhabaných).
Agrárna strana: Druhá najsilnejšia, združujúca roľníkov, remeselníkov, obchodníkov a inteligenciu. Jej orgánom bol Slovenský denník (1918-1938, BA). Noviny (4-8 strán, nedele 10-24 strán) kriticky reagovali na fašistickú agresiu a politiku A. Hitlera. Slovenská politika (1920-1945) bol denník založený M. Hodžom, ktorý sa stal populárnym bulvárnym médiom (F. Votruba). Prinášala krátke politické správy, senzačné informácie, súdničky, šport a romány na pokračovanie (napr. Čachtická pani od J. Nižnánskeho).
Slovenská národná strana (SNS): Pôvodne najstaršia, no v ČSR bezvýznamná. Jej orgánom boli Národnie noviny (zal. 1870, Martin, 1936-1939 v BA). Redakciu viedli J. Škultéty, Š. Krčméry, A. Mihal a A. Kompánek. Prispieval aj básnik J. Smrek.
Československá sociálnodemokratická strana robotnícka: Ústredným orgánom boli Robotnícke noviny (1919 BA, od 1920 denník do 1938). Vydávali aj prílohy a noviny v maďarčine a nemčine.
Komunistická strana Československa (KSČ): Po rozkole sociálnej demokracie vznikla Pravda chudoby (1920 Ružomberok), ktorá sa po založení KSČ (1921) stala jej orgánom. Od 1. októbra 1925 vychádzala ako denník pod názvom Pravda. Redaktormi boli K. Gottwald, L. Novomeský a P. Jilemnický. V roku 1933 ju nahradil pražský Ľudový denník.
Ostatné občianske politické strany: Napr. Československá strana národnodemokratická (Bratislavský denník, Národný denník); Československá strana ľudová (Katolícke noviny, Ľudová politika); Živnostenská a obchodná strana stredostavovská (Hlásník).
Melantrich a Slovenský večerník: Koncern Melantrich založil Slovenský večerník (1929-1935), prvý večerník na Slovensku, ktorý sa tváril nestranícky, bol lacný a zábavný. V nedeľu vychádzal pod názvom Slovenská nedeľa.

Záujmová tlač v slovenskej žurnalistike:

Tlač cirkevných, spoločenských, kultúrnych a hospodárskych organizácií, orientovaná na špecifické skupiny čitateľov. Patrila sem náboženská, odborárska, ženská, detská a mládežnícka, športová a telovýchovná, kultúrna a umelecká, humoristická, vedecká a odborná, pedagogická a pôdohospodárska tlač.
Náboženská tlač: V medzivojnovej ČSR vychádzalo až 60 titulov, napr. katolícky mesačník Duchovný pastier (zal. 1917), Svätá rodina, Katolícke noviny a evanjelické Cirkevné listy (zal. 1887), Evanjelický posol spod Tatier (zal. 1910).
Ženská tlač: Pokračovala Živena (1910-1949), beletristický, zábavno-poučný časopis. Redigovali ho E. M. Šoltésová, A. Škultétyová a L. Mrázová. Mesačník Gazdina (1925-1937) vychádzal ako príloha časopisu Slovenský gazda.
Detská a mládežnícka tlač: Na Včielku nadviazal mesačník Slniečko (1927-1950, obnovený od 1969), ktorý vydávala Matica slovenská spolu s Čs. Červeným krížom. Dosahoval náklad 14 000 výtlačkov a mal vysokú literárnu a výtvarnú úroveň.
Telovýchovná, športová a branná tlač: Najrozvetvenejšiu tlač mala telovýchovná organizácia Sokol (Slovenský sokol 1919-1922). Športový týždeň (1928-1937) bol prvý ilustrovaný športový týždenník, a Športový pondelok (1935-1938) vychádzal ako príloha k utorkovému číslu agrárnickej Slovenskej politiky.
Kultúrna a umelecká tlač: Matica slovenská obnovila v roku 1922 najstaršiu literárnu revue Slovenské pohľady (1881), ktorá vychádza dodnes. V roku 1922 sa tiež obnovilo vydávanie mesačníka Prúdy (1909-1914 a 1922-1938). Študenti v Prahe založili v roku 1924 časopis DAV, ktorý priniesol do slovenskej žurnalistiky nové prvky ako sociálnu reportáž a prácu s fotografiou (fotomontáže).
Vedecká a odborná tlač: Právny obzor (zal. 1917 E. Stodolom) je najstarší špecializovaný slovenský vedecký časopis, ktorý vychádza dodnes. Bratislavské lekárske listy (založil LF UK v BA 1921) vychádzajú tiež dodnes.

Rozhlasová žurnalistika (1923 – 1948):

Vývoj rozhlasu v ČSR: G. Marconi vysielal prvý rádiotelegrafický signál v roku 1897. Pravidelné vysielanie sa začalo v USA (1920) a v Európe (1922). V ČSR bolo prvé oficiálne rozhlasové vysielanie 18. mája 1923 z Prahy a od roku 1924 z Brna.
Rozhlas na Slovensku: Pokusné vysielanie z vládnej budovy na Gondovej ulici v Bratislave sa uskutočnilo 3. augusta 1926. Pravidelné vysielanie z Bratislavy sa začalo 1. októbra 1926 a od roku 1927 sa vysielalo aj z Košíc.
Rádiojournal: Rozhlasové vysielanie bolo v rukách spoločnosti Rádiojournal, čs. spravodajstvo telegrafické, s. r. o., založenej v roku 1923 v Prahe. Od roku 1925 bol štát hlavným podielnikom (51 %). Vysielacia technika bola štátnym monopolom. Riaditeľom rozhlasu v BA sa stal L. Moyš. Program mal slovesnú a hudobnú zložku.
Spravodajstvo a reportáž: Rádiojournal vysielal spravodajský bulletin každý večer, od roku 1926 dvakrát denne. Prvým slovenským spravodajským magazínom boli týždenné Slovenské hodiny (1928-1930). Rozhlasová reportáž ako nový žáner vznikla z potreby pohotovo informovať. Prvý športový prenos (futbal ČsSK Bratislava a Admira Viedeň) sa uskutočnil 6. marca 1927.
Časová štruktúra a poslucháči: Spočiatku sa vysielalo dvakrát týždenne 1-2 hodiny. Od roku 1927 z Bratislavy denne a od roku 1933 od 6. ráno do 23. hodiny, čo sa zachovalo do roku 1948. Poslucháčov bolo spočiatku málo, rádiá boli luxusným tovarom. Od roku 1924 boli zavedené koncesie.

Začiatky filmovej žurnalistiky:

Prvé filmové predstavenie v Bratislave sa uskutočnilo 25. decembra 1896 v hoteli U zeleného stromu (dnes Carlton).
Prvý filmový týždenník v ČSR, AB zpravodaj, začal vychádzať v Prahe v rokoch 1923-1924. Filmové periodiká neboli úspešné a premietali sa predovšetkým zahraničné filmové žurnály.
Čs. filmový priemysel sa rozvíjal v Prahe a Zlíne. Dokumentárny film reprezentoval K. Plicka so snímkami Za slovenským ľudom (ocenený vo Florencii) a lyrickým dokumentom Zem spieva (1933).

Slovenské novinárstvo po Mníchove a za vojnového slovenského štátu (1939 – 1945)

Obdobie rokov 1939-1945 na Slovensku bolo poznačené autoritatívnym režimom a úzkou spoluprácou s nacistickým Nemeckom. To sa odrazilo aj v žurnalistike, ktorá bola pod prísnou kontrolou a slúžila ako nástroj propagandy.

Spoločenské pomery:

Po Mníchove a tzv. Homolovom puči (10. marca 1939), kde Praha vojensky zakročila proti autonómnej slovenskej vláde, Snem Slovenskej krajiny vyhlásil 14. marca 1939 samostatnú Slovenskú republiku. Vznik štátu uchránil veľkú časť územia Slovenska pred rozdelením medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko.
Ešte v roku 1938 využili ľudáci ťažkú politickú situáciu na uchopenie moci, vyhlásili Žilinskú dohodu a zastavili činnosť KSČ na Slovensku. Komunistická tlač tak mohla vychádzať len ilegálne.
Od októbra 1938 pôsobili v „nespoľahlivých“ tlačiarňach a redakciách vládni komisári, ktorí usmerňovali a regulovali tlač.
V októbri 1938 vznikol Úrad propagandy (podľa vzoru nacistického Nemecka), ktorého úlohou bolo usmerňovať tlač, rozhlas, divadlo, film a umenie v súlade so záujmami štátu. Jeho prvým šéfom sa stal A. Mach.
Počas rokov 1938-1939 ľudáci zlikvidovali prevažnú časť demokratickej tlače (zaniklo 232 titulov). Po Viedenskej arbitráži (2. november 1938) stratilo Slovensko územie na juhu a časti Oravy a Javoriny.

Usmerňovanie tlače za Slovenského štátu:

Kompletne sa zakázala česká periodická tlač, pričom Úrad propagandy (riaditelia A. Mach, K. Murgaš, T. J. Gašpar) bol usmerňovaný poradcom nemeckého vyslanectva.
Už v roku 1938 bola zavedená preventívna cenzúra, ktorá platila až do oslobodenia. Vykonávali ju úradníci okresných úradov a policajných riaditeľstiev.
Slovenská tlačová kancelária (STK) bola hneď po Úrade propagandy ústredným orgánom, ktorý usmerňoval spravodajstvo. Tlači a rozhlasu bolo výnosom nariadené povinne odoberať správy STK a uverejňovať zahraničné správy len v rozsahu dodanom STK a nemeckou agentúrou DNB.
Syndikát slovenských novinárov (SSN) bol zrušený v roku 1944 a nahradený Tlačovou komorou, vytvorenou podľa vzoru nacistickej tlačovej komory.

Štruktúra tlače v rokoch 1939 – 1945:

Hlavným centrom vydávania tlače sa stala Bratislava. Zlikvidovali sa všetky školské a študentské časopisy. V roku 1942 boli niektoré periodiká zakázané kvôli nedostatku papiera.
Kvantitatívne najväčšiu skupinu tvorila 1. ľudácka tlač (napr. Slovák, Gardista).
Jej protikladom bola 2. legálna neľudácka tlač (napr. Národnie noviny).
3. ilegálna tlač burcovala do protifašistického odboja.

Charakteristika ľudáckej tlače:

Slovák: Ústredný denník HSĽS, vyjadroval oficiálne stanovisko vlády a prezidenta J. Tisu. Vychádzal denne okrem pondelka, náklad 20 000 – 30 000 výtlačkov.
Slovenská pravda: Bulvárny denník s udavačskou rubrikou „Všimli ste si...“. Dosahoval najvyšší náklad (40 000 výtlačkov) spomedzi denníkov slovenského štátu.
Slovenská politika: Denník prevzatý od agrárnikov, vychádzal od roku 1939 v Žiline.
Gardista: Od 1. novembra 1940 denník, orgán Hlavného riaditeľstva Hlinkovej gardy. Náklad 15 000 – 20 000 výtlačkov.
Záujmová tlač: Prijímala a šírila fašistickú ideológiu. Katolícka cirkev podporovala režim, zdôrazňovala jeho kresťanský ráz a vysvetľovala deportácie židovského obyvateľstva.
Katolícke noviny: Týždenník založený v roku 1940, s nákladom 100 000 výtlačkov, ktorý zneužíval náboženské cítenie veriacich na svoje ciele.
Tlač pre deti a mládež: Režim mal záujem ovplyvňovať mladú generáciu. Hlavné veliteľstvo Hlinkovej mládeže (podľa vzoru Hitlerjugend) vydávalo týždenník Mladý Slovák (1938-1939), mesačník Slovenská deva (pre dievčatá) a dvojtýždenník Vlča (pre „vlčatá a víly“).

Neľudácka tlač:

Národnie noviny: Po zániku SNS ich do júla 1939 vydávalo Konzorcium, redakcia sa presťahovala z Bratislavy do Martina. Boli často cenzurované, bojkotovali oficiálne výročia a negovali ľudácku propagandu. Po SNP sa stali orgánom revolučného národného výboru v Martine.
Slovenská jednota: Vychádzala v rokoch 1939-1944, najskôr ako týždenník v Nových Zámkoch a od marca 1942 v Budapešti ako politický orgán menšinovej Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku. Zastávala negatívny postoj k Slovenskému štátu.
Kultúrna a umelecká tlač: Išlo o nepriaznivé obdobie. Matica slovenská vydávala Slovenské pohľady a časopis Slovensko. Časopis Elán (1939-1945), mesačník Spolku slovenských spisovateľov, bol v roku 1944 úradne pozastavený kvôli „ideologickému mátoženiu“.

Ilegálna odbojová tlač:

Na rozdiel od legálnej tlače, ktorá používala narážky, ilegálna tlač burcovala ľudí do protifašistického odboja. Nevychádzala pravidelne, mala malý rozsah a jej tvorba znamenala neustálu hrozbu. Odhaľovala klamstvá ľudáckej propagandy a posilňovala národnooslobodzovacie hnutie.
Komunisti boli hlavnými vydavateľmi ilegálnej tlače, napr. Pravda slovenskej mládeže (1939) a Mesačné zprávy (1939) vydávané v Turanoch, alebo Hlas ľudu tlačený v Čachticiach, Martine a Bratislave.

Rozhlas za Slovenského štátu:

V roku 1938 bol rozhlas jediným prostriedkom každodenného informovania občanov. Po Mníchove došlo k reorganizácii Rádiojournalu na Česko-slovenský rozhlas, s. r. o. Vysielanie v Košiciach prestalo na základe Viedenskej arbitráže.
Slovenský rozhlas vznikol 15. júna 1939 a začal samostatne vysielať. Hoci ho kontroloval Úrad propagandy, vďaka dlhoročným zamestnancom sa v ňom formoval aj demokratický prúd. Počet koncesionárov rástol a v roku 1944 ich bolo 141 tisíc.

Novinárstvo v Slovenskom národnom povstaní (1944)

Slovenské národné povstanie (SNP) bolo najvýznamnejším činom protifašistického odboja a zohralo kľúčovú úlohu pri obnove demokratického zriadenia v ČSR. Žurnalistika počas povstania bola životne dôležitá pre informovanie a mobilizáciu obyvateľstva.

Spoločenské pomery:

SNP začalo 29. augusta 1944 o 20:00 na rozkaz Jána Goliana ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami a útok proti autoritatívnej vláde Jozefa Tisu. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Veliteľmi boli Ján Golian a Rudolf Viest.
Nemecké jednotky porazili povstaleckú armádu v noci z 27. na 28. októbra 1944, ale partizáni pokračovali v bojoch až do oslobodenia krajiny na jar 1945.

Povstalecká tlač revolučných národných výborov:

V prvých dňoch povstania začali vychádzať noviny okresných a mestských národných výborov (ONV a OMV), napr. Útok v Liptovskom Mikuláši, Hlas národa vo Zvolene a Vpřed v Ružomberku.
Pravda bola prvým číslom (9. september 1944) povstaleckého denníka, ktorého cieľom bolo informovať o priebehu vojny a mobilizovať do boja. Redakciu viedli M. Hysko a J. Šefránek. Vychádzala vo Zvolene a neskôr v Medzibrode, celkovo vyšlo 40 čísel s nákladom 16 000 – 18 000 kusov.

Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (SSV BB):

SSV BB zohral popri povstaleckej tlači mimoriadne dôležitú informačnú a organizátorskú úlohu. Začal vysielať 30. augusta 1944 o 11:00 s proklamáciou Vojenského ústredia.
Pred mikrofónmi vystupovali redaktori, hlásatelia, partizáni, politici a svedkovia bojových udalostí. Vysielanie podliehalo Spravodajskému odboru predsedníctva SNR a viedol ho G. Rapoš.
Politické spravodajstvo trvalo spravidla 30 minút a začínalo o 7:00 ráno. Neskôr sa začalo osobitne vysielať aj pre vojakov a partizánov, ako aj pre poľnohospodárov.
Nemecké vojská sa pokúšali umlčať SSV. 2. septembra 1944 sa im bombardovaním podarilo poškodiť zariadenia, ale technici pokračovali vo vysielaní cez vojenský vysielač. Neskôr bol vysielač namontovaný na nákladné auto a menil stanoviská.
Posledné vysielanie povstaleckého rozhlasu bolo 27. októbra 1944 o 7:00 ráno zo Športhotela na Donovaloch, s výzvou generála Viesta „budeme bojovať do víťazného konca!“. Po oslobodení Košíc pracovníci SSV prešli na program Vysielača SNR.

Slovenské novinárstvo v rokoch 1945 – 1948

Obdobie po druhej svetovej vojne prinieslo do Československa nádej na obnovu demokracie, no zároveň položilo základy pre nástup totalitného komunistického režimu. Aj žurnalistika bola svedkom a nástrojom týchto radikálnych zmien.

Spoločenské pomery:

Nová fáza národnej a demokratickej revolúcie nastala po vstupe sovietskej armády a jednotiek 1. československého armádneho zboru na slovenské územie (pri Dukle 6. októbra 1944).
Od januára do mája 1945 sa Košice stali centrom oslobodeného územia a štátnych orgánov. Tam bol 4. februára 1945 vyhlásený Manifest SNR, ktorý formuloval úlohy ako porážka fašizmu, obnova spoločného štátu, pozemková reforma a znárodnenie podnikov. Predpokladal existenciu dvoch povstaleckých strán – komunistickej a demokratickej.
V apríli 1945 bol vyhlásený Košický vládny program, ktorý vyjadroval politické, národnostné, hospodárske a kultúrne ciele vlády. V októbri 1945 boli znárodnené kľúčové priemyselné podniky, banky a poisťovne. Politické rozpory medzi KSS a DS sa vyostrovali.

Februárový prevrat (1948):

Prevrat v Československu, ktorý sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948, viedol k úplnému prevzatiu moci komunistami. Znamenal prechod od demokracie k totalite a pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku. 25. február bol oslavovaný ako „Víťazný február“.
V rokoch 1948 – 1954 bolo na Slovensku z politických dôvodov odsúdených približne 25-tisíc ľudí, do roku 1989 celkovo viac ako 71-tisíc ľudí, pričom 45 odsúdených bolo popravených.

Novinárstvo na oslobodenom území:

Hlavným poslaním žurnalistiky bola mobilizácia síl na vyhnanie fašistov, pomoc občanom a obnova mierového života. Čs. jednotky generála Svobodu vydávali týždenníky Naše vojsko v SSSR a Za svobodné Československo.
Jednotky 1. ČS armádneho zboru mali podiel aj na vyjdení prvých občianskych novín na oslobodenom území – Pravdy. Od 7. januára 1945 vychádzala v Michalovciach ako týždenník, neskôr v Košiciach ako dvojdenník a od 27. marca 1945 ako denník. Redakcia Pravdy sa presunula do Bratislavy v máji 1945.

Rozhlasové novinárstvo po oslobodení:

Rozhlasové vysielanie sa obnovovalo ťažko. Začalo vysielať po oslobodení 10. februára 1945 v Košiciach ako Vysielač Slovenskej národnej rady (s pomocou ukrajinskej armády). Od 1. marca 1945 sa vysielalo spravodajstvo štyrikrát denne.
Vysielanie z Bratislavy sa obnovilo 17. júna 1945. Rozhlas sa musel budovať organizačne aj technicky. Slovesný odbor rozhlasu mal oddelenia ako vzdelávacie, dramatické, reportážne, školské a literárne. Spadal pod Predsedníctvo SNR, od apríla 1945 pod Povereníctvo SNR pre informácie.

Slovenské novinárstvo v rokoch 1948 – 1989: Charakteristika totalitného novinárstva

Po februári 1948 sa slovenské novinárstvo ocitlo v ére, kde sa médiá stali nástrojom komunistickej strany. Toto obdobie je známe striktnou kontrolou, cenzúrou a ideologickým usmerňovaním, hoci 60. roky priniesli krátke uvoľnenie.

Spoločenské pomery:

Po februári 1948 komunisti získali monopol moci. Spoločenský život sa začal realizovať podľa komunistickej doktríny, opierajúcej sa o stalinský model socializmu v Sovietskom zväze. ČSSR sa začlenilo do sovietskeho mocenského bloku (RVHP a Varšavská zmluva).
Nastala vlna politického a štátneho násilia: totálne znárodnenie, menová reforma, kolektivizácia poľnohospodárstva, militarizácia a politické procesy, ktoré postihli desaťtisíce ľudí.
V druhej polovici 50. rokov priniesla Chruščovova kritika stalinizmu na XX. Zjazde KSSZ (1956) čiastočnú zmenu represívneho režimu.
Nová Ústava ČSSR (1960) výrazne obmedzila právomoci národných orgánov. Inteligencia publikovala kritické postoje na stránkach Kultúrneho života a žiadala demokratizáciu.

Pražská jar (1968):

V januári 1968 musel A. Novotný kapitulovať a na jeho miesto nastúpil A. Dubček, čím sa začalo krátke obdobie demokratického socializmu s „ľudskou tvárou“, označované ako Pražská jar.

Invázia a normalizácia (1968):

Na spoločenskú situáciu v ČSSR reagovali predstavitelia Sovietskeho zväzu inváziou spojeneckých vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968. To vytvorilo predpoklady na následnú normalizáciu, ktorá trvala 20 rokov až do novembra 1989.
Prvým krokom normalizácie bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu. Alexander Dubček a ďalší politickí funkcionári boli odvlečení do ZSSR a prepustení až po podpísaní dohody. Po návrate Dubček vystúpil s emotívnym rozhlasovým prejavom.
Tragickým symbolom odporu bolo sebaupálenie J. Palacha v roku 1969. Z oficiálneho literárneho života odišli V. Šikula, R. Sloboda, J. Johanides či J. Mihalkovič, a zákaz publikovania postihol P. Karvaša, H. Ponickú, I. Kadlečíka, M. Hamadu a D. Tatarku.

Po februárový tlačový poriadok a cenzúra:

Vláda, Ministerstvo informácií a Zbor povereníkov vydali v roku 1948 rad uznesení a predpisov, ktoré mali zabezpečiť nový tlačový poriadok. Bola nariadená revízia časopisov, zníženie spotreby papiera o 1/3 a zavedené povoľovacie konanie Ministerstva informácií, čím sa postupne likvidovala demokratická tlač.
Zákon č. 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov zakázal súkromné podnikanie v tlači. Časopisy mohli vydávať iba politické strany, štátne orgány, odborové a kultúrne organizácie. Novinárom sa mohol stať len člen Zväzu čs. novinárov.
V roku 1953 bolo vytvorené Štátne tlačové dozorníctvo (ŠTD) ako orgán preventívnej cenzúry, pričom každá redakcia mala svojho cenzora.
Zákon č. 81/1966 o periodickej tlači sa týkal všetkých médií. V roku 1968 bol zriadený Slovenský úrad pre tlač a informácie (SÚTI), ktorý riadil, kontroloval a usmerňoval obsah médií až do novembra 1989.

Systém periodickej tlače (1948 – 1968):

Po roku 1950 ostali ako ústredné denníky Pravda, Práca a Obrana ľudu. K nim sa pripojili Ľud a Új Szó, neskôr aj Smena a Roľnícke noviny. Národnie noviny zanikli.
V tomto období možno hovoriť o troch skupinách tlače: tlač Komunistickej strany Slovenska (KSS) a ostatných politických strán, tlač spoločenských organizácií a tlač štátnych orgánov a organizácií.

Tlač KSS – Ústredné noviny:

Pravda: Orgán ústredného výboru KSS, s takmer povinným odberom. Náklad rástol zo 100 tisíc (1948) na 400 000 (1986). Uverejňovala rozsiahle referáty, propagandistické články a direktívy. Šéfredaktormi boli napr. E. Friš, A. Nedvěd, M. Marko.
Új Szó (Nové slovo): Od roku 1949 denník pre „maďarských pracujúcich v Československu“ s nákladom 50 tisíc – 90 tisíc.
Rudé právo: Denník ÚV KSČ začal od roku 1960 vychádzať aj v slovenčine, avšak len do roku 1969.
KSS vydávala aj ústredné časopisy ako obrázkový týždenník Život, humoristický a satirický časopis Roháč a týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo Nové slovo.

Denník Práca, odborárske noviny:

Vznikol v máji 1945 ako tlačový orgán odborov na Slovensku. Počas socializmu bol denník Práca (vydávaný slovenskou časťou Revolučného odborového hnutia – ROH) zameraný na sociálne témy a pracovné podmienky. Po roku 1989 bojoval s novými trhovými podmienkami a v roku 2002 zanikol spojením s denníkom SME.

Záujmová tlač:

Náboženská tlač: Od roku 1948 bolo jej vydávanie obmedzené, no pokračovali tituly ako Katolícke noviny, Duchovný pastier, Evanjelický posol a Cirkevné listy.
Ženské časopisy: V roku 1948 začala vychádzať Slovenka, ktorá sa v roku 1949 spojila s mesačníkom Živena. Získala si popularitu a v roku 1965 prekročila náklad 200 tisíc výtlačkov. Vychádzala aj módna tlač (Mariena, Móda a textil, Dorka).
Kultúrna a umelecká tlač: Zväz slovenských spisovateľov vydával mesačník Kultúrny život, ktorý sa od roku 1950 stal týždenníkom. V 60. rokoch zohral kľúčovú úlohu v snahe skoncovať s dogmatizmom a presadiť slobodu slova. Šéfredaktormi boli A. Mráz, M. Chorvát, J. Kostra, V. Mináč. Posledné číslo vyšlo 6. septembra 1968 na protest proti okupácii. Neskôr ho mal nahradiť Literárny život.
Odborná tlač: Časopis Otázky žurnalistiky bol založený v roku 1958 ako zborník Otázky novinárstva a významne napomohol formovaniu slovenskej novinovedy.

Inzercia a reklama v médiách:

Od roku 1948 boli zavedené obmedzenia rozsahu a obsahu inzercie v tlači, zakázali sa rubriky ako „Sobáše“ či „Zoznámenia“. Tieto obmedzenia sa zmiernili v roku 1962.
V rozhlase priama reklama neexistovala (mala formu reportáží), prvá riadna reklama sa vysielala až v roku 1959. V televízii sa reklama vysielala od roku 1959 v rozsahu približne 1 hodiny ročne.
Pojem „reklama“ nahradila „hospodárska propagácia“, ktorá mala pomáhať „plniť ekonomické, politické, kultúrne a výchovné úlohy vytýčené komunistickými a robotníckymi stranami“.
Pán Vajíčko vznikol v roku 1966 ako animovaná postavička, ktorá slúžila ako ľahko čitateľná bariéra medzi reklamným blokom a zvyškom televízneho vysielania.

Rozširovanie periodickej tlače:

Predaj tlače prebiehal v stánkoch, trafikách, samoobsluhách, automatoch a na poštách, prostredníctvom kolportérov a kamelotov, a na základe predplatného.
V roku 1953 vznikla Poštová novinová služba (PNS) ako monopolná organizácia na distribúciu všetkej tlače do 90. rokov 20. storočia.

Dejiny žurnalistiky vo Veľkej Británii: Od tlačových magnátov po verejnú zodpovednosť

Britské novinárstvo, známe svojou dlhou tradíciou a vplyvom, prešlo v 20. storočí významnými zmenami. Od éry mocných tlačových magnátov a masovej komercializácie sa dostalo k diskusiám o spoločenskej zodpovednosti a regulácii. Pozrime sa na vývoj britskej žurnalistiky v tlači, rozhlase a televízii.

Vývin žurnalistiky v periodickej tlači (1920 – 1990, resp. 2000)

**Komercializácia a

Dejiny žurnalistiky: Komplexný sprievodca Slovenskom, Britániou a USA pre študentov

Dejiny žurnalistiky: Rozbor vývoja médií

Slovenské novinárstvo: Kľúčové obdobia a charakteristika

Slovenské novinárstvo v Československej republike (1918 – 1938)

Vznik ČSR a mediálny prelom:

Prvá svetová vojna sa skončila kapituláciou Ústredných mocností 11. novembra 1918 v Compiègne. Formálnym zakončením boli Parížske predmestské zmluvy v roku 1919 (napr. Versaillská zmluva s Nemeckom 28. júna 1919).
Na troskách Rakúsko-Uhorska sa optimálnym riešením javilo vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia Národného výboru prevzali štátne úrady 28. októbra 1918 a prijali zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu.
Slováci sformovali Slovenskú národnú radu a 30. októbra 1918 prijali v Martine Deklaráciu slovenského národa.
V 1920 bola prijatá nová ústava, ktorá platila do rozpadu predmníchovskej ČSR (1939), no neuznávala existenciu Slovákov ako samobytného národa.

Spoločenské pomery po vzniku ČSR:

Medzinárodné postavenie ČSR sa stabilizovalo po mierových zmluvách. Pre Slovensko bola zásadná Trianonská zmluva s Maďarskom (4. júna 1920), ktorá definitívne určila hranice a de jure potvrdila existenciu ČSR (jeden zo signatárov bol Štefan Osuský).
Nespokojnosť so situáciou viedla k tomu, že voľby v roku 1925 vyhrali opozičné strany ako HSĽS. Andrej Hlinka a Martin Rázus (SNS) vo Zvolenskom manifeste (október 1932) odmietli fikciu československého národa a žiadali včleniť Pittsburskú dohodu do Ústavy ČSR.
1. októbra 1938 bola prijatá Žilinská dohoda, ktorá žiadala samobytnosť slovenského národa, a následne ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

Tlačový poriadok ČSR a cenzúra:

Ústava ČSR proklamovala slobodu tlače, zhromažďovania a spolčovania, pričom zakázala predbežnú cenzúru.
Možné obmedzenia sa stanovili zákonom o mimoriadnych opatreniach z roku 1920 (v prípade vojny alebo ohrozenia štátu) a zákonom z roku 1933 (zákaz kolportáže tlačovín hanobiacich samostatnosť).
Platné ostali rakúske a uhorské tlačové normy s úpravami: tlačová novela (tzv. náhubkový zákon, 1924), Malý tlačový zákon a zákon o ochrane cti (1933), Zákon o pracovnom pomere redaktorov (1936).
Postihy zahŕňali následnú cenzúru, konfiškácie celého nákladu (s možnosťou opätovnej tlače s bielymi miestami) a pozastavenie vydávania novín.

Vydavatelia a zodpovednosť v slovenskej žurnalistike:

Politické strany sa nepovažovali za právnické osoby, takže vydavateľom bola buď fyzická osoba (komunistická a sociálnodemokratická tlač) alebo právnická osoba (agrárna tlač – Novina, ľudácka tlač – Lev, resp. Andreje, národnosocialialistická tlač – Melantrich).
V tiráži musel byť menovite označený zodpovedný redaktor, ktorý znášal následky tlačového deliktu.

Tlačové agentúry:

Československá tlačová kancelária (ČTK) vznikla v Prahe 29. októbra 1918.
Na Slovensku založili z poverenia ministra Vavra Šrobára v januári 1919 Slovenskú tlačovú kanceláriu (STK) A. Djuračka a D. Porubský v Žiline, s pobočkami v Košiciach a Užhorode. Hlavným spojovacím prostriedkom bola radiotelegrafia.

Novinárske organizácie na Slovensku:

Prípravný výbor slovenských novinárov v Martine spolu s českými a moravskými novinármi založil 14. apríla 1919 v Luhačoviciach Syndikát dennej tlače československej.
Neskôr sa transformoval na Syndikát československých novinárov (Praha, 23. máj 1926), najvýznamnejšiu organizáciu v ČSR. Na univerzitách (UK, MU, UK) prebiehali prvé prednášky o základoch žurnalistiky.

Rozvoj a charakteristika slovenskej tlače:

Vďaka rozvoju školstva sa rýchlo odstraňovala negramotnosť, čo podporilo rozšírenie tlače.
V roku 1918 vychádzalo 124 maďarských a len 23 slovenských titulov (8 v Budapešti). Už v roku 1919 vzniklo asi 60 slovenských periodík a v roku 1920 ich bolo vyše 120.
V roku 1928 vychádzalo na Slovensku 333 titulov periodickej tlače, z toho 186 slovenských. Rozvinula sa aj regionálna tlač.
Obsah novín bol pestrejší (zahraničná politika, ekonomika, kultúra, šport) a zaviedli sa stále rubriky. Zvyšoval sa počet novinárov a modernizovali sa pracovné postupy (telefón, písací stroj).
Základom existencie boli predplatitelia, inzercia a reklama. Väčšina tlače bola orgánom politickej strany alebo organizácie.
Najvyšší jednorazový náklad (30 000 výtlačkov) mala bulvárna Slovenská politika.

Tlač politických strán v prvej ČSR:

Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS): Najsilnejšia strana v druhej polovici 20. rokov. Andrej Hlinka v roku 1919 založil noviny Slovák (najskôr týždenník, potom denník, redakcia v BA od 1920). V redakcii pôsobili K. Sidor, M. Urban a kňazi ako I. Grebáč-Orlov. Noviny (4-8 strán, nedele 10-12 strán) propagovali agendu HSĽS a boli často cenzurované (250 000 kusov zhabaných).
Agrárna strana: Druhá najsilnejšia, združujúca roľníkov, remeselníkov, obchodníkov a inteligenciu. Jej orgánom bol Slovenský denník (1918-1938, BA). Noviny (4-8 strán, nedele 10-24 strán) kriticky reagovali na fašistickú agresiu a politiku A. Hitlera. Slovenská politika (1920-1945) bol denník založený M. Hodžom, ktorý sa stal populárnym bulvárnym médiom (F. Votruba). Prinášala krátke politické správy, senzačné informácie, súdničky, šport a romány na pokračovanie (napr. Čachtická pani od J. Nižnánskeho).
Slovenská národná strana (SNS): Pôvodne najstaršia, no v ČSR bezvýznamná. Jej orgánom boli Národnie noviny (zal. 1870, Martin, 1936-1939 v BA). Redakciu viedli J. Škultéty, Š. Krčméry, A. Mihal a A. Kompánek. Prispieval aj básnik J. Smrek.
Československá sociálnodemokratická strana robotnícka: Ústredným orgánom boli Robotnícke noviny (1919 BA, od 1920 denník do 1938). Vydávali aj prílohy a noviny v maďarčine a nemčine.
Komunistická strana Československa (KSČ): Po rozkole sociálnej demokracie vznikla Pravda chudoby (1920 Ružomberok), ktorá sa po založení KSČ (1921) stala jej orgánom. Od 1. októbra 1925 vychádzala ako denník pod názvom Pravda. Redaktormi boli K. Gottwald, L. Novomeský a P. Jilemnický. V roku 1933 ju nahradil pražský Ľudový denník.
Ostatné občianske politické strany: Napr. Československá strana národnodemokratická (Bratislavský denník, Národný denník); Československá strana ľudová (Katolícke noviny, Ľudová politika); Živnostenská a obchodná strana stredostavovská (Hlásník).
Melantrich a Slovenský večerník: Koncern Melantrich založil Slovenský večerník (1929-1935), prvý večerník na Slovensku, ktorý sa tváril nestranícky, bol lacný a zábavný. V nedeľu vychádzal pod názvom Slovenská nedeľa.

Záujmová tlač v slovenskej žurnalistike:

Tlač cirkevných, spoločenských, kultúrnych a hospodárskych organizácií, orientovaná na špecifické skupiny čitateľov. Patrila sem náboženská, odborárska, ženská, detská a mládežnícka, športová a telovýchovná, kultúrna a umelecká, humoristická, vedecká a odborná, pedagogická a pôdohospodárska tlač.
Náboženská tlač: V medzivojnovej ČSR vychádzalo až 60 titulov, napr. katolícky mesačník Duchovný pastier (zal. 1917), Svätá rodina, Katolícke noviny a evanjelické Cirkevné listy (zal. 1887), Evanjelický posol spod Tatier (zal. 1910).
Ženská tlač: Pokračovala Živena (1910-1949), beletristický, zábavno-poučný časopis. Redigovali ho E. M. Šoltésová, A. Škultétyová a L. Mrázová. Mesačník Gazdina (1925-1937) vychádzal ako príloha časopisu Slovenský gazda.
Detská a mládežnícka tlač: Na Včielku nadviazal mesačník Slniečko (1927-1950, obnovený od 1969), ktorý vydávala Matica slovenská spolu s Čs. Červeným krížom. Dosahoval náklad 14 000 výtlačkov a mal vysokú literárnu a výtvarnú úroveň.
Telovýchovná, športová a branná tlač: Najrozvetvenejšiu tlač mala telovýchovná organizácia Sokol (Slovenský sokol 1919-1922). Športový týždeň (1928-1937) bol prvý ilustrovaný športový týždenník, a Športový pondelok (1935-1938) vychádzal ako príloha k utorkovému číslu agrárnickej Slovenskej politiky.
Kultúrna a umelecká tlač: Matica slovenská obnovila v roku 1922 najstaršiu literárnu revue Slovenské pohľady (1881), ktorá vychádza dodnes. V roku 1922 sa tiež obnovilo vydávanie mesačníka Prúdy (1909-1914 a 1922-1938). Študenti v Prahe založili v roku 1924 časopis DAV, ktorý priniesol do slovenskej žurnalistiky nové prvky ako sociálnu reportáž a prácu s fotografiou (fotomontáže).
Vedecká a odborná tlač: Právny obzor (zal. 1917 E. Stodolom) je najstarší špecializovaný slovenský vedecký časopis, ktorý vychádza dodnes. Bratislavské lekárske listy (založil LF UK v BA 1921) vychádzajú tiež dodnes.

Rozhlasová žurnalistika (1923 – 1948):

Vývoj rozhlasu v ČSR: G. Marconi vysielal prvý rádiotelegrafický signál v roku 1897. Pravidelné vysielanie sa začalo v USA (1920) a v Európe (1922). V ČSR bolo prvé oficiálne rozhlasové vysielanie 18. mája 1923 z Prahy a od roku 1924 z Brna.
Rozhlas na Slovensku: Pokusné vysielanie z vládnej budovy na Gondovej ulici v Bratislave sa uskutočnilo 3. augusta 1926. Pravidelné vysielanie z Bratislavy sa začalo 1. októbra 1926 a od roku 1927 sa vysielalo aj z Košíc.
Rádiojournal: Rozhlasové vysielanie bolo v rukách spoločnosti Rádiojournal, čs. spravodajstvo telegrafické, s. r. o., založenej v roku 1923 v Prahe. Od roku 1925 bol štát hlavným podielnikom (51 %). Vysielacia technika bola štátnym monopolom. Riaditeľom rozhlasu v BA sa stal L. Moyš. Program mal slovesnú a hudobnú zložku.
Spravodajstvo a reportáž: Rádiojournal vysielal spravodajský bulletin každý večer, od roku 1926 dvakrát denne. Prvým slovenským spravodajským magazínom boli týždenné Slovenské hodiny (1928-1930). Rozhlasová reportáž ako nový žáner vznikla z potreby pohotovo informovať. Prvý športový prenos (futbal ČsSK Bratislava a Admira Viedeň) sa uskutočnil 6. marca 1927.
Časová štruktúra a poslucháči: Spočiatku sa vysielalo dvakrát týždenne 1-2 hodiny. Od roku 1927 z Bratislavy denne a od roku 1933 od 6. ráno do 23. hodiny, čo sa zachovalo do roku 1948. Poslucháčov bolo spočiatku málo, rádiá boli luxusným tovarom. Od roku 1924 boli zavedené koncesie.

Začiatky filmovej žurnalistiky:

Prvé filmové predstavenie v Bratislave sa uskutočnilo 25. decembra 1896 v hoteli U zeleného stromu (dnes Carlton).
Prvý filmový týždenník v ČSR, AB zpravodaj, začal vychádzať v Prahe v rokoch 1923-1924. Filmové periodiká neboli úspešné a premietali sa predovšetkým zahraničné filmové žurnály.
Čs. filmový priemysel sa rozvíjal v Prahe a Zlíne. Dokumentárny film reprezentoval K. Plicka so snímkami Za slovenským ľudom (ocenený vo Florencii) a lyrickým dokumentom Zem spieva (1933).

Slovenské novinárstvo po Mníchove a za vojnového slovenského štátu (1939 – 1945)

Spoločenské pomery:

Po Mníchove a tzv. Homolovom puči (10. marca 1939), kde Praha vojensky zakročila proti autonómnej slovenskej vláde, Snem Slovenskej krajiny vyhlásil 14. marca 1939 samostatnú Slovenskú republiku. Vznik štátu uchránil veľkú časť územia Slovenska pred rozdelením medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko.
Ešte v roku 1938 využili ľudáci ťažkú politickú situáciu na uchopenie moci, vyhlásili Žilinskú dohodu a zastavili činnosť KSČ na Slovensku. Komunistická tlač tak mohla vychádzať len ilegálne.
Od októbra 1938 pôsobili v „nespoľahlivých“ tlačiarňach a redakciách vládni komisári, ktorí usmerňovali a regulovali tlač.
V októbri 1938 vznikol Úrad propagandy (podľa vzoru nacistického Nemecka), ktorého úlohou bolo usmerňovať tlač, rozhlas, divadlo, film a umenie v súlade so záujmami štátu. Jeho prvým šéfom sa stal A. Mach.
Počas rokov 1938-1939 ľudáci zlikvidovali prevažnú časť demokratickej tlače (zaniklo 232 titulov). Po Viedenskej arbitráži (2. november 1938) stratilo Slovensko územie na juhu a časti Oravy a Javoriny.

Usmerňovanie tlače za Slovenského štátu:

Kompletne sa zakázala česká periodická tlač, pričom Úrad propagandy (riaditelia A. Mach, K. Murgaš, T. J. Gašpar) bol usmerňovaný poradcom nemeckého vyslanectva.
Už v roku 1938 bola zavedená preventívna cenzúra, ktorá platila až do oslobodenia. Vykonávali ju úradníci okresných úradov a policajných riaditeľstiev.
Slovenská tlačová kancelária (STK) bola hneď po Úrade propagandy ústredným orgánom, ktorý usmerňoval spravodajstvo. Tlači a rozhlasu bolo výnosom nariadené povinne odoberať správy STK a uverejňovať zahraničné správy len v rozsahu dodanom STK a nemeckou agentúrou DNB.
Syndikát slovenských novinárov (SSN) bol zrušený v roku 1944 a nahradený Tlačovou komorou, vytvorenou podľa vzoru nacistickej tlačovej komory.

Štruktúra tlače v rokoch 1939 – 1945:

Hlavným centrom vydávania tlače sa stala Bratislava. Zlikvidovali sa všetky školské a študentské časopisy. V roku 1942 boli niektoré periodiká zakázané kvôli nedostatku papiera.
Kvantitatívne najväčšiu skupinu tvorila 1. ľudácka tlač (napr. Slovák, Gardista).
Jej protikladom bola 2. legálna neľudácka tlač (napr. Národnie noviny).
3. ilegálna tlač burcovala do protifašistického odboja.

Charakteristika ľudáckej tlače:

Slovák: Ústredný denník HSĽS, vyjadroval oficiálne stanovisko vlády a prezidenta J. Tisu. Vychádzal denne okrem pondelka, náklad 20 000 – 30 000 výtlačkov.
Slovenská pravda: Bulvárny denník s udavačskou rubrikou „Všimli ste si...“. Dosahoval najvyšší náklad (40 000 výtlačkov) spomedzi denníkov slovenského štátu.
Slovenská politika: Denník prevzatý od agrárnikov, vychádzal od roku 1939 v Žiline.
Gardista: Od 1. novembra 1940 denník, orgán Hlavného riaditeľstva Hlinkovej gardy. Náklad 15 000 – 20 000 výtlačkov.
Záujmová tlač: Prijímala a šírila fašistickú ideológiu. Katolícka cirkev podporovala režim, zdôrazňovala jeho kresťanský ráz a vysvetľovala deportácie židovského obyvateľstva.
Katolícke noviny: Týždenník založený v roku 1940, s nákladom 100 000 výtlačkov, ktorý zneužíval náboženské cítenie veriacich na svoje ciele.
Tlač pre deti a mládež: Režim mal záujem ovplyvňovať mladú generáciu. Hlavné veliteľstvo Hlinkovej mládeže (podľa vzoru Hitlerjugend) vydávalo týždenník Mladý Slovák (1938-1939), mesačník Slovenská deva (pre dievčatá) a dvojtýždenník Vlča (pre „vlčatá a víly“).

Neľudácka tlač:

Národnie noviny: Po zániku SNS ich do júla 1939 vydávalo Konzorcium, redakcia sa presťahovala z Bratislavy do Martina. Boli často cenzurované, bojkotovali oficiálne výročia a negovali ľudácku propagandu. Po SNP sa stali orgánom revolučného národného výboru v Martine.
Slovenská jednota: Vychádzala v rokoch 1939-1944, najskôr ako týždenník v Nových Zámkoch a od marca 1942 v Budapešti ako politický orgán menšinovej Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku. Zastávala negatívny postoj k Slovenskému štátu.
Kultúrna a umelecká tlač: Išlo o nepriaznivé obdobie. Matica slovenská vydávala Slovenské pohľady a časopis Slovensko. Časopis Elán (1939-1945), mesačník Spolku slovenských spisovateľov, bol v roku 1944 úradne pozastavený kvôli „ideologickému mátoženiu“.

Ilegálna odbojová tlač:

Na rozdiel od legálnej tlače, ktorá používala narážky, ilegálna tlač burcovala ľudí do protifašistického odboja. Nevychádzala pravidelne, mala malý rozsah a jej tvorba znamenala neustálu hrozbu. Odhaľovala klamstvá ľudáckej propagandy a posilňovala národnooslobodzovacie hnutie.
Komunisti boli hlavnými vydavateľmi ilegálnej tlače, napr. Pravda slovenskej mládeže (1939) a Mesačné zprávy (1939) vydávané v Turanoch, alebo Hlas ľudu tlačený v Čachticiach, Martine a Bratislave.

Rozhlas za Slovenského štátu:

V roku 1938 bol rozhlas jediným prostriedkom každodenného informovania občanov. Po Mníchove došlo k reorganizácii Rádiojournalu na Česko-slovenský rozhlas, s. r. o. Vysielanie v Košiciach prestalo na základe Viedenskej arbitráže.
Slovenský rozhlas vznikol 15. júna 1939 a začal samostatne vysielať. Hoci ho kontroloval Úrad propagandy, vďaka dlhoročným zamestnancom sa v ňom formoval aj demokratický prúd. Počet koncesionárov rástol a v roku 1944 ich bolo 141 tisíc.

Novinárstvo v Slovenskom národnom povstaní (1944)

Spoločenské pomery:

SNP začalo 29. augusta 1944 o 20:00 na rozkaz Jána Goliana ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami a útok proti autoritatívnej vláde Jozefa Tisu. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Veliteľmi boli Ján Golian a Rudolf Viest.
Nemecké jednotky porazili povstaleckú armádu v noci z 27. na 28. októbra 1944, ale partizáni pokračovali v bojoch až do oslobodenia krajiny na jar 1945.

Povstalecká tlač revolučných národných výborov:

V prvých dňoch povstania začali vychádzať noviny okresných a mestských národných výborov (ONV a OMV), napr. Útok v Liptovskom Mikuláši, Hlas národa vo Zvolene a Vpřed v Ružomberku.
Pravda bola prvým číslom (9. september 1944) povstaleckého denníka, ktorého cieľom bolo informovať o priebehu vojny a mobilizovať do boja. Redakciu viedli M. Hysko a J. Šefránek. Vychádzala vo Zvolene a neskôr v Medzibrode, celkovo vyšlo 40 čísel s nákladom 16 000 – 18 000 kusov.

Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (SSV BB):

SSV BB zohral popri povstaleckej tlači mimoriadne dôležitú informačnú a organizátorskú úlohu. Začal vysielať 30. augusta 1944 o 11:00 s proklamáciou Vojenského ústredia.
Pred mikrofónmi vystupovali redaktori, hlásatelia, partizáni, politici a svedkovia bojových udalostí. Vysielanie podliehalo Spravodajskému odboru predsedníctva SNR a viedol ho G. Rapoš.
Politické spravodajstvo trvalo spravidla 30 minút a začínalo o 7:00 ráno. Neskôr sa začalo osobitne vysielať aj pre vojakov a partizánov, ako aj pre poľnohospodárov.
Nemecké vojská sa pokúšali umlčať SSV. 2. septembra 1944 sa im bombardovaním podarilo poškodiť zariadenia, ale technici pokračovali vo vysielaní cez vojenský vysielač. Neskôr bol vysielač namontovaný na nákladné auto a menil stanoviská.
Posledné vysielanie povstaleckého rozhlasu bolo 27. októbra 1944 o 7:00 ráno zo Športhotela na Donovaloch, s výzvou generála Viesta „budeme bojovať do víťazného konca!“. Po oslobodení Košíc pracovníci SSV prešli na program Vysielača SNR.

Slovenské novinárstvo v rokoch 1945 – 1948

Spoločenské pomery:

Nová fáza národnej a demokratickej revolúcie nastala po vstupe sovietskej armády a jednotiek 1. československého armádneho zboru na slovenské územie (pri Dukle 6. októbra 1944).
Od januára do mája 1945 sa Košice stali centrom oslobodeného územia a štátnych orgánov. Tam bol 4. februára 1945 vyhlásený Manifest SNR, ktorý formuloval úlohy ako porážka fašizmu, obnova spoločného štátu, pozemková reforma a znárodnenie podnikov. Predpokladal existenciu dvoch povstaleckých strán – komunistickej a demokratickej.
V apríli 1945 bol vyhlásený Košický vládny program, ktorý vyjadroval politické, národnostné, hospodárske a kultúrne ciele vlády. V októbri 1945 boli znárodnené kľúčové priemyselné podniky, banky a poisťovne. Politické rozpory medzi KSS a DS sa vyostrovali.

Februárový prevrat (1948):

Prevrat v Československu, ktorý sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948, viedol k úplnému prevzatiu moci komunistami. Znamenal prechod od demokracie k totalite a pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku. 25. február bol oslavovaný ako „Víťazný február“.
V rokoch 1948 – 1954 bolo na Slovensku z politických dôvodov odsúdených približne 25-tisíc ľudí, do roku 1989 celkovo viac ako 71-tisíc ľudí, pričom 45 odsúdených bolo popravených.

Novinárstvo na oslobodenom území:

Hlavným poslaním žurnalistiky bola mobilizácia síl na vyhnanie fašistov, pomoc občanom a obnova mierového života. Čs. jednotky generála Svobodu vydávali týždenníky Naše vojsko v SSSR a Za svobodné Československo.
Jednotky 1. ČS armádneho zboru mali podiel aj na vyjdení prvých občianskych novín na oslobodenom území – Pravdy. Od 7. januára 1945 vychádzala v Michalovciach ako týždenník, neskôr v Košiciach ako dvojdenník a od 27. marca 1945 ako denník. Redakcia Pravdy sa presunula do Bratislavy v máji 1945.

Rozhlasové novinárstvo po oslobodení:

Rozhlasové vysielanie sa obnovovalo ťažko. Začalo vysielať po oslobodení 10. februára 1945 v Košiciach ako Vysielač Slovenskej národnej rady (s pomocou ukrajinskej armády). Od 1. marca 1945 sa vysielalo spravodajstvo štyrikrát denne.
Vysielanie z Bratislavy sa obnovilo 17. júna 1945. Rozhlas sa musel budovať organizačne aj technicky. Slovesný odbor rozhlasu mal oddelenia ako vzdelávacie, dramatické, reportážne, školské a literárne. Spadal pod Predsedníctvo SNR, od apríla 1945 pod Povereníctvo SNR pre informácie.

Slovenské novinárstvo v rokoch 1948 – 1989: Charakteristika totalitného novinárstva

Spoločenské pomery:

Po februári 1948 komunisti získali monopol moci. Spoločenský život sa začal realizovať podľa komunistickej doktríny, opierajúcej sa o stalinský model socializmu v Sovietskom zväze. ČSSR sa začlenilo do sovietskeho mocenského bloku (RVHP a Varšavská zmluva).
Nastala vlna politického a štátneho násilia: totálne znárodnenie, menová reforma, kolektivizácia poľnohospodárstva, militarizácia a politické procesy, ktoré postihli desaťtisíce ľudí.
V druhej polovici 50. rokov priniesla Chruščovova kritika stalinizmu na XX. Zjazde KSSZ (1956) čiastočnú zmenu represívneho režimu.
Nová Ústava ČSSR (1960) výrazne obmedzila právomoci národných orgánov. Inteligencia publikovala kritické postoje na stránkach Kultúrneho života a žiadala demokratizáciu.

Pražská jar (1968):

V januári 1968 musel A. Novotný kapitulovať a na jeho miesto nastúpil A. Dubček, čím sa začalo krátke obdobie demokratického socializmu s „ľudskou tvárou“, označované ako Pražská jar.

Invázia a normalizácia (1968):

Na spoločenskú situáciu v ČSSR reagovali predstavitelia Sovietskeho zväzu inváziou spojeneckých vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968. To vytvorilo predpoklady na následnú normalizáciu, ktorá trvala 20 rokov až do novembra 1989.
Prvým krokom normalizácie bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu. Alexander Dubček a ďalší politickí funkcionári boli odvlečení do ZSSR a prepustení až po podpísaní dohody. Po návrate Dubček vystúpil s emotívnym rozhlasovým prejavom.
Tragickým symbolom odporu bolo sebaupálenie J. Palacha v roku 1969. Z oficiálneho literárneho života odišli V. Šikula, R. Sloboda, J. Johanides či J. Mihalkovič, a zákaz publikovania postihol P. Karvaša, H. Ponickú, I. Kadlečíka, M. Hamadu a D. Tatarku.

Po februárový tlačový poriadok a cenzúra:

Vláda, Ministerstvo informácií a Zbor povereníkov vydali v roku 1948 rad uznesení a predpisov, ktoré mali zabezpečiť nový tlačový poriadok. Bola nariadená revízia časopisov, zníženie spotreby papiera o 1/3 a zavedené povoľovacie konanie Ministerstva informácií, čím sa postupne likvidovala demokratická tlač.
Zákon č. 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov zakázal súkromné podnikanie v tlači. Časopisy mohli vydávať iba politické strany, štátne orgány, odborové a kultúrne organizácie. Novinárom sa mohol stať len člen Zväzu čs. novinárov.
V roku 1953 bolo vytvorené Štátne tlačové dozorníctvo (ŠTD) ako orgán preventívnej cenzúry, pričom každá redakcia mala svojho cenzora.
Zákon č. 81/1966 o periodickej tlači sa týkal všetkých médií. V roku 1968 bol zriadený Slovenský úrad pre tlač a informácie (SÚTI), ktorý riadil, kontroloval a usmerňoval obsah médií až do novembra 1989.

Systém periodickej tlače (1948 – 1968):

Po roku 1950 ostali ako ústredné denníky Pravda, Práca a Obrana ľudu. K nim sa pripojili Ľud a Új Szó, neskôr aj Smena a Roľnícke noviny. Národnie noviny zanikli.
V tomto období možno hovoriť o troch skupinách tlače: tlač Komunistickej strany Slovenska (KSS) a ostatných politických strán, tlač spoločenských organizácií a tlač štátnych orgánov a organizácií.

Tlač KSS – Ústredné noviny:

Pravda: Orgán ústredného výboru KSS, s takmer povinným odberom. Náklad rástol zo 100 tisíc (1948) na 400 000 (1986). Uverejňovala rozsiahle referáty, propagandistické články a direktívy. Šéfredaktormi boli napr. E. Friš, A. Nedvěd, M. Marko.
Új Szó (Nové slovo): Od roku 1949 denník pre „maďarských pracujúcich v Československu“ s nákladom 50 tisíc – 90 tisíc.
Rudé právo: Denník ÚV KSČ začal od roku 1960 vychádzať aj v slovenčine, avšak len do roku 1969.
KSS vydávala aj ústredné časopisy ako obrázkový týždenník Život, humoristický a satirický časopis Roháč a týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo Nové slovo.

Denník Práca, odborárske noviny:

Vznikol v máji 1945 ako tlačový orgán odborov na Slovensku. Počas socializmu bol denník Práca (vydávaný slovenskou časťou Revolučného odborového hnutia – ROH) zameraný na sociálne témy a pracovné podmienky. Po roku 1989 bojoval s novými trhovými podmienkami a v roku 2002 zanikol spojením s denníkom SME.

Záujmová tlač:

Náboženská tlač: Od roku 1948 bolo jej vydávanie obmedzené, no pokračovali tituly ako Katolícke noviny, Duchovný pastier, Evanjelický posol a Cirkevné listy.
Ženské časopisy: V roku 1948 začala vychádzať Slovenka, ktorá sa v roku 1949 spojila s mesačníkom Živena. Získala si popularitu a v roku 1965 prekročila náklad 200 tisíc výtlačkov. Vychádzala aj módna tlač (Mariena, Móda a textil, Dorka).
Kultúrna a umelecká tlač: Zväz slovenských spisovateľov vydával mesačník Kultúrny život, ktorý sa od roku 1950 stal týždenníkom. V 60. rokoch zohral kľúčovú úlohu v snahe skoncovať s dogmatizmom a presadiť slobodu slova. Šéfredaktormi boli A. Mráz, M. Chorvát, J. Kostra, V. Mináč. Posledné číslo vyšlo 6. septembra 1968 na protest proti okupácii. Neskôr ho mal nahradiť Literárny život.
Odborná tlač: Časopis Otázky žurnalistiky bol založený v roku 1958 ako zborník Otázky novinárstva a významne napomohol formovaniu slovenskej novinovedy.

Inzercia a reklama v médiách:

Od roku 1948 boli zavedené obmedzenia rozsahu a obsahu inzercie v tlači, zakázali sa rubriky ako „Sobáše“ či „Zoznámenia“. Tieto obmedzenia sa zmiernili v roku 1962.
V rozhlase priama reklama neexistovala (mala formu reportáží), prvá riadna reklama sa vysielala až v roku 1959. V televízii sa reklama vysielala od roku 1959 v rozsahu približne 1 hodiny ročne.
Pojem „reklama“ nahradila „hospodárska propagácia“, ktorá mala pomáhať „plniť ekonomické, politické, kultúrne a výchovné úlohy vytýčené komunistickými a robotníckymi stranami“.
Pán Vajíčko vznikol v roku 1966 ako animovaná postavička, ktorá slúžila ako ľahko čitateľná bariéra medzi reklamným blokom a zvyškom televízneho vysielania.

Rozširovanie periodickej tlače:

Predaj tlače prebiehal v stánkoch, trafikách, samoobsluhách, automatoch a na poštách, prostredníctvom kolportérov a kamelotov, a na základe predplatného.
V roku 1953 vznikla Poštová novinová služba (PNS) ako monopolná organizácia na distribúciu všetkej tlače do 90. rokov 20. storočia.

Dejiny žurnalistiky vo Veľkej Británii: Od tlačových magnátov po verejnú zodpovednosť

Vývin žurnalistiky v periodickej tlači (1920 – 1990, resp. 2000)

**Komercializácia a

Dejiny žurnalistiky: Slovensko, Británia a USA

Dejiny žurnalistiky: Komplexný sprievodca Slovenskom, Britániou a USA pre študentov

Dejiny žurnalistiky: Rozbor vývoja médií

Slovenské novinárstvo: Kľúčové obdobia a charakteristika

Slovenské novinárstvo v Československej republike (1918 – 1938)

Slovenské novinárstvo po Mníchove a za vojnového slovenského štátu (1939 – 1945)

Novinárstvo v Slovenskom národnom povstaní (1944)

Slovenské novinárstvo v rokoch 1945 – 1948

Slovenské novinárstvo v rokoch 1948 – 1989: Charakteristika totalitného novinárstva

Dejiny žurnalistiky vo Veľkej Británii: Od tlačových magnátov po verejnú zodpovednosť

Vývin žurnalistiky v periodickej tlači (1920 – 1990, resp. 2000)

Súvisiace témy

Dejiny žurnalistiky: Slovensko, Británia a USA

Dejiny žurnalistiky: Komplexný sprievodca Slovenskom, Britániou a USA pre študentov

Dejiny žurnalistiky: Rozbor vývoja médií

Slovenské novinárstvo: Kľúčové obdobia a charakteristika

Slovenské novinárstvo v Československej republike (1918 – 1938)

Slovenské novinárstvo po Mníchove a za vojnového slovenského štátu (1939 – 1945)

Novinárstvo v Slovenskom národnom povstaní (1944)

Slovenské novinárstvo v rokoch 1945 – 1948

Slovenské novinárstvo v rokoch 1948 – 1989: Charakteristika totalitného novinárstva

Dejiny žurnalistiky vo Veľkej Británii: Od tlačových magnátov po verejnú zodpovednosť

Vývin žurnalistiky v periodickej tlači (1920 – 1990, resp. 2000)

Súvisiace témy